Zo zákulisia Dedičky ruže a zo života

Už poriadne dlho som nenapísala na blog článok. Keď som sa s vami chcela o niečo podeliť, hlásila som sa na instagrame alebo na facebooku, no zdá sa, že sociálne siete s nami pekne vybabrali a dosahy klesajú rýchlejšie ako pokazené lietadlo. Tak som si teda povedala, že postovať sama pre seba môžem i na blog, ktorý má, mimochodom, za sebou viac ako dekádu.

Zvláštne, ako ten čas letí.

Šiesteho júna bol špeciálny deň, čo som si akosi uvedomila až dnes. Takže si to zaslúži samostatný článok. Ubehol presne mesiac od vydania Dedičky ruže, a aj keď som mala veľké obavy z toho, ako vypáli moja temná romanca šmrncnutá záhadami, teraz sa neskutočne teším z vašich ohlasov, teórií, správ aj z vášho záujmu. Pre autora nie je väčšej pocty než spokojný čitateľ.

Michaela Zamari | Zákulisie samovydávania

Michaela Zamari | Zákulisie samovydávania | 240 strán | Goodreads | Martinus 

Prvá veta: Veľa ľudí sa ma počas posledných rokov pýtalo na samovydávanie, pretože v našej krajine to stále možno zaradiť medzi neobyčajné javy. 

Na Literárnom mecheche sa mi dostala do rúk novinka od Mišky Zamari – Zákulisie samovydávania. Zvyčajne podobné knihy nečítam. Aj o písaní a editorstve som si hľadala články na nete od zahraničných zdrojov, keďže tie naše ma neoslovili alebo sa nezaoberali tematikou, ktorú som chcela riešiť. 

S myšlienkou vydania knihy samonákladom som sa pohrávala dlhšie. Tento trend sa u nás za posledné roky dosť rozbehol a celkom ma lákala predstava slobody pri rozhodovaní o obálke, editorských zásahoch, vzhľade knihy... jednoducho sloboda vo všetkom a zároveň by som získala aj väčší zisk z predaja. 

Samovydávanie však ani zďaleka nie je také jednoduché, aby sa do toho mohol pustiť hocikto, o čom ma presvedčila práve táto kniha.

Večný kolobeh písania: Ako pokračuje vydávanie VZA a moje editorské pokroky

Možno ste si všimli, že o svojej knižke V znamení ametystu som dlhšie mlčala. Nie je to tým, že by som nemala čo povedať, skôr bol problém v tom, že ma zložila chrípka a nechcelo sa mi nič zverejňovať.

Editovanie rukopisov #1

Hádam ste si všimli, že u mňa na blogu je v poslednej dobe akosi ticho. Veľkú časť decembra aj januára som bola chorá , takže som skončila akurát tak pri zízaní do seriálov a ničnerobení. 

Konečne som sa však po dlhej pauze dostala k opravovaniu a prinášam vám zopár informácií o tom, čo som si všimla na niektorých rukopisoch.

Nie tak úplne knižné zhrnutie

Už dlhšie som s vami nezdieľala updaty zo života, aj preto sa chcem v tomto článku venovať všetkému, čo sa u mňa udialo od konca mája až doteraz. 

Večný kolobeh písania: Keď chcete byť autorom aj editorom

Zbožňujem písanie. Ale tiež sa rada venujem príbehom ostatných a ich vylepšovaniu. Zrejme to väčšina ľudí pokladá za výhodu, však autor a editor v jednom, ale je to naozaj tak?

Nie je.

Pretože autori by si zo všetkého najviac chceli upraviť do dokonalosti svoj vlastný príbeh, lenže to sami ako editori nedokážu práve kvôli tomu, že nevedia byť objektívni. Buď si o svojom diele myslia, že je perfektné, alebo sú z toho takí znechutení, že by najradšej všetko zmazali. Hádajte, čo je môj prípad?

Teraz vám v piatich bodoch zhrniem, čo ma neskutočne frustruje pri opravách vlastného rukopisu.

Keď nechápavá osoba píše bakalárku a aké sú dôležité pevné nervy pri pokuse niečo vydať

Možno ste si všimli (a možno nie), že som na posledné dva mesiace v podstate zmizla z povrchu zemského. Občas ma gravitácia pritiahla späť, ale len na veľmi krátku dobu, počas ktorej som sa zmohla na publikovanie nejakej tej fotky na Instagrame. Inak som väčšinu času poletovala v záhadnom vesmíre školských povinností a hlavnú prioritu u mňa mala bakalárka, ktorej, aj keď sa mi vôbec nechcelo, som venovala úplne najviac času. Lenže do toho sa ešte priplietli aj bakalárky a diplomovky iných osôb, takže som aktívne opravovala. Medzi tým, ako som od nervov nedokázala nič iné robiť, len kukať do steny alebo do seriálov, a medzi samotným opravovaním, som sa akosi nedokopala k iným činnostiam. Písanie aj blog šli úplne do úzadia, ale škola sa pomaly blíži ku koncu a ja som sa rozhodla, že je čas, aby som sa postupne vrátila späť do blogerskej komunity. Predsa len sa kvôli mojim povinnostiam nezastavil zvyšok sveta, aj keď by to niekedy bolo super. 

Čajové posedenie s Rúfusom a zmŕtvychvstanie

Spomínate si ešte, ako som dávala nedávno na FB status, že sa mi snívalo o čajovom posedení s Rúfusom? 

Tak zrejme to nebolo znamenie, aby som sa prestala učiť, ale skôr sa mi moje sny snažili napovedať, z čoho budem na skúške z litiky odpovedať, pretože z tých všetkých drístov som si vytiahla práve Rúfusa. Život má niekedy taký super zmysel pre humor. Asi sa v budúcnosti viac zamyslím nad tým, čo moje sny znamenajú (aj keď dosť často sa mi sníva o konci sveta... hm).

Nielen knižné zhrnutie...

Určite si veľa z vás všimlo, že som za posledných pár mesiacov nebola práve aktívnym členom blogosféry, čo ma fakt mrzí, ale, bohužiaľ, popri školy mi na to nezostal čas a akosi ma obchádzala aj dobrá nálada, tak som nechcela do sveta rozosievať pesimizmus a depky. Však toho má každý aj tak dosť, nie? 

Škola sa však skončila a konečne je tu leto. Dobre, nie som fanúšikom horúčav, ale už len kvôli tomu voľnu som ochotná nejako ich vytrpieť.

Čo prinieslo leto

Vplyv horúčav na moje mozgové bunky

Už dlhší čas sa moje prispievanie na blog obmedzilo iba na recenzovanie, čo ma fakt mrzí. Mala som zopár nápadov na tematické články, ale nakoniec som ich, väčšinou kvôli lenivosti, nenapísala. U mňa je to totiž tak, že vôbec nie som fanúšikom brutálnych horúčav a tohtoročné ma zabili. Robilo mi problém postaviť sa a spraviť si niečo na jedenie, nieto ešte aby som písala nejaký článok. S horúčavami sa, bohužiaľ, nekamarátia ani môj netbook, ani počítač a ani modem, takže v mojej izbe to veľmi často vyzeralo tak, že mi brat naskladal na stôl škatule od topánok a na tie mi položil ventilátor, aby trochu prefúkol tú čiernu vec, ktorá ma spája so zvyškom sveta. Inak totiž nefungovala. A keďže je moja izba najteplejšia, na internete som strávila každý druhý deň možno tak hodinku. Čas a nekonečné utrpenie potenie som si krátila pozeraním seriálov alebo čítaním kníh v komore, kde bolo najchladnejšie. Každý deň som si zašla k babke zabehať a potom som sa ukrývala v pivnici, kde by som najradšej aj spala, tak tam bolo príjemne. No bojím sa pavúkov a v noci by ma tam zrejme zožrali, tak som radšej pretrpela tropické noci.

Keď knihomoľ nemôže čítať

Určite ste si všimli, že od nového roka sa moja aktivita, čo sa internetu týka, obmedzila na minimum. Prekvapivo, má to svoj dôvod a aby som neznela príliš ohrane, úloha zodpovedného študenta s tým tento raz nemá skoro nič spoločné. Dôvod, prečo som tu nebola, je jednoduchý, nevedela som čítať ani písať. Mám vážne zdravotné problémy súvisiace s nervovou sústavou a, bohužiaľ, moje nezodpovedné silvestrovanie si vyžiadalo svoju daň a takmer celý január sa mi točila hlava až tak, že som trpela už len pri prečítaní jedného odseku v knihe. Na FB som sa objavila tak na desať minút a aj to mi dalo zabrať. Písanie príbehu tiež neprechádzalo do úvahy. Mala som takmer mesiac voľna od školy a nemohla som robiť, čo ma bavilo. Chytala ma depka. A keďže kvôli točeniu hlavy sa ťažko udržiava rovnováha, bola som väčšinou zavretá vnútri, pretože niekto v takomto stave je dosť nebezpečný pre seba aj pre svoje okolie. 

Ako (ne)vidať kňyhu... detayli krabice čiarki a móóc vela ríb a ribyčiek

Závisí podľa vás od niekoľkých nesprávnych slovíčok a chýb osud celej knihy?

Často sa stane, že áno.

Neviem, ako ste na tom vy, ale ja si všímam v knihách väčšinou gramatiku rovnako ako dej. Stačí mi napríklad otvoriť knihu, kde sú chyby v čiarkach a v y/i a už ju aj zatváram a prevraciam očami, ako toto mohol niekto vydať. Viem, že podľa gramatickej úpravy by sme nemali hneď všetko odsúdiť, a predsa tým kvalita diela v našich očiach výrazne klesne. Ak totiž prejde rukopis korektúrou vyučeného odborníka, alebo dokonca niekoľkých odborníkov, mal by byť príbeh aj na nejakej úrovni, však?

UKF | Keď sa hotelák trepe na editorstvo...

Určite ste si všimli, že sa tu ukazujem pomenej... no ako inak, začalo sa všetkými nenávidené školské obdobie. Viacerí z vás ste mi písali, aby som sa občas ozvala, ako to vlastne s tou mojou školou je. 

Ak chcete študovať, mali by ste sa na začiatok zmieriť s týmito štyrmi vecami:

1. Nech sa akokoľvek snažíte, budete mať pocit, že nič nejde tak, ako by ste chceli.

2. Na strednej ste nič nerobili? Nebojte sa, teraz budete, teda za predpokladu, že  nie ste robot s fotografickou pamäťou.

3. Na výške zo začiatku nejde o to, čo už máte v hlave, ale akí ste vytrvalí. Budete sa totiž musieť naučiť vysokoškolský jazyk - čiže všetko, čo ste doteraz povedali zrozumiteľne dvomi slovami, budete musieť povedať v marťanskej reči vetou na štyri riadky a s výrazmi, ktoré vám nebudú dávať význam ani po nahliadnutí do slovníka cudzích slov a do synonymického slovníka.

4. Nebaví vás čakanie u lekára? Verte mi, že keby ste mali čakať od prednášky, ktorá sa končí o deviatej ráno, na prednášku, ktorá sa začína o šiestej večer, uprednostnili by ste radšej toho lekára. Samozrejme, ten čas sa dá zabiť nákupmi,  kávičkovaním, návštevou kina, ale priznajme si to, situácia na Slovensku je biedna a väčšina ľudí je šťastná, keď si môže zaplatiť cestu zo školy a späť. Sedieť celý deň v škole zase tiež nie je žiadna sranda.