Večný kolobeh písania: Ako pokračuje vydávanie VZA a moje editorské pokroky

Možno ste si všimli, že o svojej knižke V znamení ametystu som dlhšie mlčala. Nie je to tým, že by som nemala čo povedať, skôr bol problém v tom, že ma zložila chrípka a nechcelo sa mi nič zverejňovať.

Teraz sa však na začiatok trochu posťažujem...

Viete, čo je na vydávaní knihy úplne najhoršie? 

Čakanie. Nekonečné čakanie. A potom ešte raz čakanie. Čakáte na zmluvu, čakáte na to, kedy sa vám ozve editor, čakáte na to, či vo vydavateľstve schvália opravy, čakáte na obálku, na ďalšie vyjadrenie editora, na vydanie... na všetko. Vydať knihu je niečo úžasné a nikdy som si nemyslela, že by sa mi to mohlo podariť, ale aj napriek tomu na to človek potrebuje kopu nervov, pretože nič nebude prebiehať podľa takých predstáv, aké máte ako autor v hlave vy. Musíte sa popasovať s mnohými problémami a budete toľko prepisovať a opravovať, až si na klávesnici zoderiete prsty a váš príbeh sa vám pravdepodobne znechutí až do takej miery, že ho nebudete chcieť už v živote vidieť (dobre, budete... hneď ako vyjde v knižnej podobe :D). 

Mám dojem, ako keby som sa za posledný rok neustále točila v kruhu a nevedela sa pohnúť ďalej. Už osem rokov iba prepisujem svoj prvý diel, ale teraz to je s tým prepisovaním extrém. Priznám sa, že je dosť deprimujúce riešiť osem rokov dookola tie isté vety a zápletky. Nedokážem sa pohnúť z miesta, pretože sa musím neustále vracať na začiatok. Kým v hlave mám premyslené pokračovanie pomaly na ďalších dvesto dielov, toto neustále vracanie sa na začiatok ma nesmierne brzdí a pletú sa mi scény, dialógy... proste všetko. Keď niečo poznáte pomaly naspamäť a potom to stále iba orezávate a meníte, veľmi rýchlo sa vám jednotlivé veci v príbehu popletú a vy už neviete rozoznať, čo je reálne napísané na papieri a čo nie. V hlave máte iba scénu, ktorá by tam mala byť, lenže naozaj to tak byť nemusí. 

Prepisovanie a opravovanie je dobré, ale nepreháňajte to, lebo dopadnete ako ja. Teraz sa už len modlím, aby mi nezostali v deji logické chyby, ktoré som si vďaka toľkému prepisovaniu nevšimla. Bohužiaľ, ani editori nevedia všetko a nie sú to stroje naprogramované na to, aby zbadali každú dieru v deji. Pretože príbeh je v prvom rade zodpovednosťou autora a nikto za chyby nebude viniť editora, ale osobu, ktorá to napísala. 

Otázka pre vás: Stáva sa vám pri písaní, že sa neustále vraciate na začiatok a prerábate ho? Dokážete sa v príbehu pohnúť ďalej alebo mávate autorský blok?

Sťažovania sa bolo dosť, teraz ďalšie novinky...

Obálka knihy

Okrem práce na samotnom rukopise už dlhšie s vydavateľstvom riešime aj obálku knihy. Je to dosť náročné, prešli sme toľko rôznych možností, že už ani neviem, čo by bolo správne a čo by upútalo cieľovú skupinu. Pre mňa je to jednoduché. Mne sa najviac páčia obálky, ktoré pre mňa spravila Michelle, pretože sú krásne a originálne. Je tam príroda, nočná obloha a všetko to má taký nádych tajomna, ktorý hádam cítiť aj z môjho príbehu. Nevedela by som si predstaviť žiadnu namakanú fantasy ilustráciu, ktorú majú na fantasy knihách skoro všetci. Mne sa také jednoducho nepáči. Nemám rada ani málo farebné obálky, baba s mečom v popredí je tiež dosť otrepaná a rovnako by sa mi nepozdával ani veľký symbol, ktorý by svietil uprostred obálky a reprezentoval samotný príbeh. Nie je to môj štýl. 

Teraz sa však pohrávame s ďalšími nápadmi, tak verím, že sa nám podarí dať niečo pekné dokopy. Niečo, s čím budeme všetci spokojní. 

Otázka pre vás: Aké obálky na knihách sa vám páčia najviac? Ak máte nejaké konkrétne tipy, určite mi nechajte link.

O mojich editorských pokrokoch...

Asi viete, že občas vypomáham s editovaním rukopisov vo vydavateľstve Art Floyd a momentálne hlavne vo vydavateľstve Magna. Minulý rok v auguste vyšla prvá knižka, na ktorej som pracovala aj ja, s názvom Zvrátené mesto. S Viki Drgoncovou sme nejaký ten mesiac mali nosy strčené v pokračovaní knihy Nepriatelia Urdisu. Jej Mračná Urdisu by mali vyjsť tento rok, presný dátum však ešte nie je. 

V Magne je teraz tiež dosť práce. Akurát som skončila s prvými korektúrami rukopisu, ktorý bol pre mňa dosť tvrdý oriešok. Rukopis nemá veľa strán, no napriek tomu som nad ním sedela od rána do večera tri týždne, len aby som čo najlepšie vychytala všetky muchy. Teraz je rad na autorovi a jeho zapracovaní zmien do príbehu a potom budú nasledovať ďalšie korektúry. Ide o dosť drsný dystopický príbeh, takže ak ste fanúšikmi podobného žánru, určite sledujte stránky vydavateľstva.

Okrem toho sa mi dostal do rúk jeden celkom fajn rukopis z prostredia psychiatrie. Mal pomerne jednoduchú zápletku a takisto nebol dlhý, ale čítal sa veľmi dobre a po celý čas som bola zvedavá na vyvrcholenie. Postavy boli rôznorodé a veľmi zaujímavé. Už dávno som nemala z čítania nejakého rukopisu takéto pozitívne dojmy aj napriek tomu, že mal v sebe tú typicky slovenskú depresívnu, až temnú a beznádejnú atmosféru. 

Otázka pre vás: Aký žáner obľubujete najviac? Čítate knihy od slovenských debutantov?

To je zatiaľ odo mňa všetko. S ďalšími novinkami sa ozvem už čoskoro.