Písanie, fantázia a internet



Nejde iba o moje písanie, všeobecne by som sa rada vyjadrila ku všetkým autorom, ktorí píšu, zverejňujú svoju tvorbu na internete a snažia sa stále zlepšovať.
"Ospravedlnenie" patrí výnimkám, ktoré sa nijako nepokúšajú o rozvíjanie  talentu, nechcú dať do poriadku svoju gramatiku a naštudovať si slovník so spisovnými výrazmi. Tento typ ľudí sa spozná veľmi ľahko už pri prečítaní prvých riadkov. Ich príbeh nemá žiadny nádych, neviete v ňom zapojiť predstavivosť a charaktery postáv vám pripadajú neosobné, umelo vytvorené, dokonca až nežiaduce. Ako administrátorka jednej stránky sa dostávam k podobným článkom dosť často a občas ma až zaráža, ako môže autor niečo také napísať. Nemá to hlavu ani pätu, článok si po sebe viackrát neprečíta, necháva za sebou logické, do oka bijúce chyby, preklepy a podobne - aj po upozornení v komentároch. Vôbec si pri tom neuvedomuje, že keby si jeho článok poriadne prečítali ľudia, ktorí tam zanechali komentár so slovami: "Perfektné!" a s tlieskajúcimi smajlíkmi, všimli by si, že tam veľa vecí nesedí.
Problém je v tom, že dnešní autori píšu nezmysly, len aby boli populárni na internete a čím viac komentárov dostali, tým lepšie sa cítili; a čitatelia ich príbeh komentujú iba preto, aby potom ten dotyčný autor zistil, kto sa o jeho "príbeh" zaujíma a zanechal mu trebárs komentár na blogu alebo v jeho článkoch, ak sa ukáže, že jeho čitateľ tiež píše. Takto funguje nekonečný kolobeh písania a čítania na internete.
O kvalitu napísaného textu už v poslednej dobe nejde, v niektorých prípadoch autora dokonca ani písanie nebaví - už len pri samotnom čítaní takého článku máte pocit, že sa každé slovo ťahavá ako nekonečná priamka.

Písanie má byť umenie! Je to niečo nádherné, niečo, čo má autora naplňovať vnútornou silou, ukryje ho na chvíľu v inom svet. Veľa ľudí si ani neuvedomuje, aká sa v písaní skrýva sila. Fantázia človeka je tak obrovská, že nepozná žiadne hranice, z pravého autora plynú slová ľahko a rýchlo, všetky jeho myšlienky a bunky sa sústreďujú počas písania iba na jediné: Zhmotniť svet, ktorý sa mu postupne tvorí v hlave, oživiť jeho postavy, pokúsiť sa vtiahnuť do nádherného príbehu čitateľa až tak, že mu to bude brať dych a nenájde silu odísť od neho ani na záchod. Mne sa to stalo pri viacerých spisovateľoch. Kvôli Meg Cabotovej som mala týždeň kruhy pod očami; pri Cassandre a Mortal Instruments som pochodila rovnako, zabudla som jesť, piť, dokonca aj žiť. O Clockwork Prince ani nehovorím - čítala som to po anglicky a v tej chvíli pre mňa iný jazyk nič neznamenal. Príbeh bol tak dobre napísaný, napínavý a dojímavý, že by som mu porozumela aj v japončine. Všetci, ktorí čítali o Tesse, Willovi a Jemovi to určite potvrdia; Philip Pullman mi tiež pripravil krušné chvíle. Jantárový ďalekohľad som čítala celý deň do piatej ráno a pri tom som tak revala, že som už ani na písmenká nevidela. Ďalšie dva dni som dospávala stratené hodiny, no v snoch ma neustále prenasledovala Lyra a Will.

Pri písaní nejde o popularitu a o počet čitateľov, aspoň by nemalo. V prvom rade by sme mali písať pre seba, pre vlastné potešenie, doplniť tak medzery v živote. Ľudia dostali dar vytvoriť všetko, na čo pomyslia. Toto sú pravé čary. Nemusia existovať žiadne čarodejnice, draci, upíri - v dobre napísanom príbehu máte pocit, že už v takom svete žijete... vo svete s čarami.
Takže o čo v skutočnosti spisovateľom ide?
Chcú odovzdať čitateľom odkaz, ukázať im kúsok zo seba a presvedčiť ich, že fantázia je niekedy skutočnejšia ako realita?
Alebo sa len hrajú na spisovateľa, aby zvýšili svoju popularitu a je im jedno, že sa pohrávajú s darom, ktorí dostali?
A nemala by kniha, ktorej venujete voľný čas, stáť aspoň trochu za to?
Podľa mňa rozhodne áno!

Movie city #1

Júnové dni sa nám pomaly striedajú a s nimi aj kopec dobrých filmov na kinových plátnách. Len za posledné dva týždne som si pozrela najmenej dvadsať trailerov k novým filmom a všetky končili rovnako - COMING SOON!
Čo asi znamená pre každého pol roka neznesiteľného čakania a obhrýzania si nechtov. Stavím sa, že nie som jediná, kto by si najradšej zohnal timemachine a presunul sa do doby premiéry. 
Bohužiaľ, žiadne také zázračné prístroje neexistujú, preto vám musí na nejaký čas postačiť opätovné prezeranie si traileru.


Musím ale povedať, že tento mesiac som sa konečne jednej dlho-očakávanej premiéry dočkala a tých päť euro utratených v Cinemaxe stálo za to. Nehovoriac o pohodlných sedačkách, klíme, kvalitnom obraze a zvuku (dobre no, ten trochu chrčal, ale to len preto, že bol príliš nahlas a repráky to asi nezvládali).

Snehulienka a Lovec

Kto to má na svedomí: Rupert Sanders

Hrajú: Kristen Stewart, Charlize Theron, Chris Hemsworth, Sam Claffin, Samuel Spruell...


O čo ide:
Mocná čarodejnica Ravenna (Charlize Theron) sa ľsťou votrela do priazne kráľa prosperujúcej a mocnej ríše, ktorý z nej vzápätí urobí kráľovnú a potom zomrie. Ravenne ale podľa proroctiev čarovného zrkadla stojí v šťastí nevlastná dcéra Snehulienka (Kristen Stewart) a posadnutosť vlastnou krásou, ktorú by si rada uchovala naveky. Všetky problémy by vyriešila  smrť Snehulienky, lenže dievča práve utieklo z domáceho väzenia do Temného lesa, odkiaľ sa ešte nikto živý nevrátil. Ale kráľovná potrebuje mať istotu, a tak si najme odvážneho lovca (Chris Hemsworth), ktorý dostane za úlohu ju vystopovať a priviesť späť...


Môj názor: Bola som naozaj zvedavá, čo z tohto filmu vznikne, keďže režisér Rupert Sanders mi nič nehovoril. Prečítala som si o ňom iba, že pred tým natáčal nejaké reklamy, kvôli čomu bol veľmi žiadaný v tomto obore. Film som však od neho nenašla žiadny. Vyvolalo to vo mne obavy, ale aj zvedavosť, lebo hudba a trailer vyzerali lákavo.
Ako sa ukázalo režisér prekvapil a herecké výkony nesklamali. Kristen Stewart podala stokrát lepší výkon ako v Twilighte, občas som sa až pozastavovala na tým, či je to ozaj ona. Jej charakter sa úplne líšil od Belly, oveľa viac jej sedel a pri niektorých scénach som si hovorila: "Áno, presne toto je Snehulienka."

Čakala som viac scén s Chrisom Hemsworthom... na to, že je v názve filmu, veľmi často ho tam neukazovali a jeho vzťah so Snehulienkou sa nevyvíjal tak, ako by asi každý správny romantik čakal. Spozorovalo som medzi nimi iba slabé iskrenie, no na žiadne poriadne scény a rozhovory medzi nimi nedošlo. Neviem, či išlo o pokus režiséra sústrediť sa viac na spoznávanie toho nádherného sveta a na nahliadnutie do života zlej kráľovnej, to sa už asi nedozviem, ale rozhodne by ma zaujímalo, prečo film nazval Snehulienka a Lovec. Oveľa výstižnejší názov by bol Snehulienka a kráľovná.
 A keď som už pri tej kráľovnej... no páni!!! Hneď ako som ju uvidela v začiatočných scénach, vravela som si presne to isté. Charlize Theron podala excelentný výkon, dodala celému príbehu šmrnc a po prvý raz som sa nevedela dočkať, kedy uvidím zlú kráľovnú. Tá ženská si fakt zaslúžila byť v názve!!! Vžila sa do role, ako keby bola odjakživa chladnokrvnou mrchou, ktorej záleží jedine na vzhľade. Bola ochotná spraviť čokoľvek, aby nestratila povesť najkrajšej ženy v kráľovstve, napríklad aj najať si Lovca, nech chytí Snehulienku v Temnom lese, len aby jej potom mohla vytrhnúť srdce a zjesť ho.
Konečne všetci poznáme recept na večnú mladosť.

Sama Claffina som mala už od začiatku radšej ako Chrisa. Nepýtajte sa ma, prečo je to tak. Viem, že by som si mala obľúbiť Lovca a dopriať mu šťastný koniec po boku Snehulienky, no keď som videla Williama (Sama), ako by za ňou utekal na koniec sveta, keď zistil, že žije, nemohla som mu odolať. To bola láska a ja som si želala, nech s ním nakoniec Snehulienka zostane.
V jednej časti vyzeral tak úžasne - pripomínal mi Green Arrowa - v čiernom plášti s kapucňou a s lukom. Oliver Queen by si z neho mohol brať príklad.Na prvý pohľad sa mi zdal tvrdý a trochu uzavretý, no ako som si ho všímala pri plynutí príbehu, pomaly mi prirástol k srdcu a pravdepodobne ho obmäkčila aj Snehulienka.

Záporná postava - Finn, brat kráľovnej, sa mi naopak až hnusil. V tomto príbehu som ho nenávidela, nehodil sa mi tam a v niektorých častiach filmu som odvracala hlavu od plátna vo chvíli, ako sa tam ukázal. Možno to bolo samotným hercom Samom Spruellom a tým, že ho príliš nemusím, alebo jeho hereckým výkonom - predpokladám však, že bol dobrý, keďže jeho postava ma odpudzovala. Presne o to predsa šlo, nie?

Príbeh ma príjemne zabavil, nenachádzali sa v ňom hluché miesta, celý tento svet ma zaujal a ohromil krásou - napríklad ten les, kde žily víly (alebo čo to bolo) s krásnymi veľkými očami, a biely jeleň. Ani trpaslíci nezostali bez povšimnutia a hlavne ich ľahký humor.

Spoiler (ak chcete prečítať, zvýraznite myšou) --> Trochu ma však sklamal koniec. Bol nemastný- neslaný, Snehulienka sa stala kráľovnou a Chris a Sam zostali na ocot, čo som absolútne nepochopila. Prečo sa s jedným z nich nedala dokopy? 
Úprimne... pripadalo mi to, akoby už ani sám režisér nevedel, ako to ukončiť, a tak to radšej nechal v štýle každý-nech-si-domyslí-vlastný-koniec.


Dávam 4 hviezdičky z 5.