Kukuričné deti a zopár upečených mozgov

Pýtate sa, kam som zmizla? 
Lebo to sa pýtam aj ja. Ale tak prázdniny sú prázdniny a ešte k tomu som bola dlhší čas u babky, kde som mala fáákt na prd net a dva dni mi trvalo dať hore recenziu na Vtáčí spev, takže asi každý pochopí, ak poviem, že ma to na blog ani nikde inde do virtuálneho sveta v poslednej dobe nelákalo. 
Teraz som však doma a aby sa nepovedalo, tu je taký "kratší" článok k tomu, čo som posledný mesiac(dva?) vyvádzala + nejaké fotky. 
Ak vás to nezaujíma, radím vám nečítať ďalej, lebo ohľadom príbehov a názorov na ne sa asi veľa nedozviete. Prečítala som minimálny počet kníh a sama sa za to hanbím, ale čo už. Občas treba vypnúť a veľa u mňa spravilo aj to, že som dokončovala VZA, ktoré má teraz v rukách (v čítačke) Michelle a ja si iba obhrýzam nechty a čakám, kedy mi príde správa, že ju to už nebaví. 
Ale nie. To je vtip. 
No rozhodne som zvedavá na jej postrehy, lebo ja v tom už po tých troch(štyroch?) rokoch vôbec nič nevidím. Objektivita je v háji, ale kto vie sám seba objektívne zvoziť za to, aké koniny popísal? Väčšinou poznám autorov, ktorí sú urazení, lebo im niekto vytkol dve vynechané bodky. Ja zase stále len čakám na to, aby som tam mohla niečo opravovať. 
Blbý zlozvyk a už by som s ním mala prestať. 



Prvá vec, s ktorou by som sa rada pochválila, je môj NOVÝ mobil. Niežeby som nebola spokojná s predošlým, len už mal dobré štyri roky a ,chudáčik, mlel z posledného. Písanie esemesiek nehrozilo a na obrazovke sa mi objavovali čudné čierne čiary, takže som čakala, kedy mi povie zbohom. Ale prežila som s ním pekné časy, ktoré zahrňovali aj pár pádov do vody a nejaké tie stretnutia so zemským povrchom. Ja sa vždy vyhováram na zemskú príťažlivosť a nie na moju neschopnosť. 
Takže môj Sony Ericsson K770 vystriedalo biele Blackberry, ktoré som dostala od najlepšieho frajera na svete

V lete sa vo veľkom brigáduje a ani mňa to neminulo, ale to, ako dlho som na mojej kukuričnej brigáde vydržala, je už o inom. Celé tri dni. Potom mi prišlo zle, rozrevala som sa a odišla domov. Komu sa chcelo žiť mesiac na ibalgine? Mne určite nie, radšej budem bez peňazí a chodiť, ako keby som sa mala totálne doraziť na našich úžasných poliach. Svoju budúcnosť akosi nevidím v poľnohospodárskom priemysle a kukurica mi je zrejme vďačná, že som to konečne pochopila a vypadla. 
Kde sú tie staré dobré časy, keď sme robili pekne osem hodín, nosili nám vodu a boli tam všetci moji kamoši, ktorí nás rozdeľovali do radov? Peniaze sme dostávali každý deň v obálkach. Dnes je to inak. Mala som dojem, že sme zbytočne prešli celé pole len kvôli tomu, aby sme vylomili to, čo nebolo treba, vodu si pobrali naši drahí cigánski občania skôr, ako som stihla zažmurkať a ešte nás nezabudli zdrbať za to, akí sme pomalí a neschopní. A v maďarčine, takže som nič nechápala a nestále sme drgali do jednej kamošky, nech nám prekladá, o čom to furt trepú. 



Leto sa nezaobíde ani bez kúpania. Každý deň som so svojou tetou a sesternicou chodila osviežiť uvarený mozog na jazero za dedinou, kde sme skákali z lana a zo stromov. Moja akčnosť sa mi nakoniec vypomstila a skončila som s boľavým uchom, takže už som mohla akurát tak len plávať s rybami alebo vypekať sa na brehu. 
Pred pár dňami sme sa dokonca vybrali aj na kúpalisko, aj keď stále nechápem, čo sme od toho čakali. Bolo také preplnené, že sme museli sedieť v tieni pod toboganom a plávanie v plaveckom bazéne určite nehrozilo, keďže sa tam nedalo hýbať. Namiesto toho, aby som si oddýchla pri kraji, som sa musela v strede držať nejakej hadice, lebo inde nebolo miesto. 
Vlnový bazén? Keď ho pustili, navalilo sa tam toľko expertov, že mi robilo problém vyliezť odtiaľ. 
So sesternicou sme sa ešte chvíľu "opaľovali" v tieni pod spomínaným toboganom a nakoniec sme sa rozhodli, že ideme na naše jazero. 

Aby som nezabudla, musím spomenúť naše krásne mačičky. 



S frajerom sme boli aj pri Dunaji, kde som sa samozrejme musela rozbehnúť do vody a povyhrabávať všetky mušle, ktoré som sa potom snažila otvoriť, ale keď nešli, nakoniec som ich len uložila vedľa seba a rozhodla sa, že im urobím preteky. Jedna z nich sa dokonca prevalila!



Boli aj dni, kedy som sa nudila a tak mi napadlo, že si odfotím topánky v prírode a nejaké tie slnečnice, ktoré sú mimochodom hneď pri kukuričnom poli, kde sme robili. 


A nakoniec by som sa už len rada poďakovala za trochu chladného vzduchu, pretože včera sa to nedalo vydržať. Zatiaľ čo môj brat sa čľapkal na jazere s kamošmi v najväčšej horúčave a teplomer redaktora z Nového času tam nameral štyridsať štyri stupňov - ešte ich aj odfotil, akurát pred chvíľou som sa kukala na ich vysmiate ksichty v časáku, ale smiať som sa začala aj ja, až keď som si prečítala: "Richard Danihel(15) (v strede) sa s kamarátmi schladil v rybníku." Vidieť vlastného brata v novinách je dosť divné. - ja som zakotvila v našej pivnici, kde som dve hodiny čítala Pivot Point a nakoniec, keď mi kamoška zavolala, čudovala som sa, prečo nemám signál. 
Horúčava s nami robí divy. 
Moju potrebu písať som už vyčerpala, takže teraz hor sa na ďalší diel Under the Dome!

Lauren Oliver, Rekviem

Autor: Lauren Oliver
Názov knihy: Rekviem
Názov série: Delírium
Počet strán: 326
Vyšlo u nás: 3. 6. 2013
Stav série: Ukončená
Kúpiť si môžete TU

Lena je v srdci revolúcie. Bojuje proti spoločnosti, ktorá prehlásila lásku za chorobu. Ale Divočina dávno nie je tým bezpečným prístavom, čo bývala, pretože vláda sa rozhodla rebelov zlikvidovať. K tomu má Lena hlavu a srdce celkom naruby, pretože sa vrátil niekto, o kom si myslela, že ho navždy stratila. Rekviem rozpráva striedavo Lena a jej najlepšia priateľka Hana. Dievčatá, ktoré síce žijú vedľa seba, no delí ich celý podivný svet. Nájdu k sebe opäť cestu? Ako skončí príbeh o láske, ktorá je zakázaná tým najhorším spôsobom?

Lauren nám posledný diel trilógie vyrozprávala z pohľadu Hany a Leny. Lenu som v prvej knihe vôbec nemusela a Hana sa mi hneď zdala sympatickejšia, preto mi bolo ľúto, keď sa v druhej časti neukázala. V trojke nám ponúkla autorka už jej vyliečenú postavu – čo ma hneď zaujalo.
Mrzí ma, že nasledujúce slová moje nadšenie z jej pohľadu až tak nevyjadria.

Hana sa mi zdala vždy silná, samostatná, myslela si svoje a bolo jej jedno, ako ju vnímajú ostatní. Po vyliečení jej trochu z týchto vlastností zostalo, ale jej osobnosť ma vôbec neohúrila tak, ako som dúfala. Asi som nemala od tejto knihy tak veľa čakať – inak si neviem vysvetliť, prečo ma časti rozprávané ňou nebavili. S výnimkou toho konca. Živo som si ho vedela predstaviť a pri tom som sa škodoradostne smiala. Asi to voči Fredovi nebolo pekné, ale no... zaslúžil si to.
Hanin pohľad mi pripadal v podstate zbytočný. Nič veľké sa nestalo, len sme trochu získali náhľad do života, ktorý ma nebavil, keďže som už vedela, aký dobrodružný ho má teraz Lena a iné ma nezaujímalo. Hana bola ako keby oddychová postava, ktorá nás opäť previedla o niečo novším a nebezpečnejším Portlandom, nezabudla poopisovať uličky, stromy a domy. Jej časť knihy mala v podstate samostatne sa odohrávajúci príbeh, ale keby som ho mala hodnotiť, skončilo by sa to zle, lebo už od začiatku mi bolo jasné, čo je Fred zač a netrvalo mi dlho domyslieť si, ako skončila jeho ex-manželka. Hana iba celý čas odhaľovala, čo som ja už tušila a ona mi to potvrdila. Nezáživné a nudné.

Veľa času som strávila skúmaním jeho tváre a snažila sa určiť, či je príťažlivý. Nakoniec som prišla na toto: je na neho veľmi príjemný pohľad. Nie je taký atraktívny ako ja, no je to múdry muž. 
(Na tomto som sa fáákt smiala, musela som to sem dať)

Našťastie akčné a dramatické časti Leninho rozprávania moju mienku trochu upravili. Opäť musím spomenúť, že sa jej charakter výrazne posunul vpred, čo iba chválim, lebo vzhľadom na to, čím si prešla, by to tak aj malo byť. 
Lenže máme tu ďalší problém a to AlexaJuliana. Milostné trojuholníky nikdy nie sú dobré a zatiaľ si stále nie som istá, či sa mi páčilo, ako sa všetko vyriešilo. Akoby sa príchodom Alexa vyplavilo na povrch Lenino staré umrnčané a otravné ja, v niektorých momentoch som mala chuť tresnúť ju kladivom po hlave.
Tiež mi vadilo, ako sa pokazil aj charakter Juliana. Alebo ani nie pokazil, skôr šiel do úzadia. V dvojke som ho dosť ospevovala a bola presvedčená, že ho budem zbožňovať, no znovu som sa mýlila. Pri tejto autorke som asi schopná meniť názory v každej knihe.
A nejde iba o Juliana. Všeobecne sa do toho „úzadia“ zahrnuli ostatné vedľajšie postavy. Úplne mi splývali do jedného a nevedela som medzi nimi rozlišovať. Okrem Vranky som v nich mala totálny zmätok a neviem, či to nebol tým, že sa na seba charakterovo veľmi podobali, alebo som len ja nečítala dostatočne pozorne.  

Priznám sa, začiatok ma nebavil a videla som to dosť pesimisticky. Našťastie sa príbeh pred stredom trochu rozbehol, pribudlo viac akcie a strany mi utekali rýchlejšie. Nečakajte žiadnu romancu. Aj keď je to príbeh o láske, rieši sa tu skôr prežitie, záchrana ľudstva a v prvom rade odhodlanosť Ilegálov otvoriť obyvateľom oči a vytvoriť novú, lepšiu budúcnosť.

Tiež som si všimla, že mnohým prekážalo dosť otvorené ukončenie série. Niektoré veci by si asi ešte zaslúžili trochu pozornosti, ale v podstate som spokojná a bola som na toto pripravená vďaka názorom ostatných čitateľov.



Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Albatrosmedia

Dojmy z celej série Delírium:
Nápad originálny, čítanie pekné, ale v každej knihe som našla veci, čo mi prekážali, alebo ma nezaujímali a pýtala som sa samej seba, na čo to autorka rieši. Premyslené to však mala dobre.
Delírium nepatrí medzi moje obľúbené série, ale myslím si, že za prečítanie určite stojí.



Meagan Spooner, Vtačí zpěv


Autor: Meagan Spoonerová
Názov knihy: Vtačí zpěv
Názov série: Skylark
Počet strán: 316
Vyšlo v CooBoo: Máj, 2013

Patnáct let čekala Linda Ainsleyová, až ji předvolají ke kouzlobraní. Až se konečně stane dospělou a začne se připravovat na svoje budoucí povolání. Počítala s tím, že jí po odebrání kouzelné síly bude přidělena nějaká menší úloha v zaběhnutém, pevně daném řádu města, které od okolní krajiny odděluje energetická zeď. Myslela si, že bude pomáhat zajistit a udržet útočiště lidí, kteří jako jediní přežili hrozivou válku, že se stane kolečkem v dobře promazaném stroji. Ani ve snu ji nenapadlo, že by její úloha měla spočívat v tom, že bude napájet celé město svou energií. Patnáct let Linda Ainsleyová věřila lži. A najednou zjišťuje, že jí nezbývá nic jiného než utéct do nebezpečného a neznámého světa za zdí, nebo přijmout osud, který je snad ještě horší než smrt.

Svet, ktorý autorka vytvorila, má svoje kladné aj záporné stránky, ale skvele sa dopĺňajú a vzniklo z toho niečo ohromné. Vidno, že tomu venovala veľa času a námahy, aby to dotiahla až do dokonalosti. Už dávno som nečítala nič s takto dobre prepracovaným prostredím. Strhlo ma už na prvých stranách, krásne doplnené o akciu a napätie. Toto je presne moja predstava začiatku. Neznášam, keď sa všetko rozbieha pomaly s nudnými opismi a dialógmi. Postavu sa dá lepšie spoznať cez jej činy, ako keby len niekto napísal: „je tvrdohlavá“.
Práve vďaka začiatku sa mi príbeh dostal pod kožu neuveriteľne rýchlo a držal ma až do konca. Prečítala by som ho asi aj naraz, taká som bola zvedavá, čo sa bude diať, škoda, že ma ráno čakala práca. Knihy dokážu vyšťaviť a obzvlášť tie dobré, keď vám poriadne poprehadzujú spánkový režim.
Vtáčí spev medzi tieto knihy rozhodne patrí.

Linda žije v meste, kde sa ľudia riadia pravidlami archivárov z Ústavu. Musia sa zúčastňovať kúzlobrania. Z
ich energie potom fungujú všetky stroje a bariéra chrániaca mesto pred svetom tam vonku. Nikto ale nevie, aké to tam je, až kým to nezistí sám.
Ako Linda.
O čom by to bolo, keby hlavná hrdinka nebola iná... výnimočná? Príbeh je rozprávaný z jej pohľadu, ale všetko pekne a postupne vysvetľuje a opisuje, takže ak aj na začiatku nemá nikto šajnu, o čo autorke ide, po pár stranách sa mu všetko zázračne vyjasní. Vďaka Lindinmu cestovaniu do neznáma som získala široký prehľad o tom, ako to v ich dobe asi funguje. Svet sa po vojne úplne zmenil. Všade sú energetické bubliny, pod ktorými sa tiež ukrýva život – aj keď by ma naozaj zaujímalo, ako tam prežívajú všetky stromy a kvety. Živí ich bublina, lebo dážď sa tam nedostane? Neviem, či je toto odpoveď alebo som ju prehliadla.
V každom prípade som si istá, že má toho autorka ešte veľa čo povedať a už sa naozaj neviem dočkať.

Postavy sú ďalšia vec. Z tejto stránky by som knihu už asi plným počtom bodov neohodnotila, pretože som mala pocit, že ich charaktery boli trochu zanedbané. Meagan si dala rozhodne viac práce s opismi. Ešteže neboli dlhé a nudné, to by som asi mala problém. Jediné plus je, že na písanie má talent a neuspala by ma, ani keby opisovala na pol strany ceruzku.
Obdivujem aj prekladateľku. Odviedla skvelú prácu, neviem, ako by som sa popasovala s niektorými slovami na jej mieste. Rozhodne to s nimi vie, nenašla som skoro nič, čo by ma pri čítaní rušilo, dokonca ani kostrbaté vety.
Ale zase rozprávam od veci. Späť k postavám.
Lindu vlastne ani neviem opísať. Pripadala mi len ako sprievodkyňa v novom svete, ktorá všetko čitateľovi ukazuje, a čo sa s ňou dialo, čo prežívala a cítila, sa mi zdalo odsunuté na vedľajšiu koľaj. Myslím si, že čitateľa to trochu miatlo, a preto asi viacerí písali, že ju nemali radi.

V podstate bola v pohode. Správala sa presne tak, ako by som očakávala od osoby uvrhnutej do podobnej situácie. A po všetkom, čo prežila, si myslím, že bolo jej správanie aj trochu ospravedlniteľné. Keby som zažila niečo podobné, pravdepodobne by ma už obžierali pred energetickou bublinou tieňoví ľudia. Dúfam, že v druhej časti sa jej charakteru bude Meagan venovať viac a takisto aj vzťahom medzi postavami a nedopadne to tak, že skôr ako sa medzi nimi nejaké vytvoria, bude Linda putovať na opačný koniec sveta. 
V poslednej tretine som mala dojem, že dostala viac priestoru a jej charakter sa mi začal trochu vyjasňovať, no skôr ako získal jasnú podobu, sa kniha skončila a mne zostalo iba mnoho otázok a netrpezlivé čakanie na ďalší diel. 


Dobrý príbeh by nebol dobrým, nebyť poriadneho chalana, ktorý všetko oživí. Oren bol určite zaujímavejší ako hlavná hrdinka a ak sa mu stane niečo fááákt zlé, moje výhražné maily si nájdu cestu veľmi rýchlo do autorkinej schránky. 
Napokon ešte spomeniem Zinku (bzučilku), ktorá Lindu sprevádzala na cestách. Je to malý stroj, ale mala som ju rada. Príjemne nadľahčovala atmosféru a trochu oživila Lindinu samotu. 

Ešte by som chcela pochváliť obálku. Je rovnako vydarená ako príbeh – čo sa mi už dosť dlho nestalo. Veľakrát som mala skúsenosti s tým, že tak ako bola obálka krásna, tak bol príbeh otrasný.
Tuto to neplatí a kto je stále na vážkach, či si knihu kúpiť, alebo nie, rozhodne som za áno, pretože až na konci som pochopila, že si autorka vlastne chystala pôdu na všetko, čo sa bude diať. Ak si udrží svoju kvalitu, pravdepodobne bude Skylark veľmi rýchlo patriť medzi moje obľúbené série.

Odporúčanie: Páčilo sa vám Pod nekonečnou oblohou alebo iné dystopické príbehy? Radi objavujete nové svety a znesiete aj akciu? Siahnite po tejto knihe, neoľutujete. 



Za poskytnutie recenzného výtlačku by som sa rada poďakovala vydavateľstvu Albatrosmedia.

Súťaž: Po stopách blogerov


Rozhodla som sa zapojiť do skupinovej súťaže, ktorú vymyslela Munkiki z blogu U dvou lumpů. Aj spolu so mnou sa prihlásili štyri ďalšie blogerky a to: Moon, Catty, Mara a Kristie.

Súťaž trvá: od 1. 7. 2013 do 14. 7. 2013
Ako som už spomínala, zapája sa nás šesť, takže vašou úlohou bude prejsť všetkých šesť blogov (linky na ne sa nachádzajú nižšie) a nájsť na nich recenzie na knihy od vydavateľstva Albatros Media. V jednej z nich sa bude totiž na konci ukrývať súťažná otázka ohľadom zrecenzovanej knihy. Ale nebojte sa. Aj keď ste knižku nečítali, otázky sme sa snažili vymyslieť tak, aby sa dali odpovede nájsť na internete.
Každý blog ukrýva jednu otázku.

- Do súťaže sa môžu zapojiť Slováci, aj Česi
- Musíte lajknúť FB stránku vydavateľstva Albatros Media
- Zvyšné info nájdete v SÚŤAŽNOM FORMULÁRI, ktorý má na starosti Munkiki. Bude tam umiestnených aj šesť okienok, kam zadáte odpovede na svoje otázky a kontakt na seba. POZOR: súťažný formulár môžete vyplniť iba raz a nie zvlášť na každom blogu
- a samozrejme budeme rady, ak sa pridáte medzi GFC nasledovateľov (alebo Google+) na našich blogoch, ale nie je to podmienkou súťaže
- V prípade, že vám je niečo nejasné, ma kontaktujte v komentároch v tomto článku


Knihu podľa vlastného výberu od vydavateľstva Albatros Media, ktorému chcem zároveň poďakovať za poskytnutie výhry do tejto súťaže.
Výhercovia budú dvaja.