Editovanie rukopisov #1

Hádam ste si všimli, že u mňa na blogu je v poslednej dobe akosi ticho. Veľkú časť decembra aj januára som bola chorá , takže som skončila akurát tak pri zízaní do seriálov a ničnerobení. 

Konečne som sa však po dlhej pauze dostala k opravovaniu a prinášam vám zopár informácií o tom, čo som si všimla na niektorých rukopisoch.

Komunikácia je našou súčasťou. Každý sa predsa s niekým rozpráva, preto je pre mňa záhadou, ako je možné, že polovica dialógov v rukopisoch vyznieva umelo a silene. Skúšali ste si čítať nahlas, čo vaše postavy povedali? Je to niečo, čo by ste povedali aj vy, keby ste boli na mieste tejto postavy? 

Ja si veľmi často čítam nahlas, čo som napísala, a ešte častejšie niektoré dialógy mažem.

Mám dojem, ako keby sa autori snažili príbeh ozvláštniť, ale nešlo im to. Špeciálnu kategóriu u mňa majú také nadávky. O čo častejšie postavy nadávajú, o to lepšie. Poďme ignorovať fakt, že sa vlastne o ničom nerozprávajú. 

Je síce dobré, pokiaľ používame reálne vyjadrovanie ľudí na to, aby sme prostredníctvom toho vytvorili dôveryhodnú komunikáciu, no v čom sa odlišuje realita od príbehu? V príbehu sa nikam nevedúce konverzácie väčšinou škrtajú, aby zbytočne nezaberali miesto, pretože musíme šetriť stromy a čitateľove oči. Nikto nechce čítať dvetisíc strán o tom, ako dvaja vlkolaci pili v čajovni Earl Grey, postovali si na IG fotky a raz za polhodku si povedali zopár nezmyselných viet, aby sa uistili, že tam ešte obaja sú.

Tip č. 1: Obmedzte nezmyselné konverzácie a nefunkčné nadávky. Vytýčte si cieľ, ku ktorému by sa mali postavy v rozhovore prirodzene dopracovať, a držte sa ho.

Niekedy mi to pripadá, ako keby sa veľa našich autorov bálo toho, že ich príbeh bude nudný, pokiaľ doň nepridajú nejaké nechutné alebo totálne wtf prvky. Takže najlepšie je, ak píšete o zoofiloch, nekrofiloch a ženských, ktoré od nekrofila chytili choroby, o vybuchujúcich telách, ktoré sa rozleteli po ulici, o kanibaloch, ktorí jedia deti, alebo o samovrahoch, ktorí sú ešte aj mafiáni a pedofilmi. To je už jedno, že príbeh inak nemá hlavu ani pätu, je plný omáčok a postáv, ktoré sa nijako nevyvinuli. Dôležité je, že tam máte nekrofila. Gratulujem! Môžete byť na seba hrdí.

Tip č. 2: Nemusíte na čitateľa zapôsobiť prehnanými motívmi. Pokiaľ viete vytvoriť dobrú zápletku, čitateľ si to všimne tak či tak. To, že je niečo nechutné, ešte neznamená, že je to aj zaujímavé.

Náš národ má v obľube písať prehnane depresívne, až temne. Niekedy je to fajn, inokedy nie. Ja mám najradšej, ak je príbeh popretkávaný temnotou aj svetlými a vtipnými momentmi, keď je všetko vyvážené. Pokiaľ budú vaše postavy stále iba prehrávať a trpieť, po nejakom čase to začne nudiť. Za tie všetky rany, ktoré váš hrdina utŕži, by mal dostať nejakú odmenu. Ani normálny život nie je len o tom, že všetko je zlé a potom ešte horšie a horšie a už sa to vôbec nezlepší. Niekedy stačí drobná vec, ktorá spraví náš deň lepším. Som si istá, že postavy v knihe sú na tom rovnako. 

Tip. č. 3: Pokúste sa vyvážiť depresívne a ťažké scény tými peknými. Vaša postava nemôže celú knihu trpieť a nič z toho nemať, lebo potom z toho nemáte nič ani vy, ani čitateľ.

Tento bod tak trochu súvisí s prvým. Veľa autorov, ako keby vôbec nebralo do úvahy to, že postavy nemajú jednoliaty charakter, vek a skúsenosti. Každá z nich má iné zázemie, inak vyrastala, inak trpela, inak milovala. Pri správaní a vyjadrovaní to treba brať do úvahy.

Taká asistentka diplomata by sotva „zapotila“: „Čus, kámo, ako žiješ?“ Je to rovnako smiešne, ako keď zo seba tínedžer, ktorý sa doteraz o nič nezaujímal, iba o to, aby sa mohol ísť opiť, začne zo seba zrazu sypať kopu múdrostí o vzťahoch a o živote.

Alebo iný príklad. Mladá baba videla doposiaľ zbraň iba v telke, ale zrazu sa dostane do prestrelky a je taká odvážna, že sa jej podarí postrieľať polovicu nepriateľov a pritom ešte aj predviesť zopár karate chvatov. Pokiaľ nie je dobre odôvodnené, ako sa jej to podarilo, čitateľ sa nechytí.

Je to jednoducho neuveriteľné. 

Tip č. 4: Pri písaní nezabúdajte na to, aký žáner píšete, koľko majú vaše postavy rokov, ako vyrastali, akú majú povahu, minulosť, atď.

Všimli ste si niektoré z týchto bodov pri čítaní? Čo vám najviac prekáža na knihách?