Nielen knižné zhrnutie...

Určite si veľa z vás všimlo, že som za posledných pár mesiacov nebola práve aktívnym členom blogosféry, čo ma fakt mrzí, ale, bohužiaľ, popri školy mi na to nezostal čas a akosi ma obchádzala aj dobrá nálada, tak som nechcela do sveta rozosievať pesimizmus a depky. Však toho má každý aj tak dosť, nie? 

Škola sa však skončila a konečne je tu leto. Dobre, nie som fanúšikom horúčav, ale už len kvôli tomu voľnu som ochotná nejako ich vytrpieť.

Rozširovanie obzorov alebo čo za to stojí

Začnem s knihou, ktorá si ma získala tento polrok asi najviac – Lady Midnight. Cassandra Clare je jednou z mojich najobľúbenejších autoriek a aj keď som si už myslela, že sa vytasila so všetkým, čo mala, neprestáva ma prekvapovať. V posledných dieloch TMI trochu strácala dych a dalo sa vidieť, že niektoré scény zbytočne tlačila do extrémov, len aby jej verní čitatelia mali pravidelné dávky tieňoloveckej drogy. Ja sa nesťažujem. Mohla by písať aj o dvoch mravcoch na ceste a stále by som ten príbeh žrala, pretože je to Cassandra Clare a jej štýl mi proste sedí. Ale s príchodom Lady Midnight ma opäť presvedčila, že éra jej vlády v knižnom svete sa ešte ani z ďaleka neskončila a máme sa na čo tešiť. 

Lady Midnight je perfektné čítanie. Fanúšikovia Tieňolovcov si prídu na svoje, rovnako aj romantické či dobrodružné duše. Po tejto knihe som zostala tak emočne vyšťavená, že som mala dlho problém začítať sa do niečoho iného a dokázala som myslieť iba na pokračovanie. Nehovoriac o Julianovi, ktorý je takým super protagonistom, že u mňa nadlho obsadil priečku najlepšej knižnej mužskej postavy.

V poslednej dobe dosť letí high fantasy, čo je fakt super, pretože tento žáner zbožňujem. Vlastne aj kvôli tomu som sa dostala k sérii The Orphan Queen. Neviem prečo, ale zatiaľ si nevyslúžila toľko pozornosti, koľko by si zaslúžila. Aspoň v našich slovenských vodách nie. Prvý diel som čítala, tuším, krátko po tom, ako vyšiel, a viem, že toto bola jedna z mála sérii, pri ktorej som tŕpla skoro dva roky, kým konečne vylezie na svetlo sveta pokračovanie. Prečítala som dokonca všetky novelky, tak ma to bavilo! A to už je čo povedať, pretože ja zvyčajne novely popri hlavnom príbehu nečítam, nezaujímajú ma. 

The Orphan Queen má iba dve časti. Na jednej strane je to dobré, autorka to zbytočne nenaťahovala, no na druhej strane som veľmi smutná, že už nebudem môcť stráviť viac času s mojimi obľúbenými postavami. 

Predstavte si peckový fantasy svet, ktorý pohlcuje vedľajší produkt mágie (wraith), skombinujte to s princami a princeznami a do toho ešte zapojte netradičnú zápletku v štýle seriálu Arrow. 

Som naozaj rada, že som si tento príbeh prečítala a budem sa k nemu aj v budúcnosti rada vracať.

Keď ste boli menší, zvykli ste pozerávať Pokémona? Lebo ja hej a fakt som ho žrala. Ani som sa nenazdala a o pár rokov neskôr som sa dostala k nejakým anime seriálom, pri ktorých som však dlho nezostala, lebo ma vždy naštval nedokončený alebo zlý koniec. Až teraz, počas skúškového obdobia som sa k nemu vrátila. Priznám sa, že anime bolo jediné, ktoré mi pomohlo dostať sa cez toto stresujúce obdobie. 

Ako prvé som si pozrela Code Geass. Začiatky sa mi zdali také trochu meh, ale postupne sa to zlepšovalo a tvorcovia na mňa začali hádzať jednu bombu za druhou. Ani vo sne by vám nenapadlo, že by sa také niečo mohlo stať... že by sa tam odvážili dať taký zvrat! Bola to dobrodružná jazda s veľmi dobre prepracovanými postavami. Trochu mi síce liezol na nervy evil smiech hlavnej postavy, ale dejová línia stála za to. Záver som vôbec nečakala a mala som z neho zmiešané dojmy. Skončil sa tak, ako to diváci nečakali, no popritom mal hĺbku a vyšla mi pri pozeraní aj nejedna slzička. 

Pred pár rokmi by som asi pokladala za trápne zverovať sa čitateľom s tým, že ma rozplakalo anime. Ako mi však postupne došlo, väčšina filmov nedokáže zosnovať takto dobre premyslenú zápletku a komplexné postavy, preto si tie moje slzy záver zaslúžil.

Ďalšie anime, ku ktorému som sa po siedmich rokoch vrátila, bolo Vampire Knight a Vampire Knight Guilty. Bývalo mojím obľúbeným, ale ten koniec som nepredýchala. Nechápala som, prečo sa to skončilo tak otvorene a otrasne. Takže keď mi kamoška oznámila, že existuje manga, ktorou príbeh pokračuje, natešene som poskočila, znovu si to celé pozrela a pokračovala mangou. 

Poviem vám, bola to divná skúsenosť. Čítanie sprava doľava sa mi spočiatku zdalo veľmi neprirodzené a furt som sa plietla. Okrem toho, niektoré obrázky ma miatli a nepochopila som ich. Napokon som si však zvykla a najlepšie na tom je, že som KONEČNE po toľkých rokoch uzavrela kapitolu menom Vampire Knight. 

S koncom som náramne spokojná. 

Tretím anime, ku ktorému som sa vrátila, bolo Full Metal Panic. Je to taká super komédia, no dokáže byť občas aj vážna a chytí vás za srdce, ani sa nenazdáte ako. Hlášky postáv sú neskutočné a hlavný hrdina je ten najtrápnejší, ale zároveň najzlatší chalan, akého som v anime a možno aj v normálnom seriálovom svete videla. 

Pri FMP som sa už ani nebála konca, lebo som vedela, že pokračuje mangou, ktorá je úplne bombová. Získala si ma o niečo viac ako Vampire Knight. Zo všetkého najviac ma štve, že tie najlepšie časti, ktoré nasledujú po udalostiach poslednej časti anime FMP, mi nedali dýchať, čiže vlastne to najlepšie už do anime nedali. 

Predstavte si, v akom šoku som zostala, keď som zistila, že sa tvorcovia vrhli na štvrtú sériu. Ktovie, kedy sa jej dočkáme, hlavné však je, že bude!

Kam som tento polrok zavítala...

Tento rok som sa konečne dostala na festival Slavcon v Bratislave a bola to zaujímavá skúsenosť, keďže sme so spolužiačkami prespávali v telocvični v spacákoch. Prvá noc bola dosť zlá, keďže na striedačku okolo nás niekoľko ľudí poriadne chrápalo a z tvrdej dlážky ma bolel bok, no druhá noc už bola fajn. Vlastne som sa aj celkom dobre vyspala. 

Hnevá ma ale, že som si nedoniesla väčšie zásoby jedla, pretože na festivale ste si mohli kúpiť iba tri druhy bagiet, pivo, kofolu, nejaké čipsy, kávu, kakao a to je tak všetko. Ešteže Lidl nebol ďaleko, ale pizzériu vedľa nás som si všimla, keď sme už boli v podstate na odchode. 

V každom prípade som rada, že som tam bola. Dostala som sa na kopec zaujímavých prednášok, kde som napríklad zistila, že Angelika je takmer rovnaký krvák ako GoT a pokiaľ chcete niekoho motivovať, aby nespáchal samovraždu, stačí ho vraj znásilniť. Alebo som sa dozvedela aj to, že komunisti by dokázali v budúcnosti zmeniť planétu na slnko či obsadiť mesiace Jupitera. Na súťaži Milujem fantasy bola tiež poriadna sranda hlavne preto, že sa do tímov dostali moje spolužiačky. To, že som skoro na nič nevedela odpovedať, je vedľajšie, ešteže som bola iba nenápadný divák, po ktorom občas hodili cukrík. 

Počas Slavconu som bola tiež dosť aktívna, zastrieľala som si z luku, učila som sa narábať s dýkou a snažila som sa naučiť akýsi bojový postoj, pri ktorom som sa zapotila viac ako pri behaní. 

Na pár minút sme sa zastavili aj na besede s Jurajom Červenákom a Alexandrou Pavelkovou. Sobotňajší deň však uzavrela prednáška, ktorá zostane v pamäti úplne každému, kto na nej bol – sprievodca randením a sexom s geek ženami. Nejdem tu ani vypisovať, čo všetko sa tam riešilo, keby na môj blog náhodou zablúdilo mladšie osadenstvo. Poviem len, že to bolo mega vtipné, trochu šokujúce a zaujímavé. Bolo to rozhodne niečo, čo som ešte v živote nevidela. 

V máji som sa dostala na koncert Hansa Zimmera. Keby ste ho nepoznali, skladal hudbu k filmom ako Interstellar, The Amazing Spiderman, Leví kráľ, Dark Knight, Inception, Sherlock Holmes...

Bol to nezabudnuteľný zážitok. Poznáte ten pocit, keď počúvate hudbu cez slúchadlá a máte pocit, že vami prúdi? Tak na koncerte to bola čistá dokonalosť. Hudba vám tam bije namiesto srdca, úplne celých vás pohltí, až máte problém dýchať. Keď je to ešte od vášho obľúbeného skladateľa, je to o to lepšie. 

Niečo ku škole...

Ak vám niekto povie, že na výške sa to po prvom roku zlepší, neverte mu. Je to klamár! Môj druhý ročník bol des. Neskutočne veľa učenia, z ktorého viac ako polovica sú kraviny, ktoré ani nebudem potrebovať, ale jednoducho ich musím vedieť, lebo som vysokoškolák. Mám dojem, že veci, ktorým som sa chcela venovať najviac, sme prešli iba okrajovo... a tá literatúra. Vravela som vám, že ju neznášam? Chápem, že musíme mať prehľad, no na čo mi bude životopis každého druhého slovenského autora, o ktorom musím vedieť ešte aj to, kedy chodil na záchod? Tak či tak si to nezapamätám. Roky narodenia a smrti, miesto bydliska a vysoké školy – prejdete piatich autorov a všetko sa vám to zgrcne do jednej machule. Ja som sa autorov učila fakt dlho a na skúške som ich aj tak všetkých zabudla, pretože sa odlišovali iba v menších drobnostiach a v tom, kto bol ako dlho nespravodlivo uväznený za buržoázny nacionalizmus alebo za zakázanú publikačnú činnosť. 

Okrem toho ma stále škrie, že nemáme cudzí jazyk. Čo je to za editorstvo, kde nie je cudzí jazyk?!

Ale dobre, neriešim. Už sa nad tým nejdem rozčuľovať. Tento aj minulý semester som stratila kvôli škole dosť nervov. Poviem len, že naše zdrapy papiera... ehm... ehm výkazy sú čisté zlo a doteraz som nepochopila, na akom princípe profáci hodnotia skúšky a testy. Pretože podľa vedomostí to určite nebude.

Ale aby som na školu iba nekydala a neodplašila budúcich editorov, spomeniem tiež nejaké pozitíva. Prekvapivo, niektoré predmety sa týkali kníh. Na editorstve som dostala množstvo nových informácií nielen o slovenskom knižnom trhu a o práci vo vydavateľstve, ale aj o zahraničnom trhu a o tom, ako to funguje s prekladovými titulmi... ako ťažko sa získavajú práva a podobne. 

Veľa ľudí si myslí, že vydať knihu je hračka, no netušia, čo všetko to zahŕňa. A že toho je! Kým som neprišla na výšku, mala som len približnú predstavu, ale teraz viem, že vo vydavateľstvách robia úctyhodnú prácu. Na editorstve je to tak, že nám profesorka poskytne ideálnu predstavu toho, ako to má vo vydavateľstve fungovať, ibaže skutočnosť je úplne iná a aj činnosti, ktoré by mali byť inak rozdelené medzi niekoľkých ľudí, musí robiť jeden človek, výsledkom čoho sú často knihy plné preklepov. Nie je dostatok času, ľudí ani peňazí. V dnešnej dobe každý očakáva, že budú vychádzať knihy ako na bežiacom páse a je to skôr o kvantite ako o kvalite. 

VZA, VZR a kopu práce

Okrem školy ma do veľkej miery zamestnávalo písanie. So spolužiačkou Aďkou sme si vytvorili skvelý projekt, ktorý nám obom výrazne pomohol pri písaní, no o tom nabudúce v samostatnom článku, ktorý pripravujem do rubriky Večný kolobeh písania. 

Moje písanie v skratke zhrniem asi takto: opäť som sa piplala v rukopise VZA, snažila sa vychytať muchy a hlavne vylepšiť začiatok, aj keď je otázne, či som to zlepšila, alebo zhoršila. To už asi posúdia čitatelia. Posledné úpravy sa chystám robiť ešte dnes a od zajtra prechádzam na upravovanie VZR, ktoré mi niekoľko mesiacov po dopísaní oddychovalo v zákutí počítačovej zložky a čakalo, kedy sa k nemu dopracujem. Dúfajme, že rukopis je dostatočne „odstáty“, aby som sa naň vedela pozrieť objektívnejšie, vyškrtať zbytočnosti a prepísať veci, ktoré sa mi nezdajú. 

Práca na rukopise je veľmi náročná, hlavne ak ju chcete urobiť poriadne a upraviť ho do aspoň trochu čitateľnej verzie. Vydržia iba tí najvytrvalejší. Dúfam, že si v polke prepisovania nezačnem trieskať hlavu o okno, ako to bolo pri prvej časti, ktorá má za sebou nekonečné hodiny úprav a po tridsiatom čítaní (fakt, čítala som to asi toľkokrát) sa tam už nedá nič zmeniť.

Galéria

Profesionálny lukostrelec, ktorý bez okuliarov netrafil

Ja a Neliss

Beseda s Jurajom Červenákom a Alexandrou Pavelkovou

Na koncerte Hansa Zimmera

S kamoškou sme sa trochu nudili a skúšali levitáciu

Na potulkách prírodou

Mám za sebou trojstranový výlev vo Worde, čo hádam stačí. Teraz sa obraciam na vás. 

Ako ste sa mali tento polrok? Zúčastnili ste sa tiež nejakých zaujímavých podujatí? Ako sa vám darí v písaní?