Večný kolobeh písania | Po vydaní VZA

Na začiatok by som vám chcela všetkým popriať aspoň takto oneskorene iba to najlepšie v novom roku. Minulý rok som poriadne zanedbávala publikovanie na blogu aj čítanie kníh. Vlastne, radšej som si svoju GR výzvu ani nepozrela, keďže rok 2018 som ju prvýkrát nestihla dokončiť a bolo mi to ešte aj jedno. Inokedy ako posadnutá doháňam v decembri čítanie a teraz nič.

Priznám sa, že už dosť dlho u mňa pretrváva akýsi blogerský blok (ak také niečo existuje). Pustila som sa asi do piatich rôznych článkov (okrem recenzií) a ani jeden sa mi nepodarilo dopísať. Vždy som ich po polhodine zavrela s tým, že sa mi nepáčia a však aj tak by to nikto nečítal... 
Konečne som však prišla na to, prečo sa mi nedarí nič schopné publikovať, obzvlášť posledné štyri mesiace. Je to pre vydanie V znamení ametystu
Myslím, že ešte som stále úplne mimo z toho, že mi po toľkých rokoch vyšla kniha, hromadia sa vo mne všemožné dojmy, v ktorých si neviem spraviť poriadok a tým pádom ich ani neviem správne spísať. Tak rada by som porozprávala čitateľom o tom, aký je to pocit držať v ruke vlastnú knižku, lenže problém je v tom, že sa to poriadne opísať nedá. Mnoho autorov to vníma ako konečnú stanicu, splnenie si svojho sna – čo však nie je pravda, keďže po vydaní knihy sa práca iba začína, nie končí, ako mnohí predpokladajú. Autor by mal na sebe neustále makať, aby neupadol do zabudnutia knižného vesmíru. Mal by posilniť svoju propagáciu, chodiť na besedy, komunikovať s čitateľmi a pokračovať v písaní. 
To všetko síce robím, no som extrémne vyžmýkaná. Minulý rok bol pre mňa veľmi náročný hlavne po zdravotnej stránke, taktiež sa dejú rôzne nepríjemné veci, ktorým musí čeliť moja rodina, a dokonca aj proces vydania zahŕňal prekážky, s ktorými som ani vo sne nepočítala. Bola som z týchto vecí v depke, pripadala som si neskutočne bezmocná a nevedela som, čo robiť ďalej. Dlho ma nič nebavilo, musela som sa do vecí nútiť.
Najťažšie je povedať si v „temných časoch“, že to treba vydržať a prekonať, veriť, že to bude lepšie. Však predsa nemôže byť zlá situácia stále len horšia a horšia, ak sa zubami-nechtami držíte toho, že príde konečne obdobie pokoja, však? 
V takom prípade je dobré mať okrem ľudí, ktorí vás majú radi aj niečo, čo vám pomôže odpútať sa od problémov, pomôže vám prekonať zlé obdobia. Týmto sa konečne dostávam k podstate tohto článku. 
Práve toto pre mňa znamená písanie. 
Tým, že mi občas ponúka únik z reality, mi paradoxne pomáha lepšie ju prežívať. Vďaka písaniu má pre mňa všetko väčší zmysel, nepripadám si taká zbytočná. Pretože robím to, čo milujem. A pokiaľ sa venujete niečomu, čo milujete, život je stokrát krajší, než keby ste iba bezcieľne blúdili fádnymi dňami a na ničom vám nezáležalo. Každý potrebuje mať niečo, čo ho napĺňa, a som rada, že ja som to našla už ako veľmi mladá. Niektorí totiž také šťastie nemajú. 
Chcem tým povedať aj to, že vydanie knihy ma veľmi, veľmi potešilo. Som rada, že svoj svet môžem držať v rukách v hmotnej podobe. No aj keby to tak nebolo, aj keby sa mi vydanie nevydarilo, s písaním by som neprestala. 
Pokiaľ sa nájde čo i len jedna osoba, ktorá si váš príbeh prečíta, viete, že to stálo za to. Už len takto zanecháte vo svete stopu a môžete byť na seba hrdí, že sa vám podarilo pozliepať do súvislého príbehu chaotické myšlienky, ktoré boli doposiaľ vo vašej hlave. Neraz som počula od ľudí „chcem vydať knihu“, no nič o tom, že „chcem napísať knihu“. Pokiaľ človek vidí zmysel len v tom, že v budúcnosti chce niečo vydať, bude veľmi sklamaný, keď sa mu to nepodarí. V prvom rade totiž treba v sebe nájsť tú iskru, ktorá ho ako autora napĺňa, až potom by bolo vhodné zaoberať sa tým, ako svoj príbeh dostať na pulty kníhkupectiev. 
Hlavne sa na to treba dobre pripraviť. Obrniť sa trpezlivosťou a zmieriť sa s tým, že to bude veľmi dlhá cesta. Autorom, ktorí do procesu vydania nevidia, sa to zdá jednoduché, no pravda je úplne inde. 

Hádam som vás neuspala týmto krátkym sentimentálnym výlevom po sto rokoch, ale chcela som, aby ste aspoň trochu mali náhľad do mojej hlavy a toho, čo sa vlastne u mňa dialo, prečo som sa na tak dlho odmlčala. Dúfam, že onedlho spíšem konečne nejaké články o písaní, o vydaní, o pokračovaní VZA
Nech sa vám všetkým darí! 

Čo pre vás znamená písanie? Prečo čítate knihy?

4 komentáre

  1. Podľa mňa je nemožné robiť vždy všetko na sto percent, takže je úplne v poriadku, že ti pri všetkom vypadol blog z programu... Ale rada si prečítam čokoľvek, čo napokon napíšeš. :) Och a ešte: je super, že ťa písanie napĺňa, súhlasím, že by si mal každý niečo nájsť.:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem :)
      A trochu ma to mrzí, že mi vypadol z programu, ale čo sa dá robiť. Dúfam, že tento rok to napravím. :)

      Odstrániť
  2. Čítanie pre mňa znamená únik z reality, nevnímam ako plynie čas, sústredím sa iba na príbeh a na slová, preti ma veľmi mrzí, keď na to kvôli škole nemám čas.
    Čo sa týka písania rada píšem, ale ťažko hľadám nápady. Z času na čas príde nápad a vtedy sa od wordu nedokážem pohnúť aj niekoľko hodín. No o to častejšie sa mi stane, že otvorím word, prečítam si posledné, čo som napísala a som zúfala, lebo sa neviem pohnúť ďalej.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak to ma mrzí a držím palce, aby ti to budúcnosti išlo lepšie.

      Ja mám skôr opačný problém. Často sa mi v hlave hromadí priveľa nápadov, takže keď sa chcem sústrediť len na jeden, mám v tom potom guláš.

      Odstrániť