Večný kolobeh písania | Čitateľská odozva a besedy

Raz sa ma spýtali, ako sa môj život zmenil po vydaní knihy.
Pravda je taká, že sa zmenil poriadne, ale zároveň aj nie. Viem, že asi to veľmi nedáva zmysel, no tak to je. Moja každodenná rutina sa totiž veľmi nezmenila. Stále sa venujem z väčšej časti písaniu a opravovaniu, lenže už sú tu aj ďalšie veci, o ktorých vám porozprávam nižšie. Konkrétne dnes zhrniem v článku dve z nich: čitateľskú odozvu a besedovanie.

Odozva čitateľov 

Tá zlá časť: Odozva je vec, na ktorú nie je pripravený žiadny autor, no tak či tak to príde, keďže každý čitateľ má iný vkus a príbeh nevníma rovnako. Autor dostane pozitívne aj negatívne názory. U mňa je rozdiel v tom, že teraz už svoj rukopis neposielam zadarmo čitateľom ako e-book, teraz to čitatelia riskujú s kúpou hotového produktu vo viere, že si ich príbeh získa.
A ja veľmi dúfam, že áno, no ak aj nie, z dobrej kritiky si treba vziať ponaučenie do budúcna, tú zlú si zase netreba všímať. Myslite na to, že ako autori ste spravili všetko preto, aby bol váš rukopis v čo najlepšej a najčitateľnejšej podobe. Energia, ktorú ste do písania vrazili, sa vám hádam raz vráti a pokiaľ nie, získate minimálne nové skúsenosti, ktoré vám pomôžu napredovať.
Tá dobrá časť: Je to taký úžasný pocit, keď viete, že niekoho ste zaujali až natoľko, že si kúpil vašu knihu. Určite si zopár z vás všimlo, že knihy od slovenských autorov veľmi nečítam. Jednoducho som ešte nenašla žiadnu takú, ktorá by ma načisto ohromila (ak nepočítam zatiaľ nevydané rukopisy) a práve toto ma pripravilo aj o chuť púšťať sa do ďalších knižiek od našich. Paradoxom je, že teraz som tiež slovenský autor a dúfam, že mi čitatelia dajú šancu. Preto je to pre mňa taká obrovská pocta a vážim si všetky vaše pripomienky a názory. Ani netušíte, ako nesmierne ma teší, keď prídem na FB alebo na IG a niekto ma označí v príspevku, že si kúpil moju knižku, alebo mi napíše správu s milými slovami a povzbudením do budúcna. 

Ak aj ako autor dostanete kritiku alebo vás niekto zhejtuje, pozitívne názory to vyvážia a vždy vás uistia, že predsa len ste nebojovali za vydanie zbytočne, nech sa vám ktokoľvek snažil znepríjemniť alebo pokaziť túto cestu.
Vzdať sa nie je riešením.
Týmto by som sa chcela poďakovať všetkým svojim úžasným čitateľom. Veľmi si vážim vašu podporu aj dôveru a dúfam, že vás moje príbehy budú naďalej baviť.

ĎAKUJEM. 

Rozhovory a besedy 

Som totálne nespoločenská osoba.
No vážne.
Najradšej celé dni píšem, trávim čas so svojím priateľom, chodím behať a iba sem-tam vyleziem zo svojho krtinca medzi ľudí.
Tak si asi viete predstaviť, aká som bola vydesená, keď som si zrazu uvedomila, že ako autorka budem robiť besedy. Pre ľudí. Všetci sa na mňa budú pozerať. A ja im budem musieť rozprávať o svojej knihe. Určite sa zakokcem alebo tak spanikárim, že ani nebudem vnímať, čo trepem.
Prvýkrát som šla hneď naostro do Telerána, čo by mi ani vo sne nenapadlo, a za túto príležitosť ďakujem vydavateľstvu ALBATROS MEDIA. Môžem povedať, že som to na svoje pomery celkom dobre predýchala a ani som nerozprávala tak strašne, ako som čakala (ale napriek tomu sa už nikdy na seba nechcem pozerať v telke, je to proste divné).

Ďalší super zážitok som si odniesla z Trnavy, kde som na FMK natáčala rozhovor s Casion do relácie Knihožrúti. Bolo mi tam naozaj skvelo. Človek by čakal, že po Teleráne už nebudem pri natáčaní taká nervózna, nie? Opak je pravdou. Bolo to ešte horšie a poriadne som sa niekoľkokrát zakoktala a zamotala. Ďakujem, že ste to tak dobre zostrihali.
Potom prišla moja úplne prvá beseda na Bibliotéke. Predýchavala som ju iba s ťažkosťami – hlavne keď som uvidela na stolíku položený mikrofón. Nakoniec to však vypálilo výborne (aby sme si rozumeli, vnímam to tak preto, lebo som nehodila šabľu ani neomdlela) a ďakujem aj skvelému moderátorovi Dadovi, vďaka ktorému som si nepripadala až taká nervózna.

Naozaj úžasnú besedu som mala v Knižnici pre mládež mesta Košice. V Košiciach som totiž nikdy nebola a aj vďaka knižnici som prvýkrát dostala možnosť sem ísť a rovno zavítať na vianočné trhy. Z mesta som síce veľa nevidela, ibaže aj to, čo som zahliadla, sa mi nesmierne páčilo a hádam sa sem čoskoro vrátim.
Besedu v knižnici moderovala skvelá Naty, s ktorou sa mi veľmi dobre rozprávalo.
Ale viete, čoho som sa obávala najviac? Toho, že stredoškolákov moje kvákanie nebude vôbec zaujímať. Vedela som totiž presne, prečo študenti tak radi chodia na besedy. Väčšinou preto, aby sa uliali z hodiny. My sme boli presne takí istí. Takže asi si viete predstaviť môj šok, keď mi došlo, že ma počúvajú a ešte ich moja kniha aj zaujala a chceli si ju kúpiť. Nesmierne si to vážim, po svojich skúsenostiach s besedami zo školských čias som to absolútne nečakala.

Rok 2018 som zakončila návštevou svojej základky v Hurbanove. Bolo fakt čudné vrátiť sa tam ako autorka a nie ako žiačka. Mali sme skôr diskusiu než besedu, čo sa mi veľmi páčilo, lebo veľa žiakov sa aktívne zapájalo a pýtalo sa ma otázky. Vážim si, že boli zvedaví na moju knižku a teším sa ešte aj z toho, že VZA čítali dokonca pani učiteľky a povedali mi, že sa im knižka páčila! Viete, aký je to úžasný pocit, keď vám niečo také povie učiteľ?
To vám len ťažko opíšem, pokiaľ to sami nezažijete.

Aj keď som sa toho bála, som zároveň nadšená z toho, aké nové skúsenosti som pozbierala a čo všetko som zažila. Veľmi dúfam, že rok 2019 bude lepší. Už teraz mám naplánovaných niekoľko literárnych podujatí. Chystám sa napríklad na Literárne mecheche, ktoré organizuje Deniska z vydavateľstva Art Floyd, a taktiež idem na Slavcon. 

S kým sa uvidím?

Ako zvládate verejné prejavy? Tiež ste taký stratený prípad ako ja?