Čo s nápadom?

Ako som už spomínala v predošlom článku, k téme písanie sa viem vždy nejako vyjadriť, preto pokračujem. Keď sme si už vyjasnili, či radi píšete, chcela by som postúpiť ďalej.
Dôležitý je nápad.
Mnohí autori si povedia: "Áno, toto je skevlý námet na príbeh. Určite mi to vydajú a budem slávny ako Rowlingová."
Veľa z nás je presvedčených o vlastnom dokonalom pláne, ako urobiť dieru do sveta pomocou príbehu, ktorý ešte nikto nikdy nečítal. Lenže je to naozaj tak? V dnešnej dobe je toľko kníh, že aj samotné nápady, o ktorých si myslíte, že sú vaše, tak celkom nie sú. Všetky sú ovplyvnené inými knihami, aj keď si to v prvej chvíli neuvedomujete. Potom však príde kameň úrazu. Pošlete to niekomu, kto sa zmôže na viac ako len na pochvaly a dozviete sa od neho, že sa to podobá na Vampire Diaries a romantická zápletka je ako vystrihnutá s Twilightu. Ste z toho zdrvený, poviete si, že písanie viac nestojí za váš čas a tým sa kapitola vašej spisovateľskej kariéry uzatvára.
S nápadmi je to ťažké. V prvom rade sa hneď nehrňte do písania samotného príbehu. Spravila som to tak niekoľkokrát a skončila som na mŕtvom bode. Ak to s písaním myslíte vážne, najprv si myšlienku na dobrý príbeh necháte v hlave uležať a budete čakať, kým sa bude ďalej nenápadne rozvíjať. O tri dni zistíte, že sa vám v hlave sformovali charaktery postáv, prípadne opisy sveta alebo zápletka. Nápad je ako orech. Treba ho najprv nechať dozrieť a až potom rozlúsknuť, aby bol dobrý.
Ak je vaša pamäť mizerná, nezaškodí si niektoré myšlienky, ktoré po čase k vášmu nápadu pribudli, poznačiť, aby ste na ne nezabudli. Ja osobne rozvíjam väčšinu príbehu v snoch alebo keď sa nudím v škole. Sedím, kukám do blba a rozmýšľam, ako by som vyriešila tú a tú situáciu.

1. Čo s nápadom, keď sa vám zdá dostatočne rozvinutý?

Začala by som asi s niečím ľahším. Najprv by som si skúsila napísať prológ. Vravela som, že nie je dobré púšťať sa ešte do samotného príbehu, no prológ niečo ako skúška, ak chcete zistiť, ako vám to s písaním pôjde. Dozviete sa, ako by váš nápad asi vyzeral na papieri.
V prípade, že sa vám pozdáva, je dobré pokračovať spísaním postáv. Nie raz som počula od autorov, že nevedia, ako majú pokračovať, lebo o vlastných postavách nič nevedia. Tým pádom vlastne stojí celý príbeh, neviete poriadne vykresliť vlastnosti postáv v príbehu a čitateľovi sa  potom zdá, že sa správajú nelogicky a sú ako prázdne schránky. Zo začiatku je dobré napísať si zoznam mien hlavných postáv, venovať sa ich minulosti, tomu, čo majú radi a čo nie, aký sú, ako by sa v rozličných zložitých situáciách zachovali. Znie to ako pekná drina a vám sa to určite nechce, veď máte skvelý nápad, no poviem vám, neskôr to budete ľutovať, keď sa už váš príbeh bude vyvíjať tým správnym smerom. Je to ako vstúpiť do neznámych vôd. Nepoznáte svoj vlastný svet, utopíte sa.
Postavy sú rovnakým základom príbehu ako zápletka. Nezanedbajte ich.

Ďalej sa zamyslite nad prostredím, v akom sa bude všetko odohrávať. Je náročné zvoliť si tú správnu cestu a čo ja tvrdím vždy, nezanedbajte opisy, aby nedošlo k nejakým nedorozumeniam. Ak sa napríklad postavy medzi sebou iba rozprávajú, je hneď niekoľko možností, ako si autor predstaví prostredie, v ktorom tento rozhovor vedú. Dajme tomu, že si predstavia verandu domu. Na na konci tretej strany zistíte, že stoja na zastávke. Vždy hovorím, že je správne spomenúť, čo hlavná postava vidí, prípadne cíti alebo čo v danej chvíli robí s rukami alebo nohami. Kniha nie je len o dialógoch, dôležité je zamerať sa na všetky stránky, aby ste dali vášmu svetu istý rozmer.

"Dnes je je otrasný deň," povedala som.

"Stále iba prší," súhlasil. "Myslíš, že Zuza príde, ak jej zavolám?"

"Pochybujem, zmokla by na kosť a poznáš ju. Ak jej čo i len náhodou padne jedna kvapka na dokonalý účes, zmení sa na hysterku."

"Išla k Ele?" spýtal sa.

"Nie," odpovedala som. "Je u Lukáša."

"Aha."

...

 Zložila som dáždnik, keď sme sa konečne dostali na zastávku. "Dnes je otrasný deň." 

"Stále iba prší," súhlasil. Vytiahol z vrecka mobil a utrel si ho do bundy. Od výdatného lejaku mal mokrý ešte aj kryt. Niekoľko krát som mu vravela, aby si kúpil nepremokavý kabát. Jesenné počasie je v tejto oblasti nepredvídateľné. "Myslíš, že Zuza príde, ak jej zavolám?"

"Pochybujem, zmokla by na kosť a poznáš ju. Ak jej čo i len náhodou padne jedna kvapka na dokonalý účes, zmení sa ny hysterku."

"Išla k Ele?" spýtal sa. 

Uvažovala som, prečo ho tak veľmi zaujíma, kde je. V poslednej dobe sa na ňu pýta dosť často. "Nie," odpovedala som po chvíli dumania, "je u Lukáša."

V očiach sa mu zablyslo sklamanie. "Aha."

Ktorá verzia znela lepšie? Podľa mňa jednoznačne tá druhá.

2. Zasekol som sa na prvej kapitole...
Začiatok je ťažký a prvá veta väčšinou rozhodne, či bude čitateľ v čítaní pokračovať, alebo nad príbehom len ohrnie nosom. Z môjho pohľadu je totálnym zabijakom začať spôsobom:

Volám sa Anča Neviemaká a žijem v Poprade. Mám sedemnásť a som úplne obyčajná pubertiačka až na to, že mi občas za zadkom pobehuje zopár upírov. Moji rodičia zomreli, keď som mala päť rokov, odvtedy žijem s mojou tetou a máme aj domáce zvieratko. Mám najlepšieho kamaráta, ktorý neznáša, keď si ho doberám.

Verte či nie, videla som viac ako dvadsať kníh, ktoré sa začínali takto. Niekedy tak autor začal už v prológu, v tom lepšom prípade odradil čitateľa až v prvej kapitole. Dobrý spisovateľ vie, že sa príbeh nezačína tou slávnou vetou volám-sa...-a-bývam-v... Je ťažké dostať sa do toho a predstaviť čitateľovi váš svet, no ak na neho vyhŕknete všetky informácie hneď zo začiatku, znechutene vašu knihu odloží.
Mňa osobne najviac poteší, ak sa začína knižka nejakou dobrou akciou, kde na začiatku zistíme veľa o charaktere hlavnej hrdinky tým, ako sa zachová a základné údaje sú nenápadne vtesnané do deja alebo opísané nejakým zábavným spôsobom. V dnešnej dobe je príliš veľa kníh, aby sme si dovolili púšťať sa do fádneho a nudného začiatku.

3. Dostal som sa cez prvú aj druhú kapitolu... a môj príbeh sa mi nejako nepozdáva...

Autor má po dopísaní z vlastného sveta určité dojmy a pocity, ktoré v žiadnom prípade nesmie ignorovať. Nezdá sa mu tá a tá časť z kapitoly, mal by sa na ňu pozrieť a čítať ju toľko krát, kým mu nedopáli, kde urobil chybu, alebo prečo to znie tak divne. Môj spôsob opravovania je neustále prepisovanie. Niekto múdry raz povedal, že sa nesmiete báť škrtať a prepisovať. Je to ťažké, no keď sa do toho raz dostanete, pochopíte, prečo je to dôležité.

Obmedzíte tak počet slov.

Podarí sa vám vyhodiť zbytočné časti, ktoré by tam inak nemuseli byť, ale to by ste nevedeli, keby ste sa báli škrtať.
Doladíte nedostatky.
Autor musí svoj príbeh poznať dokonale, potrebuje si zozbierať informácie, nie len o postavách a prostredí, ale aj všetko potrebné o téme, ktorej sa chce venovať. Určite by vás zarazilo, keby sa vás niekto spýtal na niečo ohľadom vášho príbehu a vy by ste nemali šajnu, čo na to odpovedať. Úlohou autora je vedieť odpovedať, je to váš svet, tak zaň bojujte a naučte sa stáť si za svojím, ak to nie je logická chyba alebo do očí bijúci nezmysel. Ak sa rozhodnutie postavy nepáči jednému čitateľovi a napíše vám to, mali by ste jej správanie vedieť obhájiť a vysvetliť, prečo je správne, aby sa zachovala presne takto. Potom si vypočujte názory od niekoho ďalšieho. Ak vás aj on upozorní na podobný problém , zrejme bude dobré spomenúť v príbehu, aký mala postava dôvod na to, že urobila práve toto.
Vylepšujte charaktery, postupne odhaľujte ich minulosť, občas napíšte čo si myslia a prečo.

Písanie je talent. Chráňte si ho, starajte sa oň a nenechajte ostatných, aby vás príliš ovplyvnili. Istá dávka tvrdohlavosti a vytrvalosti niekedy rozhodne, akým smerom sa váš nápad bude poberať. Ani sa nenazdáte a o pol roka zistíte, že z drobnej myšlienky sa vyvinulo niečo obrovské, skvelé a zaujímavé. Vtedy si poviete, že stálo za to byť trpezlivý.

Aký je váš názor?