Asi vám už po prečítaní mojich príspevkov došlo, že písanie milujem a neviem si predstaviť, že by nebolo súčasťou môjho života. Vždy som sa venovala dlhým a zložitým príbehom, ktoré som sa snažila nejako v mysli ešte viac zamotať, a potom všetky nápady spísať. Výsledok bol občas čitateľný a občas nie. O to ale nejde.
Pred takým rokom by mi ani len nenapadlo napísať niečo, čo má menej ako stotisíc slov. Nevedela som ani ako. Mala som rada blogovanie, recenzovanie a písanie článkov o písaní, ale to je tak všetko. Až teraz v januári si profesor prečítal môj sloh a povedal mi, že by som sa mala zapojiť do súťaží. Hneď mi poslal pár návrhov. Vybrala som si
Esej Jána Johanidesa, pretože mi celkom sadol citát, ku ktorému som sa mala vyjadriť (aj keď na prvý raz som ho až tak nepochopila :D):
„Spisovateľ nie je na svete preto, aby demonštroval svoje zranenia a apeloval na žľazy, ale aby poskytoval prvú pomoc, aj keď nedokonalú.“ (Ján Johanides)
Citát som si vysvetlila tak nejako doslovne a môj názor bol, samozrejme, úplne odlišný. Tak som ho napísala a v podstate som po mesiaci aj zabudla, že som tam niečo posielala. Lenže minulý týždeň mi od profesora prišla správa, že som získala prémiu. Bola som v šoku, že niečo dostanem za písanie. Moju prvú cenu. Hneď v prvej súťaži.
Mala som z toho podobný pocit, ako keď si niekto prečítal VZA a prišla mi od neho pozitívna odozva. Písanie by malo byť v prvom rade o autorovi a o tom, či sa mu vlastne chce venovať. Čitatelia sú ale akýmsi prepojením s vonkajším svetom a dávajú autorovým slovám život, čo zase jemu dodáva novú energiu na to, aby písal ďalej a ešte viac sa zlepšoval.
Nikdy mi ani len nenapadlo skúšať poviedkové súťaže, vždy som proste písala iba dlhé príbehy a iné ma nezaujímalo.
Na vyhodnotenie som išla trochu s obavami. Čo sa týka rozprávania pred neznámymi ľuďmi - to nie je práve moja silná stránka, keďže sa neustále zakoktávam a rýchlo rozprávam. Môj mozog pracuje pre moje ústa až príliš rýchlo, takže sa mi všetko oveľa ľahšie vyjadruje písaním. Bála som sa, že sa ma spýtajú niečo, na čo nebudem vedieť odpovedať, ale otázky sa našťastie týkali iba písania a čítania, čo som zvládla hádam dobre. Len som nevedela, ako mám skončiť. Človek by si myslel, že najhoršie bude začať ( pri písaní je to tak), ale pri rozprávaní je to úplne naopak.
Prácu mi hodnotila autorka
Jana Juráňová. Tu je taký malý výcuc:
"Autorka eseje si vytvára vlastný spôsob ako pristupovať k písaniu i k lektúre, a to zo svojej čitateľskej skúsenosti a zo skúsenosti začínajúcej autorky." (Celé hodnotenie na obrázku vpravo)
Sranda, nie? Zdalo sa mi náramne divné počúvať, ako niekto hovorí o mojom písaní, zatiaľ čo ja som nervózne sedela na stoličke na javisku vedľa neho a rozmýšľala nad tým, ako sa nestrápniť a nezapotiť nejakú kravinu. V tom som totiž hviezda.
A viete, čo bola prvá cena?
Cesta na knižný veľtrh do Bologne budúci rok! Kebyže to viem, snažila by som sa viac.
Aké sú vaše skúsenosti, ak ide o rozprávanie pred publikom? Patríte medzi prirodzené talenty, ktoré sa vedia zo všetkého vykecať, alebo ste nervák ako ja, ktorý sa musí brzdiť, aby nerozprával rýchlo, pretože by si o ňom ľudia mysleli, že je z inej planéty?
Autorka fotiek: Aďka Zajíčková
.jpg)
