Večný kolobeh písania - Sťahujem sa na Mars... alebo príbeh nie je len o dialógoch

Skôr ako začnete písať príbeh, nad čím sa najprv zamyslíte? Nad postavami? Nad zápletkou? Nad dialógmi? 

Ale čo prostredie? 

Aby bol príbeh naozaj dobrý, treba si veľmi dobre premyslieť každú časť, ktorá má byť súčasťou vášho vymysleného sveta. Jednou z takýchto vecí je aj prostredie, kde sa všetko odohráva. 

Všimla som si, že je veľa poviedok na internete, ktoré sú preplnené dialógmi a obyčajnými opismi. Postavy sa potulujú po temných uličkách New Yorku... v tom horšom prípade bývajú v krásnom malom americkom mestečku plnom upírov a ďalších potvor. No môže byť dnes niečo viac klišé? 

V poslednej dobe sa s knihami roztrhlo vrece a ak chce autor niečím zaujať čitateľa, musí byť nadovšetko kreatívny a vytrvalý. 

Väčšina autorov má voči opisom veľmi negatívny postoj, no pre mňa tvoria základnú kostru príbehu. Mali by byť vyvážené s dialógmi, aby bol príbeh to pravé orechové. 

Nestačí však iba opísať, ako postava vyzerala a čo robila. Čaro prináša do príbehu predstava miesta v našej hlave. Nádherne opísaný svet, pri ktorom máme pocit, že je vesmír nekonečný. 

Vezmite si dve postavy, ktoré vedú úplne rovnaký rozhovor, ale sú vložené na dve rôzne miesta. Prvým je obyčajná kuchyňa a druhým kuchyňa na vesmírnej lodi. 

Autor musí byť fakt zručný, ak dokáže vytvoriť z úplne obyčajného miesta zaujímavé. Ale bohužiaľ, ja taká schopná zatiaľ nie som, preto je pre mňa jednoduchšie vymyslieť si úplne vlastný svet, zákony, tradície a históriu. 

Lenže asi len málo ľudí to vníma týmto spôsobom, a preto podľa mňa existuje aj toľko FF príbehov. Autori tam pracujú s už vymyslenými postavami alebo prostredím. Je asi pre každého jednoduchšie formovať vytvorené ako vymyslieť niečo vlastné. A ak aj niečo vymyslia, je to o ničom. 

V dnešnej zrýchlenej dobe je to pochopiteľné, ľudia chcú byť slávnymi autormi behom dvoch dní, ale napriek tomu stále uprednostňujem príbehy, na ktorých naozaj vidieť, že osoba, ktorá ich písala, sa pritom aj snažila. 

Zvyčajne stačí aj jedna-dve vety na to, aby som zistila, či príbeh za niečo stojí. Pozrite sa na opis postavy, na uvádzacie vety, na opis prostredia a vytvoríte si veľmi dobrú predstavu o tom, či má zmysel v čítaní pokračovať. V opisoch sa veľmi ľahko ukážu slabé stránky. Príliš časté opakovanie slov, kostrbaté vety, zlá gramatika a zle opísané miesto (čitateľ je zmätený a nedokáže si vďaka slovám vytvoriť ucelenú predstavu) vedie zvyčajne k tomu, že knihu zavriem. 

Mne opisy nevadia. Pokiaľ sú pekne a zaujímavo spracované, neviem sa od knihy odtrhnúť. Často však stačí na zaujímavé opisy aj pohľad zaujímavej hrdinky, ktorá vníma všetko inak a zamýšľa sa nad takými vecami, ktoré by mi v živote nenapadli. Všetko je o vnímaní a o tom, ako autor podá informácie. Takže ak ide o prostredie, ktoré je v knihách úplne bežné, autor musí vynaložiť oveľa väčšiu námahu, aby ma zaujal. 

Ja si pri písaní vyberám skôr prírodu, v ktorej sa sem tam mihne výtvor človeka. Obrovské kamenné stavby uprostred lesa sú podľa mňa niečo fascinujúce. Vždy sa mi ľahšie opisoval strom s fialovými listami ako mesto s domami a činžiakmi. 

Celkom dobrým príkladom na knihu, kde je viac opisov, je Vtáčí spev. No prostredie, celá tá história a nápad je niečo úžasné. Autorka si dala neskutočne záležať na opisoch - cítiť to v každom jej slove. Niekde by mi opisy na dve strany prekážali, ale tu som si to ani len nevšimla. Mrzí ma, že veľa ľudí nevidí tú krásu a väčšinou som sa stretla s názormi, že ich táto kniha nudila. 

Pokiaľ píšete, nečítajte v knihách opisy, ako keby ste to mali za trest. Skúste sa na ne pozrieť zo stránky spisovateľa, vnímajte vety, sledujte ich konštrukciu, prípadne ako podrobne opisuje autor miestnosti v dome a na čo dáva dôraz. V každej knihe sa opisy odlišujú, ale dobrý autor si vždy nájde riešenie, ako ich dokonalo spracovať. 

Nový svet, vymyslené pravidlá - to je niečo pre mňa. Len väčšinou mám tendenciu vymýšľať také zložité veci, že ich nakoniec nepochopím ani ja. Najdlhšie mi potom trvá prepisovanie a zjednodušovanie nápadov. Sama som netušila, ako veľmi mám niektoré veci prepojené, kým som sa nepokúsila vymazať jednu scénu. Tá mala vplyv na ďalšie štyri v predošlých kapitolách a na ďalších sedem v nasledujúcich kapitolách. Toto teda nikomu neprajem. Ešte som sa nad tým poriadne nezamýšľala, iba som si spisovala veci, čo musím upraviť, ale keď príde jún, ešte si budem trhať vlasy. 

Rada pre vás: Snažte sa príbeh čo najviac zjednodušiť, ale zároveň ho napísať tak, aby nebol predvídateľný.

Ale je pravda, že si vymýšľanie zložitých zápletiek užívam. Precvičíte si vlastné myslenie a logiku a zistíte, kam až siaha vaša fantázia popritom, ako sa budete snažiť niektoré veci zauzliť tak, aby nakoniec dávali čitateľovi zmysel a povedal si, že to bolo super. Lenže na posúdenie nepredvídateľnosti treba niekoho mimo vašej hlavy. U mňa je to jedna moja kamoška, ktorá mi poradila v dosť závažných veciach, takže iba vďaka nej, niektoré moje nápady nevyzneli ako totálne hlúposti. 

K vymýšľaniu zápletiek samozrejme patrí aj pestrá história a tradície. To dá tiež občas zabrať. Najhoršie sú pre mňa rodokmene a kto je s kým príbuzní. Je umenie nedať dokopy dve osoby, ktoré nie sú príbuzné. U mňa sa už dialo teda všeličo a nie raz som skončila pri inceste a ani som o tom nevedela. Je to síce zaujímavé, ale hviezda v tejto oblasti je Cassandra Clare. 

Kam sa ja pri nej hrabem? 

Pri písaní je dôležité venovať sa rovnako dialógom aj opisom a celkovému pozadiu sveta, ktorý tvorí príbeh a robí ho jedinečným. Netreba brať prostredie na ľahkú váhu, pretože nie je nič horšie ako tupé postavy a nezaujímavé svety. Ak je dobre premyslený svet, nejako sa to ešte zvládnuť dá, ale z mojej strany nezachráni príbeh ani dokonalá postava, pokiaľ sa v knihe nič nedeje.