Večný kolobeh písania - Sťahujem sa na Mars... alebo príbeh nie je len o dialógoch

Skôr ako začnete písať príbeh, nad čím sa najprv zamyslíte? Nad postavami? Nad zápletkou? Nad dialógmi? 
Ale čo prostredie? 
Aby bol príbeh naozaj dobrý, treba si veľmi dobre premyslieť každú časť, ktorá má byť súčasťou vášho vymysleného sveta. Jednou z takýchto vecí je aj prostredie, kde sa všetko odohráva. 
Všimla som si, že je veľa poviedok na internete, ktoré sú preplnené dialógmi a obyčajnými opismi. Postavy sa potulujú po temných uličkách New Yorku... v tom horšom prípade bývajú v krásnom malom americkom mestečku plnom upírov a ďalších potvor. No môže byť dnes niečo viac klišé? 
V poslednej dobe sa s knihami roztrhlo vrece a ak chce autor niečím zaujať čitateľa, musí byť nadovšetko kreatívny a vytrvalý. 






Väčšina autorov má voči opisom veľmi negatívny postoj, no pre mňa tvoria základnú kostru príbehu. Mali by byť vyvážené s dialógmi, aby bol príbeh to pravé orechové. 
Nestačí však iba opísať, ako postava vyzerala a čo robila. Čaro prináša do príbehu predstava miesta v našej hlave. Nádherne opísaný svet, pri ktorom máme pocit, že je vesmír nekonečný. 
Vezmite si dve postavy, ktoré vedú úplne rovnaký rozhovor, ale sú vložené na dve rôzne miesta. Prvým je obyčajná kuchyňa a druhým kuchyňa na vesmírnej lodi. 
Autor musí byť fakt zručný, ak dokáže vytvoriť z úplne obyčajného miesta zaujímavé. Ale bohužiaľ, ja taká schopná zatiaľ nie som, preto je pre mňa jednoduchšie vymyslieť si úplne vlastný svet, zákony, tradície a históriu. 
Lenže asi len málo ľudí to vníma týmto spôsobom, a preto podľa mňa existuje aj toľko FF príbehov. Autori tam pracujú s už vymyslenými postavami alebo prostredím. Je asi pre každého jednoduchšie formovať vytvorené ako vymyslieť niečo vlastné. A ak aj niečo vymyslia, je to o ničom. 
V dnešnej zrýchlenej dobe je to pochopiteľné, ľudia chcú byť slávnymi autormi behom dvoch dní, ale napriek tomu stále uprednostňujem príbehy, na ktorých naozaj vidieť, že osoba, ktorá ich písala, sa pritom aj snažila. 





Zvyčajne stačí aj jedna-dve vety na to, aby som zistila, či príbeh za niečo stojí. Pozrite sa na opis postavy, na uvádzacie vety, na opis prostredia a vytvoríte si veľmi dobrú predstavu o tom, či má zmysel v čítaní pokračovať. V opisoch sa veľmi ľahko ukážu slabé stránky. Príliš časté opakovanie slov, kostrbaté vety, zlá gramatika a zle opísané miesto (čitateľ je zmätený a nedokáže si vďaka slovám vytvoriť ucelenú predstavu) vedie zvyčajne k tomu, že knihu zavriem. 




Mne opisy nevadia. Pokiaľ sú pekne a zaujímavo spracované, neviem sa od knihy odtrhnúť. Často však stačí na zaujímavé opisy aj pohľad zaujímavej hrdinky, ktorá vníma všetko inak a zamýšľa sa nad takými vecami, ktoré by mi v živote nenapadli. Všetko je o vnímaní a o tom, ako autor podá informácie. Takže ak ide o prostredie, ktoré je v knihách úplne bežné, autor musí vynaložiť oveľa väčšiu námahu, aby ma zaujal. 
Ja si pri písaní vyberám skôr prírodu, v ktorej sa sem tam mihne výtvor človeka. Obrovské kamenné stavby uprostred lesa sú podľa mňa niečo fascinujúce. Vždy sa mi ľahšie opisoval strom s fialovými listami ako mesto s domami a činžiakmi. 
Celkom dobrým príkladom na knihu, kde je viac opisov, je Vtáčí spev. No prostredie, celá tá história a nápad je niečo úžasné. Autorka si dala neskutočne záležať na opisoch - cítiť to v každom jej slove. Niekde by mi opisy na dve strany prekážali, ale tu som si to ani len nevšimla. Mrzí ma, že veľa ľudí nevidí tú krásu a väčšinou som sa stretla s názormi, že ich táto kniha nudila. 




Pokiaľ píšete, nečítajte v knihách opisy, ako keby ste to mali za trest. Skúste sa na ne pozrieť zo stránky spisovateľa, vnímajte vety, sledujte ich konštrukciu, prípadne ako podrobne opisuje autor miestnosti v dome a na čo dáva dôraz. V každej knihe sa opisy odlišujú, ale dobrý autor si vždy nájde riešenie, ako ich dokonalo spracovať. 




Nový svet, vymyslené pravidlá - to je niečo pre mňa. Len väčšinou mám tendenciu vymýšľať také zložité veci, že ich nakoniec nepochopím ani ja. Najdlhšie mi potom trvá prepisovanie a zjednodušovanie nápadov. Sama som netušila, ako veľmi mám niektoré veci prepojené, kým som sa nepokúsila vymazať jednu scénu. Tá mala vplyv na ďalšie štyri v predošlých kapitolách a na ďalších sedem v nasledujúcich kapitolách. Toto teda nikomu neprajem. Ešte som sa nad tým poriadne nezamýšľala, iba som si spisovala veci, čo musím upraviť, ale keď príde jún, ešte si budem trhať vlasy. 
Rada pre vás: Snažte sa príbeh čo najviac zjednodušiť, ale zároveň ho napísať tak, aby nebol predvídateľný.

Ale je pravda, že si vymýšľanie zložitých zápletiek užívam. Precvičíte si vlastné myslenie a logiku a zistíte, kam až siaha vaša fantázia popritom, ako sa budete snažiť niektoré veci zauzliť tak, aby nakoniec dávali čitateľovi zmysel a povedal si, že to bolo super. Lenže na posúdenie nepredvídateľnosti treba niekoho mimo vašej hlavy. U mňa je to jedna moja kamoška, ktorá mi poradila v dosť závažných veciach, takže iba vďaka nej, niektoré moje nápady nevyzneli ako totálne hlúposti. 
K vymýšľaniu zápletiek samozrejme patrí aj pestrá história a tradície. To dá tiež občas zabrať. Najhoršie sú pre mňa rodokmene a kto je s kým príbuzní. Je umenie nedať dokopy dve osoby, ktoré nie sú príbuzné. U mňa sa už dialo teda všeličo a nie raz som skončila pri inceste a ani som o tom nevedela. Je to síce zaujímavé, ale hviezda v tejto oblasti je Cassandra Clare. 
Kam sa ja pri nej hrabem? 


Pri písaní je dôležité venovať sa rovnako dialógom aj opisom a celkovému pozadiu sveta, ktorý tvorí príbeh a robí ho jedinečným. Netreba brať prostredie na ľahkú váhu, pretože nie je nič horšie ako tupé postavy a nezaujímavé svety. Ak je dobre premyslený svet, nejako sa to ešte zvládnuť dá, ale z mojej strany nezachráni príbeh ani dokonalá postava, pokiaľ sa v knihe nič nedeje. 

16 komentárov

  1. Mne vždycky pripadalo písanie opisov ako kreslenie a žiaľ, v tom som nikdy nebola dobrá :D Ale súhlasím s tebou, že na nete (ehm, ehm, OS) je veľa príbehov, kde vidieť nespočetné množstvo dialógov, ale žiadny opis a potom si človek to prostredie vôbec nevie predstaviť. Tak ale vyhýbajú sa tomu najťažšiemu, to je pochopiteľné.
    Inak, mne sa tiež ľahšie opisuje niečo vymyslené ako nejaké skutočné miesto, pretože to vymyslené si môžem úplne idealizovať a upraviť ako ja chcem, môžem tam pridať veci, ktoré vidím len ja :D
    A samozrejme, vlastný svet a vlastné pravidlá je tá ľahšia cesta, lebo ťa nič neobmedzuje, všetko je len na autorovi, je to lepšie ako keby si mal zisťovať koľko panelákov je na tej ulici, kam zasadil dej, lebo ak by nebol presný, tak by bolo blbé zasadzovať dej do skutočného mesta :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja by som sa aj preto bála písať nejaký príbeh, čo sa odohráva na Slovensku. Bála by som sa, že som niečo zle opísala. :D :D
      A inak aj ja som narážala väčšinou na OS :D :D inde som veľmi poviedky nezvykla čítať. Tam som ich čítala len preto, lebo som ich musela opravovať. Ale som rada, že to už nerobím, podľa mňa to vo väčšine prípadov nemalo zmysel.

      Odstrániť
  2. Ja som sa naučila písať opisy hlavne pri knihách J. Wilsonovej, pri tej som sa celkovo naučila písať.. tá ma k tomu inšpirovala. :) vo svojich knihách mala opisy tak akurát, boli veľmi pekné a tvorili veľmi peknú súčasť jej kníh..

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tuším som od nej niečo čítala, ale to bolo tak dávno, že si nepamätám ani len názov. No bolo to fajn a celkom vtipné :D

      Odstrániť
    2. A ohľadom tej FF.. tú som nikdy takto moc nečítala ani nepísala, pretože väčšinou to bolo dosť otrepané a pripadalo mi to, ako keby som ten príbeh čítala druhýkrát.. neviem, na FF mi nikdy nič moc nesedelo, ale neodsudzujem tie príbehy, ktoré vznikli na základe FF a vyšlo z toho niečo úplne iné.. to si rada prečítam :)

      Odstrániť
  3. Geniálny článok. Normálne som sa zamyslela nad mojimi poviedkami :-Da na prostredie niekedy nekladiem taký dôraz ako by som mala :/ hrozne rada tvorím scény v lese alebo pri vode :3 to je také moje

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem :D Inak na tej vode niečo bude, ja pri nej dosť často skončím, ale väčšinou to potom prepisujem, takže tam nakoniec ani nie je. :D

      Odstrániť
  4. Ja si oveľa viac vážim zaujímavé opisy v príbehoch, ktoré sú zasadené do skutočného sveta. Vytvorenie úplne nového svete vnímam skôr ako útek, ako akúsi skratku, keď si človek netrúfa zvoliť si tú ťažšiu cestu. Myslím si, že tak ako všetko ostatné, aj množstvo opisov je individuálne a všetko to závisí od schopností autora. Niektorí dokážu tak krásne opisovať prostredie, že by ma to nenudilo ani na 500 stranách a niektorí zase tak perfektne kladú dôraz na dialógy, v ktorých sa odohrá všetko dôležitý, že proste nepotrebujú mať vo svojom príbehu opisy. Niekedy mi opisy dokonca aj vadia, vtedy, keď už autor naozaj otrocky opíše všetko a mám dojem, že si myslí, že som úplne blbá a nemám fantáziu a neviem si niektoré veci aj sama domyslieť. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak podľa mňa väčšina autorov si zvolí asi tú ľahšiu cestu vlastne z veľkej časti preto, aby utiekli pred realitou. Aj ja to tak robím. V realite žijem, nepotrebujem o nej ešte aj čítať :D
      S opismi som na tom podobne. V niektorých knihách sa mi zdajú nútené a nepotrebné, inde sú zase úžasné a dotvárajú celý ten svet. Vo Vtáčom speve sa mi opisy páčili, ale napríklad v Delíriu mi vadili. Neviem prečo.

      Odstrániť
  5. Ďalší skvelý článok na zamyslenie. Hneď som si musela spomenúť na jednu FF na wattpade (nová móda). Čítala som ju len tak zo srandy. Ale to bolo proste...Postavy niečo hovorili, občas tam bolo, že si sadli, ale väčšinou to boli len prázdne dialógy. Našťastie som nebola jediná, kto si to všimol a po menšom upozornení už to autorka začala trošku rozpisovať.
    Keď nad tým zamyslím, píšem z prostredie Slovenska, ale snažím sa ľudom ukázať mnohé pekné miesta, priblížiť ich a tak aj opísať. V jednej poviedke som síce "pocestovala" trošku ďalej do Grécka - kláštorné sídlo menom Meteora. Našla som si pár obrázkov a opísala to podľa nich, ale aj podľa seba. Je to síce realita, ale nie až taká.
    Niekedy sa aj snažím dávať menej opisov, aby to nevyznelo ako...klišé proste :D V poslednej dobe mi tak znie mnoho vecí. Zase keď si porovnám svoje písanie, keď som s poviedkou začínala a teraz je to dosť veľká zmena.Uvedomujem si a to mi povedala aj kamoška, že som to viac mohla rozpísať. Zvláštne, že to bolo práve to prostredie, ktoré mám rada a veľa by som sa pri ňom rozpísala.
    Milujem knihy od Sary Shepard - Malé klamárky. Tá ma proste také živé a reálne opisy, ale zároveň nie sú nejaké kvetnaté. Čo ma trošku štve je, že furt tam napíše akú značku šiat má postava na sebe, akú značku vodu pije..to mi príde dosť zbytočné.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Zo Slovenska? Tak to si potom dobrá :D ja by som sa do toho nevedela pustiť. To musí byť fakt odvážna osoba, čo dokáže zaujímavo a pre čitateľa chytľavo opísať túto krajinu. :D
      U mňa je to s opismi trochu ľahšie, lebo mám vlastný svet a riadim sa svojou fantáziou takmer vo všetkom, ale napríklad pri opisovaní budov mi veľmi pomohli aj knihy a encyklopédie.
      Malé klamárky som nečítala, ale seriál pozerám a je fajn :D

      Odstrániť
    2. Snažím sa no :D Ide mi to hlavne s miestami, ku ktorým som si vytvorila nejaký citový vzťah taký Slnečný Majer to je moja srdcovka najradšej by som ho strčila všade :D
      Aj keď si uvedomujem, že by mi nejaká poriadna kritika fakt bodla.

      Odstrániť
  6. S opismi je to ťažké - pri čítaní aj pri písaní. S ich písaním mám problém, hlavne ak sa snažím napísať niečo odlišne od toho, ako som niečo iné opísala v predchádzajúcom opise a tak sa im snažím vyhýbať. Pri čítaní mi skôr vadia dlhé a prehnané opisy, než minimálne. Napríklad Neomillnerová alebo Kulhánek dokážu podať svoj príbeh zaujímavo aj bez detailného opisovania prostredia. U Hobita ma to neustále opisovanie - síce krásneho a detailného a nepochybne ohromného sveta - nudilo. Myslím, že pravé umenie spočíva v schopnosti napísať dynamický a záživný dej a pritom doň vložiť dušu a aktivovať u čitateľa jeho predstavivosť. Ale ja zase nie som tou pravou čitateľskou vzorkou - mňa dokáže hocičo veľmi rýchlo unudiť, preto niektoré knihy čítam aj zopár rokov :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja som na tom tiež tak, že mám rada opisy, ktorých nie je ani veľa, ani málo :D Tak akurát.
      A inak u teba som si nikdy nevšimla, že by si s tým mala problém.

      Odstrániť
  7. Super článok :) ! Veľmi sa mi páči že niečo také pridávaš...Musím dakedy tu tvoju knihu prečítať...(Ja sa tiež chystám napí sať ale doslovne mám akurát postavy a koniec knihy :D )

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem :D
      Postavy a koniec? No, to nie je nič moc, ale niekde začať treba. :D

      Odstrániť