Keďže sa už nejaký ten čas venujem editovaniu VZR, rozhodla som sa, že napíšem článok o pokračovaniach príbehov. Často sa totiž stáva, že autori vytvoria super bombový prvý diel a v dvojke to ide všetko dolu vodou so zápletkou, s postavami a celkovo s ich svetom. Uvažovala som nad tým, prečo by to tak mohlo byť, pretože aj ja som nie raz natrafila na druhé časti sérií, ktoré ma vôbec nebavili. Prečo mávame pocit, že autori často svoj príbeh nezvládajú?
Spísala som si zopár bodov, o ktorých si myslím, že je dobré ich mať na pamäti, keď sa púšťame do písania pokračovaní.
1. Nie je to prechodná kniha
Kým sa autor pustí do písania druhej časti, mal by si byť istý, že sa nechystá vytvoriť iba akýsi prechodný most k vyvrcholeniu (k tretej knihe). Dvojka by mala obsahovať všetky tie vlastnosti, ktoré mala aj jednotka, no zároveň viac. Čitateľ by mal byť oboznámený s postavami, s pravidlami daného sveta a aj so základnými informáciami o tom, čo sa deje. Postavy z jednotky majú za sebou ťažký boj, ale to neznamená, že teraz pôjdu na dovolenku. Práve naopak. Autor by ich mal dostávať do stále vypätejších, nepríjemnejších a hlavne nových situácií. Aspoň podľa môjho názoru je to správny spôsob, ako odhaliť niekoľko ďalších vrstiev jednotlivých postáv. Nebudú plastické, čitateľ sa s nimi lepšie zžije a bude mu záležať na ich osude. V stávke je toho viac.
„V živote existujú dve najdôležitejšie veci. Lojalita a ochota spraviť, čo je správne. Ani pri jednej z týchto vecí nehrá láska žiadnu úlohu. Pochybujem vôbec, že je láska skutočná. Možno, ak si zamilovaný, prežívaš iba chvíľkový stav poblúznenia. Mnohí to tak opisujú.“- V znamení rubínu
2. Samostatný príbeh
Pokiaľ nejde o prechodnú knihu, musí sa v druhej časti niečo poriadne diať. Nejaký menší podpríbeh v rámci väčšieho, ktorý by bolo ideálne v závere aspoň čiastočne uzavrieť... alebo ho nejako napojiť na najväčší konflikt.
Čítali ste Piatu vlnu? Druhá časť, Nekonečné more, je podľa mňa úplne jasným príkladom prechodnej knihy, ktorá iba nasmerovala čitateľa k najväčšiemu vyvrcholeniu. Skoro nič sa tam nedialo a pred najväčšou akciou autor knihu uťal. Rovnaký názor mám aj na pokračovanie knihy Paper Princess. V druhej knihe sa dal badať iba minimálny vývoj postáv alebo ich vzťahov. Nebola tam skoro žiadna akcia. Všetky wtf momenty sa nakopili až v závere. V tom najlepšom kniha skončila. Mala som dojem, že mi stačilo prečítať posledné dve kapitoly predtým, ako sa pustím do trojky a v pohode by mi to stačilo, o nič by som neprišla. Napriek tomu, že kniha obsahovala v podstate nulový dej, veľa ľuďom sa páčila. Áno, super štýl písania a zaujímavé postavy tam zrejme všetko zachránili, ale nie každý má šťastie na taký štýl písania.
3. Stanovenie cieľa
Často sa stáva aj to, že sa autor zamotá vo vlastnom príbehu, poprehadzuje si priority a úplne zabudne na to, o čo mu v prvom rade šlo. Aj keď sa odkloníte od hlavnej dejovej línie, od vášho cieľa, pretože chcete prehĺbiť príbeh tým, že predstavíte nové postavy, prostredie a príbehy, nezabúdajte na váš hlavný zámer. To, o čo v príbehu ide. Čo najskôr sa vráťte na správnu cestu vedúcu k tomuto cieľu, lebo keď spravíte príliš veľkú zachádzku, hrozí, že cestu k cieľu už nenájdete. Alebo bude príliš tŕnistá a kým sa tam dostanete, nezostane to bez ujmy.
4. Druhá kniha (alebo opakovanie jednotky?)
Pokračovania zvyčajne vznikajú s odstupom času a kým sa k čitateľovi dostanú, zrejme úplne zabudne aj to, ako sa volala hlavná postava. Určite však nepchajte do dvojky rekapituláciu celej prvej časti pri každej možnej príležitosti. Väčšinou sa totiž stáva, že čitateľ si dá re-reading alebo si počas čítania vybaví podstatné detaily a potom iba zbytočne premrháte miesto na niečo, o čom už čitateľ raz čítal. Nehovoriac o tom, že tým zamrazíte dej a pridáte strany na viac. Stromy vám za to určite nepoďakujú, pokiaľ sa náhodou vaša kniha v budúcnosti premení na tlačenú verziu.
„Je to naša priateľka, nebudeme ju využívať.“„Možno nebudete mať na výber.“- V znamení rubínu
5. Retrospektíva
Autori často robia to, že medzi dve knihy vložia značný časový posun. Tento posun im však robí problém, pretože počas neho sa udialo veľa dôležitých vecí a treba ich podrobne opísať. Preto sa rozhodnú pre najjednoduchšiu možnosť. Napchajú si do knihy hneď niekoľko retrospektív, ktoré spomaľujú dej asi dvakrát viac ako zhrnutie informácií o prvej knihe. Ale vážne. Koho zaujíma, čo robila postava medzitým, ako sa dostala na začiatok druhej knihy? Ak je tam toľko dôležitých momentov, prečo sa autor nerozhodol nadviazať v dvojke tam, kde v jednotke skončil? Prečo skákal v čase?
Ja nemám rada retrospektívu, pretože veľa autorov ju nevie písať zaujímavo. Retrospektíva v knihe Smrť sa volá Engelchen bola dobrá a opodstatnená, mala tam svoje miesto. No načo ju vkladať niekam, kde byť nemusí? Ja som zástancom toho, že pokiaľ sa jej autor môže vyhnúť, nech to radšej spraví. Pretože namiesto toho, aby posúval dej dopredu a ukojil čitateľovu zvedavosť, sa vracia späť, všetko iba spomaľuje a hovorí o niečom, čo sa nedá zmeniť (pokiaľ to nie je kniha o cestovaní v čase, čo väčšinou nebýva).
6. Veľa nových vecí
Priznám sa, tento bod bol (je) asi mojím najväčším problémom. Na to, aby som dej mohla posúvať vpred, akosi mi to nešlo bez toho, aby som tam nevložila kopu nových postáv, nové zistenia a nové ciele pre postavy. Často si to ospravedlňujem tým, že píšem high fantasy a takéto knihy sú predsa furt dlhé a majú milión postáv. Ale pravda je taká, že to nie je žiadne ospravedlnenie, pretože sa mi len nechce uvažovať nad tým, ako by som danú úlohu mohla prideliť nejakej, už existujúcej osobe.
Vytvorením novej postavy autor nevyrieši problém. Možno mu to pomôže v niektorom bode príbehu, ale skôr mu to pridá iba viac starostí, lebo je to len jedna postava naviac, ktorú musí rozvíjať a nesmie na ňu zabudnúť. Potom hľadá možnosti na to, ako by ju najrýchlejšie odstránil, nech tam už nezaberá miesto. Týmto štýlom sa počet postáv rýchlo zvyšuje a spôsobuje to to, že čitateľ nemá čas ani chuť vytvoriť si k nim nejaké emočné puto. Postava ho nezaujíma a je frustrovaný, lebo najradšej by čítal o osudoch tých, kvôli ktorým čítanie vašej bichle nevzdal.
Je dôležité, aby vás písanie bavilo, no ak chcete vypustiť príbeh medzi ľudí, myslite aj na to, že im chcete poskytnúť pohľad na váš úžasný svet v čo najlepšej podobe, nie ich utrápiť, znudiť a zmiasť.
Toto je šesť mojich bodov, ktoré si všímam pri čítaní sérií a ktoré sa snažím mať na mysli, keď píšem.
Súhlasíte so mnou? Čo ďalšie by ešte (ne)mali obsahovať pokračovania príbehov, aby nestratili vašu pozornosť?
Myslím, že s tebou vo všetkom súhlasím, a keď čítam knihy, presne tieto veci mi vadia. Osobne mi však najväčší problém robí dať knihe samostatný dej :D Nakoľko mám v podstate naplánovaný iba dej série, tak mi na začiatku každej časti robí problém prísť s niečím samostatným len pre daný diel. A možno to nie je ani problém, ale rozhodne mi to dá najviac zabrať. Na druhej strane si zase napríklad nemyslím, že by som niekedy mala problém s príliš veľkým množstvom informácií odrazu - keďže som to roztiahla na toľko častí, verím tomu, že som tie informácie dávkovala postupne :D
OdpovedaťOdstrániťAle čo mne špeciálne na pokračovaniach vadí - ale to zrejme nie je niečo, čomu by sa autori mali nutne vyhýbať, vlastne to nie je ani chyba, len niečo, čo mi faaaaaaakt vadí - ak hlavná postava opustí prostredie a ocitne sa niekde inde s úplne inými postavami... Akože ja som nestrávila celú prvú knihu zamilovávaním sa do hlavných a vedľajších postáv len preto, aby ich potom všetky odstrčili na stranu a nanucovali mi niekoho iného (teraz mám konkrétne na mysli pokračovanie Poison Study - trpela som, kým sa tam neobjavili postavy z jednotky, čo bolo asi tak v polovici knihy... akože hej, je to dobrá kniha a má fajn dej, nebola to nuda, ale trpela som nedostatkom lásky :D).
Neviem, keď som čítala tvoj príbeh, s týmito vecami som tam nemala až taký problém. :D Ja mám skôr ťažkosti zorientovať sa v rodinných vzťahoch. Hlavne ak je tam veľa ľudí, každý je s každým príbuzný a tak. Keby vytvorím niečo podobné, asi by som sa bála, že tam strčím náhodou nejaký nevhodný vzťah a ani si to nevšimnem. Raz sa mi to už totiž stalo. :D neúmyselne som mala incest... a ak sa ma spýtaš, ako ho tam môžem mať neúmyselne, to by si sa teda čudovala, ale pri mne je možné všetko :D :D Keď prečítaš dvojku, potom ti vysvetlím, prečo mi to najprv nedošlo. :D Našťastie som na to včas prišla. :D
OdstrániťJuuj, tak to zvykne prekážať aj mne, pokiaľ tam tá postava nie je vôbec. Ak je viac uhlov pohľadov a zjaví sa aspoň občas, dokážem to predýchať. :D
To si mi už spomínala :D A chápem, že ak máš komplikované rodokmene a postavy, ktoré sú na rôznych frontoch poprepájané, tak k tomu môže dôjsť. Ale ja tam nemám až toľko postáv a rodov, aby som sa musela obávať príbuzenských vzťahov :D Akože hej, ak by si to veeeeeeeeľmi otočila a prekrútila, tak Carry a Casey sú nevlastní súrodenci :D Ale žiadne pokrvné putá som neprekročila :D Zatiaľ :D
OdstrániťTak... moji by boli pokrvní príbuzní :D :D :D
OdstrániťMyslím, že toto je veľmi dobrý a užitočný článok :-) Určite by mala byť dvojka plnohodnotná kniha s riadnym príbehom, zápletkou a všetkým ostatným. Retrospektíva mne až tak veľmi neprekáža, ale ja pravda, že musí byť napísaná trochu pútavo :-)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem :D Tak zase ani mne vyslovene neprekáža, ale pokiaľ je odfláknutá a furt brzdí dej, to sa mi nepáči
OdstrániťDobré postrehy :-). Naposledy som čítala "sériu", kde jednotka mala samostatný dej, ktorý mal aj vyvrcholenie, potom dvojka v podstate nadväzovala, ale akoby sa tam už vytváral celkom iný príbeh, ktorý skončil presne takým "cliffhangerom", ktorý sa následne rozuzlil v tej tretej časti. Keďže som si obľúbila nejaké postavy, tá séria sa mi celkom páčila, ale predsa len to bolo také...neviem ako to nazvať...nepravidelné :D A to nehovorím o tom, že má byť ešte aj štvrtá časť, ktorá zatiaľ nie je napísaná, ale keďže v podstate v tej trojke hlavná zápletka skončila, netuším, o čom to ešte môže byť :D
OdpovedaťOdstrániťJa osobne som rozmýšľala nad druhou časťou len raz, k jedinej poviedke, ktorú sa mi podarilo ukončiť, ale hneď som ten nápad zamietla, lebo sa bojím presne toho, že by som to tým len pokazila...
Ďakujem :)
OdstrániťTak... akože ja nemám problém s tým, ak sa kniha končí nejakým totálne napínavým momentom a rieši sa to ďalej v tretej knihe. Skôr mám všeobecne pocit s prechodnými dielmi, v ktorých sa nič nedeje, postavy sa poriadne nevyvíjajú, príbeh pokročí len minimálne a veľká akcia je potlačená až do ďalšej časti.
A nepáčia sa mi ani umelo predlžované série. Ako spomínaš hento, že hlavná vec sa uzavrela a predsa ide písať pokračovanie. Takéto dosť často nedopadne dobre.
Napríklad to spravila aj Cassandra Clare s TMI a spôsobilo to, že štvrtý a piaty diel boli dosť slabé, ale posledný sa mi celkom páčil a okrem toho, navnadilo to čitateľov na Lady Midnight, takže tam mi to až tak neprekážalo. Aspoň tam do každej knihy vymyslela nejakú zápletku.
Myslím, že som dodržala všetko, no aj tak z môjho prvého pokračovania v živote testovací čitatelia nie sú príliš nadšení. Inak, aj ja neznášam, keď nám druhý diel začne opakovať, čo sa stalo v jednotke. A obzvlášť v prípadoch, keď sa druhý diel nedá čítať bez jednotky. Mám radšej nenápadné pripomenutia, ktoré neotrávia ani ľudí, čo sa na dvojku vrhli hneď po čítaní jednotky a všetko majú v živej pamäti.
OdpovedaťOdstrániťNo ale späť k môjmu pokračovaniu – snažila som sa, aby bolo ešte lepšie ako jednotka, a to tým, že som všetky fungujúce a silné prvky z jednotky znásobila. Viac lásky, viac akcie, viac nečakaných zvratov, viac úmrtí, viac humoru... a áno, aj nové nápady, ale nie kľúčové nové postavy, nie zásadná zmena atmosféry, nie úplný odklon od prvej knihy, lebo ani to ako čitateľka nemám veľmi rada. Mám radšej, keď autor hrá s kartami, ktoré si rozdal a len sem-tam si potiahne ďalšiu. To je podľa mňa pravé umenie, nie vyťahovať v každom pokračovaní nový balíček kariet. Lenže opäť sa raz potvrdilo, že ak napíšem knihu, ktorá bude plne vyhovovať mne, nebude vyhovovať iným.
Z nejakého dôvodu mi tu nezobrazuje meno, tak sa podpíšem.
Adhara (www.adhara.sk)
Ja by som vôbec nevedela písať, keby som to nerobila pre seba a nepísala podľa toho, čo by som si chcela sama prečítať v nejakej knihe. To už je druhá vec, nakoľko bude to, čo vyhovuje mne, vyhovovať aj ostatným. Som si však istá, že keby to bolo opačne (vyhovovalo by to ostatným a mne nie), tak by som sa v rukopise ďaleko nedopracovala.
Odstrániť