Určite ste si všimli, že moja aktivita ohľadom blogu sa trochu (dosť) znížila, ale vzhľadom na blížiace sa ústne maturity je to očakávané. Čo ale očakávané nebolo, je, že moja aktivita sa mala prejaviť v učení, no akosi sa stále neviem rozhýbať. Pokiaľ nepozerám Hart of Dixie, tak len sedím ako teľa a kukám do steny. Môjmu mozgu stále nedošlo, že už o pár týždňov budem musieť hovoriť o veciach, ktoré som poriadne ešte ani nevidela. Mám pocit, že nič neviem. Len dúfajme, že nebudem mať taký pocit aj v deň (alebo skôr v dni) D.
Najviac ma však štve, že posledné týždne som dosť zaostávala aj s písaním. Cítila som sa vyčerpane a bola som v depke. Keď som otvorila dokument s jedenástou kapitolou, po dvoch napísaných vetách som ho znechutene zavrela. Myslela som si, že písanie mi ide vždy najlepšie vtedy, keď mám niečo iné na práci.
Ako veľmi som sa mýlila.
Keď si to teraz tak spätne premietnem, najviac som písala počas leta. Mala som pravidelný režim, presne stanovené hodiny, kedy som písala, potom som šla behať a večer von. Toto obdobie mi neskutočne chýba a už sa neviem dočkať, kedy sa budem môcť naplno venovať môjmu koníčku. Konečne nebudem mať dojem, že len prežívam a odpočítavam minúty do príchodu maturít, ale budem aj niečo robiť. Niečo, z čoho budem mať dobrý pocit.
.............................................................................................................................
Ale teraz k veci. Opäť som sa rozhodla napísať taký kratší článok do rubriky VKP. Akurát včera som rozmýšľala, koľko vecí ovplyvňuje moje písanie.
Možno si to ani neuvedomíme, ale to, čo máme radi, čo neznášame, čo vidíme a cítime, sa často odrazí aj v našich príbehoch. Tu je pár vecí, ktoré som si všimla u seba:
Už odmalička ma priťahovali nevyriešené záhady sveta a prírodné javy. Mala som veľmi dlho obdobie, kedy
som čítala články o Bermudskom trojuholníku alebo o sopkách. Takisto som zbožňovala vesmír a dokumentárne seriály o ňom. Najviac ale moje písanie ovplyvnila kniha o záhadných a symbolických miestach na Zemi, v ktorej som natrafila na kopec zaujímavostí o Stonehenge, o Machu Picchu, o obrazoch na planine Nasca, o Uluru alebo o Hypogeum hal Saflieni na Malte. Tí z vás, ktorí čítali VZA, si určite všimli, že sa táto moja záľuba premietla aj do príbehu. Mnohé veci som tam zakomponovala nechtiac, a potom som sa čudovala, ako sa mi to podarilo.
V duchu som sa pýtala samej seba, či to nie je hlúposť. Lenže dnes to už vnímam ako súčasť seba. Fantázia je nekonečná a každý ju môže prejaviť vo svojich dielach odlišne.
Viem stráviť čítaním článkov o Dutej zemi alebo o pyramídach celé hodiny - niekedy je to skoro rovnako vzrušujúce ako kniha, a keď si predstavím, že by z toho mohol byť super príbeh... môj mozog sa naplno rozbehne. Čo beriem, len keby tak šliapal aj pri učení, mala by som sa stokrát lepšie.
Záhady sveta sú jednou z vecí, ktoré asi nikdy nebudem vedieť tak celkom vynechať z môjho písania.
Záhady zbožňujem, no až pri písaní V znamení ametystu som si uvedomila, že sa moje príbehy točia okolo rôznych druhov kameňov. Ametyst, rubín, opál, obsidián, nefrit, zafír, tyrkys...
Nie je to divné? Občas mávam pocit, ako keby každý z nich predstavoval a symbolizoval niečo iné, odlišné. V písaní sa mi to prejavilo v dosť veľkej miere už aj v predošlom príbehu, kde mala hlavná hrdinka modrý krištáľ.
Vždy ma niečo ťahalo k lesom. Rada som si prezerala stromy, skúmala ich koruny a kmene a ešte radšej som ich fotila. Ako dvanásťročná som objavila v encyklopédii sekvoju. Prechádzalo cez ňu auto, taká bola obrovská. Vtedy som si povedala, že taký strom musím vidieť. A aj som ho videla svojím spôsobom. V mojej hlave, v mierne upravenej verzii.
Tieto sekvoje nakoniec vytvorili srdce Ametystového lesa.
Nemám ich rada. Už ako malej mi vadili. Smrdeli, erdžali a boli veľké. Pripomínali mi strašidlo. Moja averzia voči tomuto zvieraťu vzrástla ešte viac po autonehode. Irónia, nie? Nemám rada kone a jeden nám skočil na auto. Keby to bolo niečo iné, to by som pochopila, ale kôň? Akoby chcel osud, aby som ich neznášala ešte viac.
V Ametystovom lese nemajú žiadne dopravné prostriedky a peši by sa im chodiť nechcelo, takže predsa len dostali kone. Jazdia na nich, ale rozhodla som sa, že moja hlavná postava ich bude neznášať spolu so mnou.
Ešte na záver niečo, nad čím som sa nedávno tiež zamýšľala...
Ak autor vie, ako správne vložiť svoje utrpenie do písania, je to iba jeho plus. Môže tým spraviť postavy reálnejšie, dokáže v čitateľovi vyvolať emócie a môže oživiť a dodať celému príbehu šťavu.
Myslím si, že boj a strach zo smrti, môžu naozaj dobre vykresliť iba takí ľudia, ktorí vedia, aké to je. Človek, ktorý sa nikdy nebál o svoje zdravie, nikdy nevidel na vlastné oči osobu poznačenú nevyliečiteľnou chorobou alebo nikdy neležal na posteli s myšlienkou, že možno tu už zajtra nebude, nevie, o čom píše.
V knihách často čítame o smrti, o utrpení a o odhodlaní hrdinov bojovať. Ale priznám sa, že pri mnohých takých scénach len nadvihnem obočie a nechápem.
V dnešnej dobe má veľa ľudí tendenciu ťažko choré alebo inak fyzicky a psychicky poznačené osoby ignorovať. Nerobia to naschvál, len ich nechápu a zdá sa im nepríjemné o ich problémoch počúvať. Takéto reakcie si všímam denno-denne. Lenže ak sa niekto takto stavia k utrpeniu druhých, ako o ňom môže písať?
Fantázia síce je nekonečná a s jej pomocou už vzniklo mnoho úžasných príbehov, ale určite nikomu nenapovie, ako fungujú city a ako by reagovali ľudia v takýchto náročných situáciách. Všetko to zostáva iba na autorovi, aby sa mu podarilo vytvoriť reálne postavy.
Niektorí majú šťastie a trafia sa, no iní sa dostávajú do neprebádaných vôd, z ktorých sa nie vždy vedia dostať.
Týmto som vlastne chcela povedať, že príbeh by sa mal skladať rovnako z našich predstáv a zároveň aj z osobných skúsenosti a pocitov. Pokiaľ si autor nie je istý správaním vlastných postáv, nech ho zmení, pretože stačí jeden zlý krok alebo nesprávne rozhodnutie a príbeh stráca pre čitateľa (v tom horšom prípade pre autora) zmysel.
Toto moje uvažovanie viedlo aj k menším zmenám vo VZR, ktoré dúfam ovplyvnia dej iba v dobrom, a taktiež mi pomôžu vyraziť čo najviac nepotrebných scén, aby som to zase neprešvihla s dĺžkou.
To by sa na mňa podobalo. Potom by som ešte štyri roky prepisovala a škrtala.
A ako ste na tom s písaním vy? Všimli ste si, čo vaše písanie ovplyvňuje a ako veľmi?
Jee ďalší super článok z tvojej dielne :)
OdpovedaťOdstrániťToto obdobie je fakt náročné, zažila som si monitor, talentovky a nechcem si predstaviť maturitu...Každopádne ti držím palce na ústnych skúškach :)
Priznám sa...Fakt dlho som premýšľala a niekedy som sa chcela spýtať, prečo nemáš rada kone...Ono je pravda, sto ľudí, sto chutí, niekto sa ich bojí, mal zlý zážitok. To čo píšeš je fakt nepríjemné, teraz už chápem prečo ich nemáš veľmi v láske. Osobne neznášam ľudí, ktorí povedia, že ich nemajú radi a nemajú na to dôvod, vysmievajú sa koniarom a tomu čo ich baví a napĺňa. Ako keď sa ma spolužiak spýtal, či to robím s koňom -.-
Kone vlastne z veľkej mieri tvoria aj jeden môj príbeh :) Pretože vážne písanie je úžasné, môžeš si vymyslieť vlastný svet, postavy, pravidlá, môžeš si splniť svoje sny.
Nepovažujem sa za veľkého koniara, vlastne som sa istý čas bála aj jazdiť a tak som s tým sekla. Minule som si ale uvedomila, že nemám dôvod báť sa a teraz sa snažím znova začať pravidelne jazdiť.
A fakt som sa musela zamyslieť nad druhou časťou článku. Neviem, poslednú dobu mám pocit, že tam toho vkladám až veľa. Ale proste tak to cítim. Aj keď sa to hanbím dať prečítať svojej rodine, lebo by ma veľmi vydeli v postave.
Hold ešte to chcem trošku upraviť a prepísať, aj keď sama vidím, že to nebude len "trošku"
Tak prajem ešte pevné nervy a chuť do písania :)
No ty to máš už aspoň za sebou, mňa ešte tá horšia časť len čaká a mám dojem, že som totálne tupá :D
OdstrániťNemám ich rada a nechápem, ako ich môže niekto obdivovať. Je veľa oveľa krajších zvierat. Radšej by som jazdila na lame ako na koňovi, síce neviem, aký by na to mala názor tá lama, že si z nej robím dopravný prostriedok :D
U mňa jazdenie nehrozí, radšej pôjdem peši :D
Tak to rodine nedávaj :D Akože ja to dám každému prečítať, kto si to odo mňa vypýta (myslím doma), ale nejako sa do toho nehrnú. Skôr keď napíšem niečo kratšie, vtedy si to prečítajú, ale v počítači čítať nebudú a tlačiť sa mi to znovu nechce. Šetrím si čierny prášok na opravy VZR :D
Ďakujem, aj ja prajem :D
Milujem tvoje články ohľadom písania! Vždy mi vnukneš námet na knihu. Asi si ich zrejme musím prečítať všetky :) chuť na písanie, to mám napríklad teraz, no tipujem, že keď prídem domov, stopro ma opustí.. je to hrozné :D inak ja mám strašne veľa námetov, aj rada píšem, no keď to mám spracovať od začiatku, pripadám si ako v prvej triede.. ja neviem, či je to školou a ostatnými, alebo ma proste opustila múza.. nemôžem sa dočkať prázdnin. :) S tou fobiou a tak, do svojich poviedok vždy vkladám môj subjektívny názor na vec, avšak snažím sa vžiť do postavy a reagovať tak, s čím som ju stvorila. Snáď sa niekedy odhodlám a začnem to, čo kedysi ty. :)
OdpovedaťOdstrániťUrčite sa odhodlaj, vždy ma poteší, keď sa objaví niekto, kto má chuť písať. Len najhoršie sú tie začiatky. Moje boli fakt strašné a sypala sa na mňa z každej strany kritika, keď som to zverejnila na net. Ocenili akurát tak moju fantáziu a to bolo všetko.
OdstrániťOno sa to postupom času zlepší, hlavne treba stále písať a písať a potom sa už aj myšlienky utriedia.
Potom mi nezabudni niečo poslať. :D :P
Ani jedna z vecí, ktoré ťa ovplyvňujú, mi nepríde ako niečo neprirodzené či čudné, veď na každého pôsobia iné veci. Trochu ma mrzí tvoj negatívny postoj ku koňom, lebo podľa mňa sú to ušľachtilé bytosti, ale v podstate chápem tvoj postoj a pocity, ja si napríklad už od odmalička nedokážem vytvoriť celkom vrelý vzťah k mačkám.
OdpovedaťOdstrániťNeviem, či by autori mali písať iba o tom, čo sami zažili, to by asi ďaleko neviedlo, lebo napríklad predpokladám, že tí, čo píšu thrillery o sadistických vrahoch, nie sú sami vrahmi a teda nezažili to, čo opisujú a nemajú ani také myšlienky. Ale napríklad čo sa týka osobného života hlavných postáv, tak áno, je lepšie, ak autori píšu o pocitoch, ktoré sú im známe ako keby si mali vymýšľať.
Tak ja napríklad zbožňujem mačky :D :D
OdstrániťJa som to s tým myslela skôr tak, že mali by do príbehu vkladať skutočné emócie, ktorým oni sami rozumejú. Nemusia písať o tom, čo zažili. Však potom by asi neboli ani žiadne fantasy príbehy. Ja by som skončila pri písaní tiež s prvou vetou. Fantázia je super vec a ešte viac sa mi páči, ak autor riskuje a učí sa vďaka písaniu nové veci, len ja som sa skôr zameriavala na pocity a dojmy - vždy je príbeh lepší, keď dá autor svojim postavám pocity, ktoré sú mu dobre známe. Človek, ktorý si myslel, že umrie, vie podľa mňa oveľa lepšie vykresliť takúto situáciu, ako niekto, kto sa nikdy nemusel obávať o svoje zdravie alebo o blízku osobu.
To bol len príklad :D
Toto som tým článok vlastne aj chcela povedať, ale možno som to len zle sformulovala - to by sa na mňa podobalo :D
Skvelý článok :) Pokiaľ ide o tie záhady, ja som zase stále čítala o Atlantíde :D Neviem, či sa mi to zdá, alebo som vo VZA na začiatku čítala niečo o Machu Picchu (Makču Pikču :D ) :D Kamene a Drahokamy sú super, páči sa mi, ako si ich vložila do svojich kníh a ako máš pekne zladené obálky :) Prajem ti, aby si tie sekvoje niekedy videla.. :) Keď som bola na výlete v Londýne, videla som ich milióny v parkoch...boli úžasné a všetci sme sa správali tak trochu detinsky a objímali sme ich okolo kmeňa, pretože sa nám zdali také magické...proste z nich vyžarovalo niečo úžasné a len ťažko sa mi také miesto opúšťalo, aj ja ich milujem :3 Neviem, či mám kone rada, vyzerajú úžasne a tak, raz som na jednom obrovskom jazdila a držala som sa len sedla a stále som sa šmýkala do jednej strany a skoro som padla, takže odvtedy som to neskúšala druhý krát :D A čo sa týka mňa a môjho písania... písanie milujem, no teraz už akosi naň nie je čas... a to, čo si tu napísala poznám aj u seba :D často krát do postáv vkladám niečo zo seba, do každej jednej, či je to záporný alebo kladný hrdina..dávam im niektoré svoje vlastnosti alebo také banality ako hobby alebo obľúbenú farbu... a dosť sa do toho vžívam, takže je niekedy ťažké tej postave niečo urobiť, pretože svojim spôsobom mám všetky rada a všetky sú ako ja.. :D takže potom sa cítim tak, akoby som zabíjala seba :D Vlastné skúsenosti sú asi pre autorov najlepšie, pretože ak si sa v nejakej situácií nachádzala, ľahšie sa opisuje, akoby si ich mala vymyslieť len tak z hlavy a opísať ich vierohodne... :) a mne ešte dosť pomáhajú emócie..možno je to divné, ale keď mám z niečoho veľkú radosť, alebo keď som šťastná, či naštvaná alebo smutná tak to všetko dávam na papier a spájam to do nejakého príbehu a potom vzniknú zaujímavé veci :) ja zvyknem väčšinou písať ff, ale mám nápad na vlastný príbeh..len som ho ešte nezačala písať, pretože sa bojím, že to nebude podľa mojich predstáv a že mám zlú štylizáciu a že budem písať ako prváčka.. :D Ale vďaka za tento článok, nejako ma to postrčilo a tak som premýšľala, že ak by si mala niekedy čas, tak by som ti poslala niečo z mojich diel... potrebovala by som nejakú kritiku :D
OdpovedaťOdstrániťJa by som chcela vidieť jednu takú fakt obrovskú... už som videla v arboréte, boli sme v nedeľu a bola fáákt brutálna, ale nie taká veľká, aká bola na obrázku, čo majú v Amerike :D
OdstrániťTak hej, emócie robia veľa, keď som v depke alebo nervózna, neviem písať a vtedy VZR radšej ani neotváram, lebo by som len spravila niečo, čo by sa mi neskôr vôbec nepáčilo (napríklad celú kapitolu by som zmazala) :D:D
Píšeš FF? Neeeeeeee, radšej sa zameraj na vlastné nápady. FF je dobré na začiatok, ale s tým sa nikam nedostaneš.
Jasné, budem rada, ak mi niečo pošleš, pokiaľ to nebude FF, to ja nečítam :D
Celý čas som pri čítaní tohto článku uvažovala, čo zo seba ja vkladám do svojho príbehu a na konci som zistila, že si nie som istá :D Asi nič :D Keďže ťa už nejaký ten piatok poznám, pripadá mi viac než očividné, ako veľmi veľa zo seba vkladáš do VZA ty, čítanie tvojho diela mi pripadalo ako jedna dlhá konverzácia s tebou, keďže tvoja osobnosť je tam tak skvelo cítiť a rozhodne to myslím ako kompliment :D Páči sa mi, ako sa v tvojom diele prejavujú tvoje záujmy, až ma mrzí, že ja taká vášnivá zrejme pre nič v skutočnosti nie som. Jediné, čo si viem vybaviť, že by sa do môjho príbehu pretransformovalo, je moja láska k mačkám :D A ja osobne o takýchto záhadách a histórii radšej počúvam, než aby som si o tom čítala, to ma zas tak nebaví :D
OdpovedaťOdstrániťOooo, ďakujem. Len neviem, či som do toho zo seba nedala až príliš. Možno som urobila chybu :D Ale potom neviem, ako inak by som to písala. Meggie som vždy vnímala, ako keby bola súčasť mňa a nie úplne iná osobnosť. No pevne dúfam, že ak budem písať neskôr (o takých desať rokov) niečo iné, podarí sa mi vymyslieť hlavnú hrdinku, ktorá so mnou nebude mať veľa spoločného. :D
OdstrániťNáhodou tvoja hlavná hrdinka je rovnako vtipná ako ty, už aj to sa počíta :D Tiež mám rada mačičky, určite viac ako kone :D
Nemyslela som to konkrétne tak, že sa ti Meggie hrozne podobá, myslela som všeobecne príbeh a jeho atmosféru, zo všetkého je cítiť, že je to niečo, čo je ti blízke, akoby ten príbeh si bola celá ty :D Ak by si bola príbeh, bola by si svoj príbeh :D :D
OdstrániťMne kone nevadia, ale tak nikdy som so žiadnym neprišla do blízkeho kontaktu :D
Ahááá :D no, znie to zaujímavo :D Ja som svoj príbeh :D :D:D
OdstrániťDivnééé :D
Mňa vždy tak trochu priťahovali schopnosti, aj vo Full Moon som ich mala, ehm, možno ich zakomponujem aj tentoraz, kto vie :D A ešte behanie. V poslednom čase, teda už minulé leto, som bola zažratá do behania, tak som to šupla aj do príbehu. Ostatné sú všetko moje sny, teda ja do príbehu nevkladám toľko vecí, ktoré mám rada ako ty. Skôr tam vkladám to, čo nemôžem mať :D A samozrejme potom veci zo života, to by nebol príbeh bez toho :D
OdpovedaťOdstrániťBehanie je fakt super, mám ho rada, ale zatiaľ som si veľmi nevšimla, že by som ho strčila do príbehu. Aspoň nie tak podrobnejšie opísané.
OdstrániťSchopnostiíííííí.... to je samozrejmosť, bez nich by hrdinka nebola hrdinkou :D
No ja veľmi nepíšem, takže to za seba neviem posúdiť, ale je to zaujímavé zamyslenie a super napísaný článok ako vždy.:) Tie lesy, drahokamy a všetko sú vo VZA super...^^ Inak teda dúfam, že si čoskoro nájdeš toho času na písanie viac.:)
OdpovedaťOdstrániťAaaa k tej ďalšej časti... Určite treba vedieť uznať, čo človek dokáže napísať s pomocou predstavivosti a čo iba s priamymi skúsenosťami.