Určite ste si všimli, že moja aktivita ohľadom blogu sa trochu (dosť) znížila, ale vzhľadom na blížiace sa ústne maturity je to očakávané. Čo ale očakávané nebolo, je, že moja aktivita sa mala prejaviť v učení, no akosi sa stále neviem rozhýbať. Pokiaľ nepozerám Hart of Dixie, tak len sedím ako teľa a kukám do steny. Môjmu mozgu stále nedošlo, že už o pár týždňov budem musieť hovoriť o veciach, ktoré som poriadne ešte ani nevidela. Mám pocit, že nič neviem. Len dúfajme, že nebudem mať taký pocit aj v deň (alebo skôr v dni) D.
Najviac ma však štve, že posledné týždne som dosť zaostávala aj s písaním. Cítila som sa vyčerpane a bola som v depke. Keď som otvorila dokument s jedenástou kapitolou, po dvoch napísaných vetách som ho znechutene zavrela. Myslela som si, že písanie mi ide vždy najlepšie vtedy, keď mám niečo iné na práci.
Ako veľmi som sa mýlila.
Keď si to teraz tak spätne premietnem, najviac som písala počas leta. Mala som pravidelný režim, presne stanovené hodiny, kedy som písala, potom som šla behať a večer von. Toto obdobie mi neskutočne chýba a už sa neviem dočkať, kedy sa budem môcť naplno venovať môjmu koníčku. Konečne nebudem mať dojem, že len prežívam a odpočítavam minúty do príchodu maturít, ale budem aj niečo robiť. Niečo, z čoho budem mať dobrý pocit.
.............................................................................................................................
