Zoznámte sa s Annabel Greenovou

Názov knižky: Len počúvaj 

Auorka: Sarah Dessenová 
Vyšlo u nás: 11. 2. 2013 v Albatros Media
Objednajte si TU 

O čo ide: 

Ešte pred rokom bola Annabel dievčaťom, ktoré má úplne všetko – alebo aspoň túto rolu hrala v televíznej reklame. Odrazu však nemá nič. Jej najlepšia priateľka Sophie ju opustila, šťastie v rodine ničí anorexia staršej sestry a v školskej jedálni si nemá ku komu prisadnúť. Ale len dovtedy, kým nestretne Owena Armstronga. Vysoký podivín, hudbou posadnutý Owen je polepšený darebák, ktorý je odhodlaný hovoriť ľuďom vždy len pravdu. A možno práve on môže Annabel pomôcť vyrovnať sa s tým, čo sa jej prihodilo v tú noc, keď so Sophie prestali byť kamarátky.

Do čítania som sa pustila s dosť veľkými očakávaniami, no bola som trochu sklamaná. Autorka má veľmi zaujímavý a jedinečný štýl písania, kvôli čomu som mala menší problém dostať sa do deja, zžiť sa s postavami a porozumieť ich problémom. To bol našťastie iba začiatok. O veľa knihách viete už po prvých stranách povedať, či sa vám budú páčiť, alebo nie. Pri tejto to tak rozhodne nebolo. Pokiaľ ste to vzdali skôr, ako ste pochopili, o čo ide (to ja robím bežne, aj keď viem, že by som nemala), bolo vám to prd platné, pretože o päťdesiat strán ďalej ste museli svoj názor prehodnotiť.  Ani si neviete predstaviť, ako ma prekvapilo, keď som zistila, že som sa od príbehu nedokázala odtrhnúť. 

Annabel a jej problémy mi najprv boli cudzie. Našla som tam kopu zbytočných opisov a vysvetľovaní, ktoré by som pokojne zmazala, a nikto by si to nevšimol. Ako však strany ubiehali, uvedomila som si, že to, čo sa mi v knihe zdalo zbytočné, jej dodávalo  isté čaro - ani ste si neuvedomili a ocitli ste sa v druhej polovici príbehu. Už to nebolo len nudné rozprávanie a obyčajné postavy. Zrazu ste vnímali Annabelin svet v novom svetle - ľutovali ste Whitney kvôli jej chorobe, začali ste mať radi ukecanú Kirsten a zapáčil sa vám odlišný, možno až príliš otvorený Owen, ktorý sa bez slúchadiel nepohol ani na krok. 

Len počúvaj nebola romantická kniha. Bola to kniha o živote, o tom, že vždy nedostaneme to, čo chceme a že by sme si mali ceniť každú vec, čo máme, lebo sa môže stať, že o ňu veľmi ľahko prídeme jedným nesprávnym rozhodnutím alebo krokom. Príbeh sa zameriava na nejednu problematickú stránku života a je podaný veľmi pekne. Nájdete v ňom samé múdre myšlienky, nad ktorými sa zamyslíte a zistíte, že sa v nich ukrýva väčšia pravda, ako ste si spočiatku mysleli. 

Napriek výnimočnosti, ktorú som v knihe napokon objavila, postava Annabel ma zaujala najmenej zo všetkých. Čo asi nie je dobré, keďže rozpráva príbeh. No na druhej strane sme prostredníctvom jej vnímania - ktoré už také obyčajné a nudné nebolo - získali výborný obraz o ostatných charakteroch. Neviem sa ale zbaviť dojmu, že všetky myšlienky venované Annabeliným sestrám, jej kamarátkam a rodine šli na úkor jej vlastnej postavy. Veľakrát opisovala svoje pocity a myšlienky, no ak sa pustila do rozprávania o sestre alebo o mame, znelo to ako od nezainteresovanej osoby, ktorá len objasňuje, ako sa ich život vyvíjal, ale nikde tam nebolo spomenuté, aký názor na ten vývoj mala Annabel. Vždy stála v tieni a všetko iba pozorovala a opisovala. 

"Postupne som si uvedomila, že nepoznané nemusí vždy predstavovať najväčšie riziko. Najviac vám môžu ublížiť ľudia, ktorí vás dobre poznajú, pretože to, čo o vás hovoria a čo si o vás myslia, môže byť nielen nepríjemné, ale i pravdivé." 

Autorkina silná stránka určite nespočíva vo vytváraní romantickej atmosféry. Oveľa lepšie zvláda  riešenie bežných dievčenských problémov, vzťahov s rodičmi, so sestrami alebo s kamarátkami. Owen vo mne občas vzbudzoval pocit, že ho tam Sarah strčila, len aby spravila knihu o niečou zaujímavejšou. Dozvedeli sme sa veľa o jeho posadnutosti hudbou, o jeho živote. Zdal sa mi však chladný a taký... nijaký. Rovnako ako som bola na začiatku nadšená jeho postavou, na konci som zostala sklamaná. 

Môj názor na nečakané kamarátstvo Annabel a Owena je asi takýto: Keby Annabel neblúdila po škole ako prízrak bez kamarátov a niekto by sa s ňou bavil, s Owenom by sa nikdy nedala do reči. Nemali nič spoločné a stále sa hádali o hudbe, pretože každý mal rád nejakú inú. Neviem si predstaviť, o čom sa zhovárali, ak nešlo o pesničky. Zrejme preto tam iné rozhovory veľmi ani nie sú, aj Sarah musela vedieť, že by nás nudili. 

Owenovou nezvyčajnou vlastnosťou bola  úprimnosť, ktorá ma už ku koncu začínala vytáčať. Rád zo seba chŕlil múdrosti a správal sa až prehnane vyrovnane - ako robot. Keď dal potom najavo hnev alebo ozajstnú starosť, čudovala som sa. V jeho správaní mi chýbali hlbšie emócie - tie emócie, ktoré autorka vložila do opisovania sestriných životov. Na konci knihy som si potom uvedomila, že mi jeho postava nič nedala. Nechápala som ho a zostal pre mňa neznámym v mori plnom rovnakých tvárí, prechádzajúcich naokolo.

Za moju neschopnosť vžiť sa s knihou hneď od začiatku mohlo zrejme fantasy, ktorým si veľmi rada vymývam mozog. Možno by som mala viac rozrýpať tento žáner a knižku by som si užila viac. 

Odporúčanie: Ak máte chuť na príbeh zo života a túžite získať trochu inú perspektívu, určite sa do príbehu pustite. Rozprávanie o Annabelinej rodine bolo naozaj zaujímavé a mohli ste v ňom nájsť veľa pravdy. Donútilo vás to zamyslieť sa nad vlastnou rodinou a či je v skutočnosti taká, akú ju vidíte vy. 

Hodnotenie:                                                     3,5/5

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Albatros Media

RC: Zelená jako smaragd (Drahokamy#3)

Autor: Kerstin Gierová
Názov série: Drahokamy
Názov knihy: Zelená jako smaragd
Predošlé diely: Rudá jako rubín#1, Modrá jako safír#2

Pôvodný názov: Smaragdgrün

Počet strán: 408
České vydanie: CooBoo
Vyšlo v Česku: 18. 2. 2013
Knihu si môžete kúpiť TU

Asi nebudem jediná, ak poviem, že bola Zelená jako smaragd jedna z najočakávanejších kniha tohto roka. So sériou som sa zoznámila približne pred polrokom. Ani neviem, ako sa to stalo, zrazu som si len objednávala prvý diel, lebo kamoška povedala, že je to super. 
A bolo to. 
Zamilovala som sa. 
Čakanie na ďalšie diely sa nedalo nijako skrátiť. Rovnaký pocit som mala po dočítaní dvojky a trojky. Skončila sa jedna z mojich obľúbených sérii a je mi do plaču. Moja prvá reakcia po konci bola: "Dočerta, už nikdy nenájdem takú dobrú sériu. Už nikdy nebudem čítať o Gideonovi!" Samozrejme s výnimkou, kedy sa k čítaniu Drahokamov vrátim. 
Posledný diel trilógie sa začína - tak ako predošlý - tam, kde sa skončil. Gwen má zlomené srdce, cíti sa zradená a chce iba ležať v posteli a smútiť. Našťastie tu máme skvelého a vždy vtipného Xemeriusa - malého démona chŕliča - a najlepšiu kamarátku Leslie, ktorí je nezabúdajú pripomínať, aké je dôležité sústrediť sa na povinnosti cestovateľov v čase, medzi ktorých Gwendolyn patrí. 

Gwen sa mi zdala zo začiatku dosť ufňukaná. Priznám sa, nemám rada také hrdinky, ale v tejto knihe bol je charakter spracovaný bravúrne a vôbec mi to neprekážalo. Knižka bola pre mňa ako jedna veľká komédia, plná super vtipov až na tú časť, v ktorej ste si uvedomili, že vám na hrdinoch ozaj záleží a nechcete, aby sa dostali do problémov a všetka tá krásna atmosféra sa pokazila. 
Nemám rada posledné knihy zo sérii. Z veľkej časti za to môže Boundless: jediné veľké šťastie má Cynthia v tom, že sériu ukončila aspoň trochu podľa mojich predstáv!. Ale v prípade Zelenej sa cítim úplne inak. 
Áno, je mi smutno, že je koniec, ale nemám chuť vytrhať si  vlasy. Ďakujem ti, Kerstin.

Príbeh mal rýchly spád, vždy sa niečo dialo a nešlo tu iba o nezmyselné vyznávania lásky medzi dvomi tínedžermi stíhanými osudom - toto čítam v poslednom čase skoro všade. Páčilo sa mi, že sa príbeh zameral hlavne na dej a na vyriešenie všetkých tajomstiev, ktorými nás autorka v predošlých dieloch nakŕmila. Neviem, aký majú názor ostatní, no ja som rozhodne zopár krát kukala s vyvalenými očami. Knihy, ktoré sa mi v poslednej dobe dostali do ruky, boli predvídateľné, povrchné a hneď som vedela, kde je pes zakopaný. Tu nie. Už len preto by som dala vysoké hodnotenie - samé zvraty, nečakané odhalenia a úžasne opísané prostredie. 
Niektorí ľudia proste majú talent písať a vtiahnuť čitateľov do deja tak veľmi, že je nemožné prestať čítať. Utrpel môj mechúr a spánkový režim. Autorom, ako je Kerstin, by mal niekto vysvetliť, že je dôležité napísať do knihy nejakú nudnú časť, pretože do jediné by ma donútilo ísť spať. Ona očividne nemyslela na naše zdravie, za čo by som jej dala pokutu. Keď budem veľká a slávna, napíšem takú nudnú knihu, že ju budú lekári predpisovať namiesto tabletiek proti nespavosti. 

Chtěla jsem se na něj podívat káravě, ale nemohla jsem jinak než prostě láskyplně zářit. Můj sladký, malý mrzutý démon z chrliče. "Tebe mám taky ráda!" řekla jsem mu. 

"No pane jo," vzdychl. "Kdybys byla televízní program, teď bych přepnul."

A aby toho nebolo málo, okrem úžasného deja a vtipných dialógov sme dostali ešte aj tajomného chalana - na tých všetci letíme, nie? Gideon sa správal ako aktívna sopka. Úplne nepredvídateľne. Čakala som od neho toto a on spravil iné. Jeho mysleniu a konaniu som vôbec nerozumela. Aj keď predpokladám, že za tú jeho nepredvídateľnosť mohol z veľkej časti jeden veľmi veľmi zlý chlap, ktorý by ma mohol zaškrtiť bez použitia rúk, keby vedel, že o ňom práve teraz hovorím. Väčšinou ma štve, ak postave nerozumiem, no tu mi liezlo na nervy akurát tak to, že sa Gideon neukázal v príbehu častejšie a hlavne na začiatku.

Čo sa mi ako jediné nepáčilo, bolo časové obdobie, v ktorom sa všetky tri knihy odohrali. Vôbec sa mi to nezdalo ako pár dní, ale skôr ako pár mesiacov. Hlavne z toho dôvodu som občas nerozumela silnému putu, ktoré medzi sebou Gideon a Gwen mali. Pripadalo mi absurdné, že sa dva dni neznášali a potom o ďalšie dva dni sa už bozkávali a vyznávali si lásku. Síce to bolo spracované podľa môjho gusta, mali ste pocit, že sa vzťah medzi nimi vyvíja postupne, no nakoniec, keď ste sa nad tým zamysleli, uvedomili ste si, že sa všetky prevraty a dôležité veci odohrali behom krátkeho časového úseku. Kvôli tomu som zostala na pochybách - nechápala som, ako sa môžu postavy za taký krátky čas vyvinúť, spoznať a  zmeniť, ako sa to stalo s Gwen. 

"Nevěřila bych, že to kdy řeknu, ale Charlotte má očividně příliš bujnou fantazii. Stačí, abychom domem pronesli starou truhlu, a hned z toho blázní."

"A co bylo v té truhle?" zeptal sa bez výrazného zájmu. Můj ty bože, jak je průhledný!

"Nic! Používáme ji jako karetní stolek, když hrajeme poker."

To bola asi jediná vec, ktorá sa mi nezdala. Všetko ostatné vyústilo do pekného a zaujímavého záveru, aký si knižka zaslúžila. Som spokojná a o niečo múdrejšia. Bolo vidieť, že autorku baví história a aj jej rozumie. Ja by som nikdy nič podobné napísať nedokázala tak, aby mi sedeli roky, správanie postáv, vhodné oblečenie a k tomu všetkému ešte preskakovanie medzi jednotlivými obdobiami. 

Takže čo na koniec? 
Milujem Xemeriusa, Charlotte mi liezla na nervy, Leslie je múdra haluzáčka, ktorú by som chcela za naj kamošku, závidím Gwendolyn to množstvo šiat, ktoré si mohla vyskúšať, a tiež jej závidím všetky miesta, ktoré mala a aj má možnosť vidieť. 
A tuším začnem nosiť nočnú košeľu s Hello Kitty. 

Odporúčanie: Máte radi dobrodružstvo, kvalitnú zápletku, lásku, super hlášky a výrazné a hlavne silné charaktery? Pokiaľ áno, séria Drahokamy je presne pre vás. 

Poznámka: Kto by to ešte náhodou nevedel, dočkáme sa aj filmu, ktorý sa mi podľa traileru a klipom zdal úplne super ( aj keď som okrem Gwendolyn, Gideon a diamant nič iné nerozumela. Jaj! Ešte som rozumela, ako Charlotte  povedala, nech dá Gwen ruky preč od Gideona! Som za to na seba hrdá).
Trailer nájdete TU
Ukážka 1 Ukážka 2 

5/5

Za recenzný výtlačok by som chcela poďakovať vydavateľstvu AlbatrosMedia. 

The Indigo Spell (Bloodlines#3)

Autor: Richelle Mead
Séria: Bloodlines
Názov knihy: The Indigo spell
Vyšlo: 12. 2. 2013

Alchymistka Sydney bola poverená ťažkou úlohou - udržať v bezpečí princeznú Jill pred ľuďmi, ktorí by jej chceli ublížiť kvôli Lisse. Musela sa presťahovať do Palm Springs a jej život sa poriadne rýchlo obrátil naruby.
To bol prvý diel.
Spoznali sme v ňom vždy zodpovednú, prísnu, racionálnu Sydney, ktorá neznášala upírov a mágia pre ňu bola neprirodzená a zlá. Dosť často som ju porovnávala s Rose, aj keď vlastne nebolo veľmi čo porovnávať. Ak nejaký autor napíše knihy, kde sú odlišní hlavní hrdinovia, väčšinou sa dá vidieť, že majú niektoré charakteristické vlastnosti rovnaké. Humor alebo spôsob, akým sa pozerajú na svet.

Ale Richelle dokázala niečo prevratné. Vedela sa odpútať od Rose natoľko, že vytvorila úplne novú a zaujímavú postavu, ktorá sa už v prvej knihe Bloodlines zaradila medzi moje obľúbené. Veľa autorov napíše jednu sériu a ďalšia už nie je taká dobrá. Dobre, VA možno bolo lepšie ako Bloodlines, ale...
1. ... ešte sme len v polovici série a Richelle nás môže v ďalších knihách veľmi prekvapiť. Z VA ma prvé dva diely veľmi nebavili, všetko sa začalo až potom. Ani Richelle nie je taká dobrá, aby boli všetky jej knihy na úplne rovnakej úrovni. 
2. ... musíte uznať, príbeh je premyslený a ľahko sa číta.
3. ... je tu viac Adriana. 

I grimaced. "I don´t know if I am comfortable breaking into her place." 

"She left the door unlocked. She´s practically inviting us in."

Ešte teraz si spomínam na chvíľu, kedy som si The Indigo Spell vložila do čítačky a okamžite sa pustila do čítania. Kamoška sa mi vtedy smiala a povedala, že sa vyškieram ako blázon. Niekomu asi ťažko vysvetlíte, že ste museli čakať takmer rok na ďalšie scény s Adrianom.
Strany sa mi míňali (v tomto prípade asi skôr percentá) nebezpečne rýchlo a dokonca som obetovala aj hodiny vyhradené na spanie, keďže som bol v tom období ťažko pracujúca praktikantka v Beladiciach. Druhý diel som si možno vychutnala o niečo viac, no napriek tomu bola táto časť až príliš dobrá, aby som mohla rozmýšľať nad hodnotením nižším ako päť hviezdičiek. Mala som pocit, že mi ani veľmi nešlo o poriadnu zápletku - potrebovala som sa znovu zblížiť s charaktermi  a s prostredím, lebo mi to chýbalo. Pri niektorých knihách to tak chodí. Nepozeráte sa veľmi na dejovú líniu, lebo všetko v príbehu je vám také blízke, že ho nemôžete odložiť bokom a neprečítať si ho.
Richelle vytvára skutočné postavy, ktoré vám zmenia život a nedokážete na ne prestať myslieť. Nutne potrebujete čo najskôr zistiť, ako to s nimi dopadne a či sa im nič nestane. Aj keď viete, že pravdepodobne sa vyskytne v sérii niekoľko memonetov, ktoré vám zlomia srdce a vy sa rozpadnete na tisíc kúskov. Niekedy to kvôli tým šťastným a nádherným okamihom stojí za to. Richelle vie v človeku vyvolať rovnako smutné aj veselé emócie, za čo je asi väčšina nás chudákov závislá na jej písaní a hlce všetko, čo spod jej pera vylezie.

V The Indigo Spell ma prekvapilo, ako veľmi sa Sydney posunula dopredu. Tu vidie, že na nás z veľkej časti vplývajú ľudia, s ktorými žijeme, a prostredie. Sydney bývala pod prísnym dohľadom Alchymistov a jej otca, ktorý jej nedovolil ani na moment spochybniť, čo robili. Neistotu v nej vyvolala až Rose s Dimitrim.
Rozmýšľala som, kde sa to všetko začalo a teraz môžem s istotou povedať, že to nebolo v Bloodlines, ale dávno predtým.
Sydney sa  pozerala na upírov očami Alchymistov, no nikdy nedostala šancu vytvoriť si o nich vlastný názor. S Rose sa to začalo a v Palm Springs to pokračovalo, keď sa zblížila s Jill, Eddiem, Adrianom a ostatnými. Pokúšala sa na nich pozerať ako na monštrá, ale sotva sa vám niečo také podarí, keď sú tie osoby na vás vždy milé, majú vás radi a poradia vám aj v prípade, keď si myslíte, že to nepotrebujete. Sydney určite neplánovala, že sa skamaráti s upírmi a postupom času si ich dokonca aj obľúbi a do jedného sa zamiluje. Verila v posvätnú úlohu Alchymistov, ale takisto verila aj tomu, že Jill alebo Adrian nie sú monštrá.
Dostala sa do zložitej situácie. Musela sa rozhodnúť, či stojí za to zradiť svojich ľudí kvôli upírom. A až v tomto bode začala naozaj uvažovať, kedy sa jej hodnoty tak veľmi zmenili.

Richelle našťastie nenechala Sydney tápať vo vlastnom zmätku, ale rozhodla sa, že našu hlavnú hrdinku trochu postrčí a využije na to Marcusa a Adrianov očarujúci úsmev. Priznám sa, od Marcusa som očakávala viac. Robilo sa okolo neho veľké haló a nakoniec sa v knihe takmer ani neukázal. Preto ma dosť prekvapilo, v akej veľkej miere ovplyvnil zmýšľanie Sydney. Dalo sa vidieť, že v Marcusovi vidí nádej, verila, že má odpovede, ktoré jej dosvedčia, že všetko, čomu zasvätila svoj život, nebolo zbytočné a bezcenné. Keď jej ale Marcus nedal to, čo chcela, musela sa otriasť a ísť ďalej. Zamerať sa na myšlienku, že Alchymisti možno nie sú až také neviniatka, na aké sa hrajú.
Stačil jediný dôkaz a jej viera sa zrútila. Na druhej strane to pre ňu bolo  oslobodenie a už sa viac netýrala myšlienkou, že má rada upírov.

Téme Adrian som sa pokúšala vyhnúť sčasti preto, že pri pomyslení na neho mi nenapadá jediná súvislá veta. Snáď len: Dokonalý, krásny, úžasný, vtipný, zlatučký a sexy. Rose ho zničila, ale sťahovanie a zmena prostredia mu pomohli. Sydney ho zachránila, dostala ho z temnoty, do ktorej sa pomaly potápal. Lenže nezostalo to bez následkov. Ak sa o niekoho staráte a v podstate mu zmeníte život tak, ako to urobila ona, musíte vedieť, že to medzi vami vytvorí silné puto, ktoré sa nedá tak ľahko prelomiť. Sydney s tým zrejme nepočítala. V tomto smere totiž nie je žiadny expert.
No na druhej strane, kto áno? Láska je najnepredvídateľnejšia vec na svete. Ak ste zamilovaní, je vám ukradnuté, či si ostatní myslia, že to, čo medzi sebou máte, je nesprávne. Chcete iba byť s tou osobou bez toho, aby ste plne vnímali riziká.
Vzťah medzi Sydney a Adrianom je veľmi krehký, za to nádherný. Stojí za to sledovať, ako sa postupne mení a vyvíja na niečo hlbšie a nezabudnuteľné.

"There´s nothing wrong with wanting control," I snapped. 

"Except that we can´t always have it, and sometimes that is a good thing. A great thing, even," she added. "And that´s how it is with Adrian. No matter how hard you try, you aren´t going to be able to control your feelings for him. You can´t help loving him, and so you´re running away. I´am just and excuse." 

Uf... nejako som sa rozpísala. Takže už len v krátkosti. Nebudem veľmi spoilerovať, preto len poviem, že sa mi zdala zápletka s čarodejnicami úplne zbytočná (v tejto časti). Namiesto toho sa autorka mohla viac zamerať na Marcusa a Alchymistov, lebo takto bolo všetko len okrajovo spomenuté a hlavnú úlohu prevzal vzťah Adriana a Sydney. Je to síce super, ale tí, ktorí čakajú kopec dobrodružstva, môžu byť sklamaní. Taktiež ma mrzelo, že Jill a Eddie a ostatní boli odsunutí na vedľajšiu kolaj. Úprimne, radšej by som čítala o nich ako o profesorke histórie, ktorá si z neznámych dôvodov vyslúžila čestné miesto takmer na každej druhej strane.
Dúfam, že v ďalej časti sa Jill s Eddiem ukážu častejšie. Keď som povedala, že mi chýbali ľudia a prostredie z BL, nemyslela som len Sydney a Adriana, ale všetky staré postavy, ktoré tentokrát nemali šancu poriadne sa prejaviť.

Odporúčanie: Odporúčam! Bola by som blázon, kebyže nie. Takže ak ste knižku ešte nečítali, radšej sa do toho rýchlo pustite.

5/5

Mesačné zhrnutie (1)

Trošku oneskorene pridávam také moje menšie zhrnutie za mesiac január.Kníh som prečítala prekvapivo dosť veľa aj na mňa (13), takže je čo rozoberať.

NajLEPŠIA kniha

Gravity od Melissy West: Úplne úžasný dystopický príbeh, ktorý by sa podľa mňa mohol pokojne rovnať s niektorými známymi sériami. Hrdinka je odhodlaná a statočná. Zápletka je výnimočná a veľmi dobre spracovaná. Sexy mimozemšťan! A získavame dokonalý pohľad na to, akí dokážu byť ľudia zlí.
Z tejto série potrebujem nutne pokračovanie.
Recenziu nájdete TU

NajMILŠIA kniha

Being Jamie Baker od Kelly Oram: Zápletka asi nie je nič originálne, ale to sa ani zďaleka netýka samotného spracovania príbehu. Jamie je úžasná, stránky vám len tak letia a nedokážete sa od knihy odtrhnúť, až kým ju nedočítate.
Pekný dievčenský román s prvkami fantasy.
Recenziu nájdete TU

Hrdina mesiaca:      Najnechutnejšia kniha mesiaca:          Najlepšia scéna:

Magic Bleeds od Ilony Andrews: Čestné miesto na mojej poličke obľúbencov si vyslúžil už dávno, ale keďže až teraz som sa dostala k štvrtému dielu Kate Danielsovej, je načase pripomenúť si ho. 

Curran je najlepší! Curran je najlepší! 

A po tejto časti nemám žiadne pochyby.

The Laughing Corpse od Lauren K. Hamilton: Vďaka tejto knihe získalo slovo "odporný" úplne nový rozmer. Vážne. V živote sa mi pri čítaní nezdvíhal žalúdok. Len neviem, či mám autorke gratulovať, že vo mne vyvolala taký odpor, alebo len krútiť hlavou, aké zvrátenosti sa jej premávajú myšlienkami. 

Kiss of Frost od Jennifer Estep: Autorka série Mythos academy má tendenciu dookola omieľať niektoré už známe fakty a rada sa ponára do opisov sôch, ale scéna z druhej časti, kde sa na Gwen rútila lavína a ona pod ňou zostala uväznená s vlkom, sa mi neskutočne páčila a doteraz si spomínam na napätie, ktoré som pri tom cítila. 

To boli asi moje posledné hlboké pocity z tejto série.

Najdojemnejšie slová:

„Sweetie," she says, „there is a lot of grey between life and death. Life isn´t worth living if you aren´t with the ones you love. I´m going home to my Henry. I know I won´t be live long, and that´s okay, but at least I can see him one last time."

(Gravity)

Najlepšia stávka:

„Here´s the thing," Ryan finally began. „If I can´t kiss you by the end of lunch, then I have to let Mike take Becky Eastman to homecoming, and I already made dinner reservations at her favorite restaurant."

(Being Jamie Baker)

Najvtipnejší dialóg:  

Zazvonil telefon. Zdvihla jsem sluchátko.
„Sedíš?“ zeptal se Curran.
„Ano.“
„Fajn.“
Klap.
Chvíli jsem poslouchala tón na lince, který mi hlásil, že zavěsil. Jestli chce, abych seděla, tak se raději postavím.

(Magic bleeds)

RC Pandemonium (Delírium #2)

Autor: Lauren Oliver
Názov série: Delírium
Názov knihy: Pandemonium
Pôvodný názov:  Pandemonium
Počet strán: 296
Slovenské vydanie:  Albatros Media
Vyšlo u nás: 21. 1. 2013
Knihu si môžete kúpiť TU

Pandemonium je písané úplne inak ako prvý diel tejto série. Na začiatku som mala pocit, že je kniha od inej autorky, lebo som nečakala toľko akcie ani napätia. V Delíriu sme sa zoznamovali zo svetom bez lásky, spoznávali sme Portland, kde Lena žila - hlavne všetky stromy na ulici, ktoré tak rada opisovala - a jej osobnosť. 
Nemala som ju rada, určite nie zo začiatku. Oveľa sympatickejšia sa mi zdala Hana.  Keď sa objavil Alex, povedala som si, že sa bude diať konečne niečo poriadne. No nič z toho. Dialógy boli dosť o ničom, väčšinou to autorka zhrnula veľmi jednoducho. Napísala, že sa "rozprávali". To bol však práve môj problém. Väčšinou ma zaujíma, o čom sa postavy rozprávajú, lebo vďaka dialógom vidíme, ako sa vyvíjajú, aký je vzťah medzi nimi. Proste všetko. Ak niekto napíše "rozprávali sa", veľa mi to teda nedá. 

V Pandemoniu autorka konečne napravila všetky chyby - ale je dobré čítať ju s miernym odstupom času. Ak skočíte hneď z prvého dielu na druhý, asi by vás nebavil. Mali by ste si nechať v hlave uležať informácie o svete z Delíria a ak zabudnete, že ste zbožňovali Hanu a Alexa, Pandemonium sa vám určite páčiť bude. Mne sa páčilo oveľa viac ako jednotka.

Tu sú moje dôvody:

1. Bol tam Julian. Áno, je to neuveriteľné, ale JA som si obľúbila chalana v knihe, ktorý sa objavil až neskôr. Toto sa tak často nestáva. Lenže na Julianovi bolo niečo silné. Ťažko povedať, čo presne. Každý by si na ňom našiel asi svoje vlastné ideálne vlastnosti. Bolo zaujímavé pozorovať, ako sa menila jeho istota a presvedčenia s každou stranou, ktorú ste otočili. A bolo vidieť, že má niečo odžité. Nie ako pri niektorých postavách, ktoré neustále rozprávajú o minulosti, kedy bojovali a zachraňovali šteniatka a mačičky pred zlými vlkmi, ale vôbec sa to neodrazilo na ich charaktere a správali sa aj ďalej ako slabé a tupé lamy. 
Julian u mňa prešiel na jednotku s hviezdičkou a vyslúžil si čestné miesto vedľa Alexa.

2. Konečne normálne a hlbšie rozhovory. Lena strávila veľa času s Julianom a postupne sa spoznávali. Páčilo sa mi, ako sa situácia zmenila. Irónia osudu. Lena bola Ilegálka, presvedčená, že liečenie lásky je zlé, zatiaľ čo Julian reprezentoval ABD - Ameriku bez delírie. Teraz to nebol Alex, kto vysvetľoval Lene, kým je, práve naopak. Lena sa snažila ukrývať pred Julianom pravdu, myslel si totiž, že je bezpečné byť s ňou v jednej miestnosti, lebo mala falošné značky po liečení. Viedli spolu mnoho rozhovorov a nemohla som prestať čítať. Zaujímalo ma, ako na seba navzájom reagovali, ako sa ich neistota menila v dôveru.

3. Nové postavy, nové skutočnosti. Vranka, Picho, Modranka, Lovec. Mená sa mi zdali čudné, aj keď som si na ne postupne zvykla a dostala som aj vysvetlenie, prečo sa vlastne volali tak, ako sa volali. Napriek tomu, že mali ťažký osud a dozvedeli sme sa čo-to o ich životnom príbehu, veľmi som si s nimi nerozumela. Zdalo sa mi, že sa autorka najviac zaoberala Julianom.
Objavil sa taktiež nový druh Ilegálov, ale oveľa drsnejších a bezcitnejších - Zdochlinári. Ilegáli, ku ktorým patrila Lena, s nimi nechceli mať nič spoločné. Pokladali ich za rovnako odporných ako šíriteľov lieku na delíriu. O organizácii ABD som v prvej časti taktiež nečítala (alebo som to prehliadla?).
Zápletka bola príjemne osviežená, vidno, že nám Lauren ešte má čo ponúknuť.

4. Nová Lena. Takmer som ju nespoznala. Od prvej knihy sa veľmi zmenila a ja som si ju aj obľúbila. Na začiatku to bola obyčajná a nudná postava, ktorá rada všetko opisuje. Teraz je z nej silná, odvážna a tvrdá hrdinka, ktorá sa poučila z vlastnej minulosti a snaží sa spraviť to najlepšie pre seba a pre svojich priateľov.

Niečo na objasnenie pre menej rozumovo schopných (ako som napríklad ja): Pandemonium je rozdelené do dvoch častí. Do kapitol "Predtým" a do kapitol "Teraz".
Kapitoly "Predtým" sa odohrávajú v Divočine hneď potom, ako Lena utiekla z Portlandu.
Kapitoly "Teraz" sa odohrávajú o polroka neskôr ako kapitoly "Predtým", kde sa už Lena aktívne zapojila do hnutia odporu a prišla v utajení do NewYorku, kde sa stretla aj s Julianom.

Možno to bolo jasné, ale ja som sa hlavne v tom začiatku nejako zamotala, nechápala som, čo sa deje a niektoré veci som si myslela, že sa Lene snívajú.
Tak len aby bolo jasné.

Odporúčanie: Ak máte radi dobrú dystópiu, poriadnu akciu, novú Lenu a lásku, určite si Pandemonium prečítajte.

4/5

Papier vs počítač

Rozhodla som sa opäť pustiť do témy týkajúcej sa písania (ja viem, som otravná, a čo?), pretože som nad ňou akurát minule rozmýšľala a aj som chcela zosnovať nejaký článok, ale potom nebol čas a zabudla som na to.
Takže o čo ide?

Otázočka pre všetkých maniakoch spisovateľov:

Kam sa vám lepšie píše? Na papier alebo do počítača? 

V dnešnom modernom svete technológii máme oveľa viac možností písať a zlepšovať kvalitu vlastného rukopisu.
Ja osobne som rozhodne zástancom písania do môjho maličkého zlatučkého netbooku, bez ktorého by som si nevedela predstaviť život. Trištvrtina dokumentov v ňom má niečo spoločné s písaním.
V mojej izbe to väčšinou vyzerá ako pri bombardovaní a s písaním a značením si dôležitých vecí, na ktoré nesmiem zabudnúť, to vyzerá presne tak isto. V počítači v tom ale ešte mám relatívne celkom dobrý prehľad - som asi jediná. Nikto cudzí by u mňa v žiadnom prípade nezistil, ktorá je aktuálna a upravená kapitola, alebo ktorá vlastne patrí k akej knihe. Medzi obyčajným textom a Word dokumentmi sa mi ešte potulujú aj samé stiahnuté obrázky, kde-tu aj pesničky a minule som našla film Som číslo štyri v zložke so staršou verziou kapitol z VZA, aj keď nemám tušenie, ako sa tam dostal. Mnohí si povedia, že je to chaos, ale je to istý druh poriadku pre mňa nevyhnutný, aby som dokázala písať a vo všetkom sa orientovať.

Na druhej strane písanie na papier je úplne iný kaliber - a to som si myslela, že už teraz mám toho po krk. Som zvedavý človek, a preto som samozrejme musela vyskúšať aj druhú možnosť.
A. Je. To. Hrôza.
Aspoň u mňa. Totálna. Bolo to asi pred dvomi rokmi, cez letné prázdniny. Mala som taký pekný prázdny zošit s tvrdým zeleným obalom a nudila som sa, keďže som ešte v tom čase nemala netbook a mohla som písať iba do stolového počítača, keď som bola doma.
Tešila som sa, lebo sa mi konečne podarilo ponoriť do príbehu nie s klávesnicou, ale s perom. Síce som pri tom mala divný pocit - predsa len, bola to zmena -, no nejako som to ignorovala. Musela som dostať z hlavy všetky nápady, inak by mi asi do mozgu vyžrali diery.
Nakoniec som s tým sekla asi po štyridsiatich strán a povedala si, že teraz si to idem odznovu prečítať a skontrolovať. Bola som zdesená, bolela ma ruka a skoro som sa rozrevala, lebo to, čo sa mi podarilo napísať, malo ďaleko od niečoho čitateľného. Každý spisovateľ má vlastnú nočnú moru. Tá moja je asi papier a pero.
Keď som písala ručne, vôbec som si neuvedomila, aké nezmysly vkladám na papier, nehovoriac o gramatike alebo o slovách, ktoré sa mi niekedy ani nepodarilo prečítať. Ešte horšie bolo asi to, že sa mi veľmi často opakovali slová a dvakrát som si pomýlila mená dvoch mužských hlavných postáv! Hanba mi!

Tak som sa pustila ešte do horšej fázy - neplánovala som to vzdať. Začala som škrtať a to som už fakt skončila v mŕtvom bode. Nebolo to ako vo Worde, kde keď sa mi niečo nepáči, vymažem to a prepíšem. Nie. V zošite som to musela preškrtnúť, ale nemala som tam dosť miesta, aby som napísala, čo sa tam viac hodí. Úplnú katastrofu pre mňa predstavovali preškrtnuté odstavce. Tam som potom musela dať hviezdičku a napísať to na štyridsiatu prvú stranu, zaznačiť si, ku ktorej kapitole ten odstavec patrí a tak.
Zúfalstvo je slabé slovo pre to, o čo som sa pokúšala. Keď boli preškrtané skoro všetky posledné strany a  za príbehom mi svietilo dvadsať hviezdičiek s novými vetami, vzdala som to. Asi by bolo lepšie tie odstavce písať na nový papier a ten si potom založiť tam, kde patrí. Lenže ani to mi nesedelo a prepisovať sa mi to už nechcelo.
Môj spôsob písania je taký, že ak sa mi niečo nepozdáva, väčšinou vždy odznovu prepisujem tú a tú scénu alebo dokonca kapitolu, kým na tom nie je lepšie.
Asi by som sa zbláznila, keby som musela písať stále odznovu tie isté kapitoly ale ručne! Odumreli by mi prsty, zápästie by sa mi rozpadlo na prach a zúfalstvo by mi spôsobilo mŕtvicu.
Amen.

Zasvätila som vás do zvráteného sveta vlastného úpadku a na svetlo ma opäť vytiahol až nový netbook. Ušetrila som si nervy(aspoň sčasti), nevinné stromy, ktoré by mi inak padli za obeť, perá a miesto na bordel v izbe, kde by sa mi inak povaľovali papiere s čarbanicami.
Vyzeralo by to otrasne. Momentálne mám na koberci pred Ficusom hodenú kôpku šiat, pod ktorými mám zošit z ekonomiky, jeden vešiak, žehličku na vlasy, ponožky a myš k počítaču. Kebyže tam pridám ešte aj papiere, perá a všetko moje zúfalstvo, prepadla by som sa vďaka tej váhe k susedom. A tí by neboli šťastní, lebo majú podo mnou spálňu a malé dieťa, ktoré furt vyrevuje.

Čo som vlastne zistila? 

Výhody písania do počítača:
- každú kapitolu, vetu alebo trebárs aj slovo môžete mať v inom dokumente, ak potrebujete a potom to iba rýchlo spojíte dokopy. Pri zožite by som to vnímala ako plytvanie miestom
- rýchlejšie prepisovanie
- zaberie to menej času
- ušetríte zošity, perá, priestor v skrini
- viete si lepšie vyznačiť dôležité veci a potom na ne nezabudnete
- ľahšie sa orientujete v texte a skôr nájdete chyby a opakujúce sa slová
- priebežne vidíte, koľko ste toho napísali a dokážete sa ubrzdiť, ak píšete veľa ako ja a nechcete prekročiť svoj limit pri dĺžke kapitoly

Nevýhody:
- míňate elektrinu
- kazíte si oči 

Výhody písania na papier:
- tento článok vznikol práve kvôli tomu, aby ma niekto osvietil a nejaké rozumné výhody mi ukázal, lebo ja o žiadnych neviem 

Nevýhody:
- opak všetkého, čo som spomenula vo výhodách pri písaní do počítača

Tak? Ako ste na tom vy?