New cover!

Každý druhý človek už asi vie, že píšem. Vytvorila som si aspoň nejaké obálky, aby vedľa textu nebolo večne prázdne miesto. Ale pravdu povediac? Tie moje pokusy boli eee... dosť o ničom. Kašľala som na to. Vzdala som sa myšlienky, že vytvorím niečo schopné, veď v prvom rade šlo o príbeh, nie?
A potom sa nado mnou zľutovala dobrá duša a navrhla mi, že mi jednu urobí. No nie je to super? Bola som z toho taká nadšená, že som nevedela zaspať. A dnes ma čakala v správach moja nová obálka.
Kto je tá dobrá duša?

Úžasná, super rýchla a najsamlepšia MICHELLE

Nie je nádherná? 

Možno sa s tým písaním konečne niekam pohnem, Michelle vie veľmi dobre, ako nakopnúť lenivých autorov. 

Mám veľmi dobrú náladu a chuť deliť sa, preto ešte pridávam aj krátku ukážku: 

...

 Neodpustil by som si, keby sa ti niečo stalo. Zachránila si ma, dlžím ti toho veľa.“

Odfrkla som si a postavila sa. „Nič mi nedlžíš. Z tvojho liečenia som mala pravdepodobne väčšiu radosť ako ty.“

Tiež vstal a zamieril so mnou do kuchyne. Nalial do pohára zo džbánu džús. Celý čas pri tom pevne zvieral pery.

Spozornela som, keď nado mnou pri pití zvraštil obočie. „Čo je?“

„Čo vieš o našich liečiteľoch?“

Mykla som plecami. „V podstate nič. Moja mama písala v denníku iba, že existovali pred Obsidiánovou dobou.“

Vzal mi pohár a opäť mi nalial. „Kedysi dávno vedeli liečiť dotykom všetci v prírodnom spoločenstve, ale vôbec to nebolo ľahké. Ak bol niekto ťažko zranený, museli proces opakovať niekoľkokrát, inak by ich to zabilo. Alebo museli spojiť sily viacerí. Liečenie bolo náročné a deťom ho vôbec nedovolili používať. Ich telo sa dostatočne vyvinulo a dokázalo sa vyrovnať s obrovskou stratou energie až po dovŕšení osemnásteho roku života.“

Zamyslela som sa. „Keď je niekto veľmi vážne zranený a uzdravím ho, začne ma bolieť hlava.“

„To je všetko?“ spýtal sa prekvapene. „Neupadneš do bezvedomia?“

Odchlipla som si z džúsu, teraz už pomalšie. „Nie.“

„Čo ešte pri liečení cítiš?“

Moja schopnosť je záhadou ešte aj pre prírodné spoločenstvo. Som fakt výstavný exemplár. Nemôžem sa aspoň raz v niečom podobať na ostatných? „Cítim volanie rán.“

Gravity (The Taking #1)

Autor: Melissa West
Názov knihy: Gravity
Názov série: The Taking
Dátum vydania: 18. 12. 2012

Gravity posúva dystópiu na úplne nový level. Dlhšie som rozmýšľala, ako začať túto recenziu a nenapadlo mi napísať nič lepšie.  Myslím si, že si kniha získa veľmi veľa fanúšikov, pretože bola rovnako dobrá, dokonca možno lepšia, ako niektoré iné knihy písané podobným štýlom (Hunger Games, Divergencia).
No nie je to úžasné?
Krásna obálka + super dej = sen všetkých knižných maniakov.

O čo vlastne ide?
Píše sa rok 2140. Hlavnou hrdinkou je sedemnásťročná Ari Alexandrová zo Sydie. Je dcérou veliteľa a pripravuje sa na to, že jedného dňa prevezme jeho povinnosti. A aby toho nebolo málo, jej budúcnosť nie je naplánovaná iba v kariére, ale aj v súkromnom živote. 
Lenže ako je to v príbehu bežné, všetko je oveľa komplikovanejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Na Zemi sa v roku 2090 ukončila Štvrtá svetová vojna. Po jej ukončení Podpísalo päť vodcov Zeme a hlavný vodca Starobylých (mimozemšťanov) Dohodu o prímerí. Keďže Zem bola úplne zničená, bolo treba obnoviť všetky základné zdroje obživy a to veľmi rýchlo. Starobylí vyliečili Zem, ale za to museli niečo obetovať aj ľudia. Ich telá už viac nepatrili iba im samým - stali sa aj hostiteľmi pre Starobylých, ktorí od ľudí prostredníctvom Prevzatia (Taking) získavali každú noc potrebné látky, aby tu prežili. Tak sa zdá, že im jedna planéta(Loge) na život nestačila a museli sa udomácniť na ďalšej.
Prímerie však bolo iba dočasné. Vo chvíli, ako sa telá Starobylých prispôsobili životu na Zemi, mali sa sem úplne nasťahovať a spolunažívať s ľuďmi.
Ibaže ľuďom sa takéto riešenie nepáčilo...

Prostredie splnilo moje očakávania. Ide predsa o budúcnosť a aj to tak vyzeralo. Ľudia cestovali tronmi (niečo ako vlak), kde-tu ste našli holografické stromy, dokonca ani voda vo fontáne nebola ozajstná. Namiesto normálneho jedla užívala väčšina obyvateľov tabletky plné proteínov. V domoch mali všetci T-obrazovky a v školách sa učili niektoré deti bojovať - pre prípad, že by Starobylí znovu zaútočili.

Napriek tomu sa nedalo jasne určiť, ktorá rasa je naozaj zlá. Najskôr som predpokladala, že to bude typický príbeh o invázii a o zlých ufónoch, ktorým padnú za obete chudáci, nevinní ľudia.
Ako som sa sekla!
 Mala som možnosť vidieť najhoršie stránky ľudí  a v prvom rade neschopnosť podeliť sa o to, čo im patrí - v tomto prípade to bola Zem. Ľudia boli bezcitní a niekedy až krvilační. Robili odporné veci a vôbec im to nevadilo. Najviac ma na tom mrzelo, že boli Starobylí ako my. Cítili, prispôsobovali sa a chceli proste žiť, ale ľudia túto ich stránku nevnímali. Robili experimenty a vyrábali zbrane, ktoré ich mohli zničiť.

Každý príbeh musí mať nejakú hrdinku, ktorá má v rukách budúcnosť. Ibaže tento raz bojovala  nie len za záchranu ľudstva, ale aj za ďalšiu rasu. Stačila jedna noc a jej svet sa otriasol v základoch. Ari je silná a húževnatá. Vie dobre bojovať a spočiatku je zmätená, lebo všetko, čo o Starobylých vedela, sa úplne zmenilo vďaka jej spolužiakovi Jacksonovi, ktorý je jedným z nich.
Ari sa trápila. Vedela, že nesmie s nikým hovoriť a ťažila ju neistota. Vo vnútri však vedela, že ak niečo s Jacksonom nevymyslí, ich rasy sa navzájom pozabíjajú a zničia aj tú chabú Dohodu o prímerí, ktorú podpísali.
Nie je to však príliš veľa na dve sedemnásťročné decká? Okrem toho má Ari stále výčitky svedomia, lebo vlastne pomáha chlapcovi, ktorého jej otec pokladá za nepriateľa. Lenže čo je dôležitejšie? Lojalita k otcovi a k vlastnej rase alebo zastavenie vojny, ktorá by všetko zničila?
Ak ste si takúto otázku nikdy nepoložili, je na ňu ťažké odpovedať. Ari obdivujem za to, ako všetko zvládla.

Príbeh nám ukazuje, akí vedia byť ľudia. A teraz nejde iba o mimozemšťanov. Odporne a bezcitne sa niekedy správajú aj voči sebe. Bojujú kvôli maličkostiam, vraždia a plienia úplne zbytočne. Toľkým problémom by sa dalo predísť.
Myslím, že v tom je pointa celej tejto knihy. Je o našich dobrých a zlých stránkach a niekedy je až zarážajúce, čoho sme schopní.

Baba napísala v jednej recenzii, že nechápe, prečo Ari tak rýchlo začala dôverovať Jacksonovi. Ja som to vnímala skôr ako správnu vec. Niekedy sa jednoducho treba spoľahnúť na to, čo nám radí inštinkt a Ari verila, že Starobylí nie sú takí zlí, akých ich vláda a jej otec vykresľujú. Musela im dať šancu, potrebovala sa rozhodnúť na základe toho, čo cítila ona a nie podľa toho, čo jej narozprávali ostatní.

Vzťah Ari a Jacskona celý príbeh oživil a dodal Arinmu rozhodnutiu veriť mu oveľa väčší zmysel. Vedela, že ostatní Starobylých nepoznajú a spoliehajú sa iba na to, čo im hovorí vláda. Ari chápala, že aj napriek Prevzatiu a predošlej vojne, je Jackson dobrý a nezaslúži si zomrieť a ani mnoho ďalších z nich.

Okrem Ari a Jacskona bolo v knihe viacero pozoruhodných charakterov, ktoré stoja za zmienku. Arina najlepšia priateľka Gretchen, Lawrence, Arin otec a mama, ale potom aj Mackenzie alebo Cybil (fakt ma prekvapilo, čo sa jej stalo).
Dej napredoval veľmi rýchlo a nenašla som v ňom žiadne hluché miesta. Autorkin štýl písania je veľmi chytľavý. Bolo vidieť, že si dala na vytváraní zápletky záležať, priznám sa, niektoré veci mi vôbec nedošli, až kým neprišla chvíľa, kedy mali byť odhalené. Nebol ani veľmi predvídateľný. Viac ma toho prekvapilo, sčasti preto som bola spokojná. Vo väčšine kníh viete už po dvoch vetách, ako to dopadne.
Ale najlepších bolo posledných tridsať percent príbehu. Všetko sa tak vystupňovalo, že moje oči behali po stránkach jedna radosť. A potom prišiel koniec.
Ako inak... v tom najlepšom.

Odporúčanie: Ak si chcete prečítať výborný dystopický príbeh, určite je Gravity to, čo hľadáte. U mńa si vyslúžila čestné miesto medzi obľúbenými knihami.

5/5

Being Jamie Baker (Jamie Baker#1)

Autor: Kelly Oram
Názov série: Jamie Baker
Názov knihy: Being Jamie Baker
Vyšlo: 14. 6. 2010

Za túto knižku by som sa v prvom rade mala poďakovať Mare. Práve u nej som videla trailer a fascinovala ma krásna obálka. Fakt. Zízam na ňu dosť často a slintám. Neviem sa dočkať, kedy uvidím tú na druhý diel.
Ibaže to si ešte počkám. 2014?! To ako vážne? Autorka alebo vydavateľstvo teda nemajú zmysel pre humor a robí im dobre takto týrať fanúšikov.
Vrelá vďaka. Dovtedy päťkrát zabudnem, o čom to bolo.
Ale k veci.

Príbeh Jamie Bakrovej sa nezačína vetou: "Som obyčajná a veľmi veľmi nudná outsiderka, ktorej jedného pekného rána padol na hlavu meteorit a zmenil ju na super-ženu." - a teraz sa to nevzťahuje konkrétne iba na meteority a na super-ženy. Myslím tým všeobecne začiatky podobného typu, kde bola obyčajná baba, ktorú nemal nikto rád, a zrazu sa u nej objavili nejaké čudné schopnosti, ktoré obrátili jej život na ruby. O tom všetkom sme museli čítať pekne od začiatku a poriadnej zápletky sme sa dočkali až pri konci knihy.
Našťastie sa Kelly rozhodla vhupnúť priamo do centra diania a nemuseli sme sa prehrýzať nudným začiatkom, ako je to pri iných knihách.
Keď tak nad tým rozmýšľam, Kelly má fakt talent písať dobré prvé kapitoly. Zaujali ma vo V is for a Virgin, v Chameleonovi a dokonca aj v tomto.
Aby som vás však hneď vyviedla z omylu, musíte vedieť, že Being of Jamie Baker nie je žiadna kniha so super premysleným dejom a hlbokými opismi okolia. Práve naopak. Autorka riešila v prvom rade vzťahy a získali sme tak dokonalý pohľad do sveta zmätenej tínedžerky, ktorá nepokladá neuveriteľne rýchly beh, manipulovanie s elektrinou a super sluch za super. Vníma skôr tie negatívne vlastnosti a to, čo dokáže, pokladá za prekliatie. Vôbec sa jej nečudujem. Keby som mala také emočné výkyvy ako ona, asi by som vyhodila poistky v celej USA a nie len vo vlastnom dome.

Jamie to napriek všetkému zvláda celkom dobre. Izoluje sa od ostatných a má na to prekvapivo(na rozdiel od niektorých hrdiniek) veľmi pádne dôvody. Spomienky vedia byť kruté a pre Jamie nie je ľahké zabudnúť na minulosť, ktorá ju tak veľmi poznačila... zničila. Občas som už mala pocit, že sa sama ľutuje a úmyselne si izoláciou od ostatných ubližuje, lebo si myslí, že musí byť potrestaná za to, čo sa stalo.

Položil predo mňa dve pekné malé čajové šálky a konečne sa mu na tvári objavil úsmev. 

"Mal si mi povedať, že budeme mať čajové posedenie," uťahovala som si z neho, "priniesla by som si Barbiny."

Začiatok je dosť odľahčený a vtipný, ale postupne to naberá na obrátkach a do popredia sa dostáva dlho ukrývaná bolesť a seba-obviňovanie. Všetko sa točí v prvom rade okolo Jamie a Ryana. Okolo toho, ako ju Ryan postupne vyťahuje na svetlo. Dokonca ani ľadová kráľovná školy nemôže odolať jeho úsmevu. Niekde uprostred knihy to mala Jamie v hlave dosť popletené. Ryana od sebe neustále odstrkovala a pri tom s ním chcela tráviť čo najviac času. Bolo to pre ňu zložité a hlavne s jej obrovským tajomstvom. Po polovici sa to zlepšilo a dalo sa vidieť, že sa postupne otvára potlačeným citom. Veľmi opatrne, ale určite to stálo za to a neľutuje to.

Jamie predstierala, že je silná a nikoho názor ju nezaujímal. Chcela si jednoducho dožiť svoj život a mať pri tom od každého pokoj. Na chvíľu tento jej flegmatický postoj zblbol aj mňa. Ako ste sa však dostávali stále bližšie ku koncu, odhaľovali sa jej zraniteľné stránky a vás začal jej osud trápiť. Je to kniha s nadprirodzenými prvkami, ibaže som mala pocit, že sa v nej  riešia dosť reálne problémy. Keď som sa potom nad tým trochu zamyslela, došlo mi, že to, čo Jamie cíti, v sebe potláča veľa dievčat. Chcú, aby ich okolie prijalo také, aké sú a aby sa nemuseli na nič hrať. Jamie vedela, že keby sa pravda o jej schopnostiach rozniesla do okolia, každý by ňou opovrhoval ešte viac. Samotu pokladala za prijateľnejšiu ako opovrhovanie.

"Aké veci si nechala v jeho byte?" zaujímalo ma. Snažila som sa upokojiť. 

"Och, len tvoje staré pompony, tvoju korunku a pár nohavičiek," povedala  mama. Mykla plecami, ako keby to nič neznamenalo a potom sa usmiala. "Strčila som mu ich pod vankúš."

"Mami!" Zalapala som po dychu. 

"Linda!" zvolal otec, úplne zhrozený. Z tváre mu zmizla všetka krv pri slove "nohavičky". 

"No čo?" obhajovala sa mama. "To je presne jedna z vecí, ktoré by si vzal strašidelný prenasledovateľ!"

Postáv tu nebolo tak veľa. Ako som povedala, v prvom rade sa riešil vyvíjajúci sa vzťah-nevzťah medzi Jamie a Ryanom. Občas sa v príbehu zjavili Jamiini rodičia, Becky, Paige, Mike alebo pán Edwards a Carter. Úprimne dúfam, že v ďalších dieloch dostane viac priestoru hlavne Becky.

Kniha bola plná pekných a dojímavých scén - teda niečo, čo si užijú jednoznačne fanúšikovia dievčenských románov. Nechýbal ani humor. Mierna dávka sarkazmu všetko príjemne oživila.

Išlo vlastne o to, že sa Jamie musela vyrovnať sama so sebou a prísť na nejaký spôsob, ako zladiť dokopy svoje schopnosti a emócie, aby neusmažila ostatných, keď ju naštvali. Beriem to tak, že grilované mäso asi veľmi nemá rada.

Kelly má šťastie, že to ukončila šťastne, lebo na ten ďalší diel musíme čakať fááákt dlho. 

Odporúčanie: Nie je to nič svetoborné ani plné akčných scén. Ak si ale chcete oddýchnuť, trochu smútiť s hlavnou hrdinkou pri hľadaní cesty späť do života, rozhodne si to prečítajte. 

4/5

Písanie v minulosti - moje začiatky

Rozmýšľala som, že napíšem nejaký článok, ale netušila som aký. Recenziu sa mi písať nechcelo a články Books 2012 už lezú krkom aj mne. Mám ich tri za sebou. Pripadá mi to, ako keby som nič iné napísať nevedela.
Potom mi Michelle spomenula Večný kolobeh písania a to, že by som mohla konečne zosnovať niečo ďalšie.
Ani neviem ako, začala som sa prehrabávať v starých dokumentoch, ktoré sa týkajú môjho písania, a našla sa toho viac, ako bolo v skutočnosti možné.
Alebo nie?
Človek si možno ani neuvedomí, koľko toho za pár rokov dokáže napísať. Vôbec sa nenazdá a z piatich strán je zrazu dvetisíc. Teda... neviem. Nepočítala som to, ale ak sa nad tým trochu zamyslím, určite mi to vychádza tak nejako.
Moje spisovateľské začiatky vyzerali dosť zaujímavo. Vtedy mi tuším ešte ani nenapadlo, že by moje táraniny niekto mohol čítať. Ale potom som sa pustila do svojho prvého väčšieho diela - Kliatba modrého krištáľu a už to so mnou išlo dolu vodou. Ak dobre počítam, písanie KMK mi zabralo približne tri alebo štyri roky, teraz presne neviem. Dostala som sa k  štvrtej kapitole v tretej knihe.
Ach, tie staré časy. Aká som bola naivná a natešená z každého pozitívneho komentára. Kritika ma pekne obišla a keď sa potom začala zrazu nejaká objavovať, bolo to ťažké. Fakt, že som v šestnástke poslala do vydavateľstva rukopis a oni sa mi vôbec neozvali, bol ešte horší.
Autor si zrejme vždy povie, že je to v pohode, nerobí si žiadne nádeje, ale ak sa niečomu venuje niekoľko rokov, dúfa, že to bude mať nejaký úspech. Aj ja som dúfala a skončila som... biedne. No čo... nedá sa to nijako ľahšie povedať.
S odstupom času som sa na svoj príbeh ale znovu pozrela a už mi taký dobrý nepripadal. Mala som dve knihy a zrazu som si uvedomila, že som sa v tom zamotala. Rozhodla som sa, že to prepíšem a zrejme asi v tom momente nastal kameň úrazu.
Vybodla som sa na to, lebo som mala pocit, že sa tam nedá zachrániť už nič. Písala som totiž príbeh zasadený do prostredia vymysleného mesta, ktoré sa nachádza v Kanade a v druhej časti som šla ešte ďalej a hlavné postavy sa vybrali do Ameriky. Zle, zle, zle! Slovensko nemám rada a nemyslím si, že niekedy napíšem niečo, čo by sa u nás odohrávalo, ale strčiť dej a postavy do prostredia, ktoré nepoznám, je rovnako zlé, ako keby som ich presťahovala do prostredia, o ktorom ma písať nebaví.
Postupne som odkrývala všetky hrozné chyby a nedostatky a došlo mi, že toto by vlastne nikto nikdy nevydal. Bolo to dobré ako poviedka na pokračovanie, ale nie dosť dobré na knihu.

Prvý pokus: 

Pracovný názov: série Vampire secret
Normálny názov série, ktorý som vymyslela neskôr: Kliatba modrého krištáľu
Jedna kapitola mala v priemere: 7000 slov
Počet súborov v zložke s KMK: 546 súborov + 27 zložiek
Počet plánovaných častí: 5 ( :D No čo... moje ambície sú vysoké)



    Prvá kniha - názov: Temná noc
    Počet kapitol: Prológ + 16 kapitol + Epilóg
    Obľúbená kapitola: 15. Jedna slza pre každého z nás
    Počet slov: 107 169
    Stav pacienta:  Tri menšie nervové zrútenia, počas ktorých musel autor minimálne mesiac oddychovať a mal prísne zakázané dotknúť sa klávesnice alebo pera
    Počet opravovania a prepisovania: 4 + jedna otcova oprava

 

„Tak skvele ako klameš ty, hádam nevie nikto,“ zahundral podráždene. „Pozri, Sam, ja a ani Simon vás nechceme zabiť. My ľudí nezabíjame. Ešte v živote som nikomu neublížil. Chceme ti iba pomôcť.“

  Prešla som po ňom pohľadom. „Prepáč, ale ja v tom nevidím žiadnu logiku. Prečo by mi chcel nejaký upír pomôcť?“

  „Presne to isté som sa pýtal aj ja,“ vstúpil do rozhovoru Simon a tiež nechápavo pokrútil hlavou. „Jedno dievča sem tam. Keby si zmizla, nikto by si to nevšimol, ale môj brat sa zrejme musí hrať na Supermana.“

„Takže vy asi nechcete môj náhrdelník," predpokladala som.

  Simon sa mi zahľadel na krk. „Na čo by nám bol kus modrého šutru?“

  „To mi povedz ty!  Celá armáda mŕtvol po mne kvôli nemu ide!“ odvetila som nahnevane. „Takže by som sa konečne rada dozvedela, prečo je okolo toho také veľké haló. Už nemôžem vyliezť ani z domu bez toho, aby ma niekto nechcel zabiť, vysať alebo nejako inak napadnúť.“ 

     Druhá kniha - názov: Útek 
    Počet kapitol: 20 + Epilóg
    Obľúbená kapitola: 13. Príprava kukuričných placiek
    Počet slov: 110 840
    Stav pacienta: Stredné nervové zrútenie + depresia
    Počet opravovania a prepisovania: 2 + otcova oprava + kamoškin urgentný zásah

  „Tu nejde iba o tie fotky. Ryan bol po celý čas s tebou a povedal, že si bola šťastná.“

  „Nebola som šťastná, čo to trepeš, prosím ťa?!“ bránila som sa zubami – nechtami. „Ako som mohla byť šťastná?! Mojich rodičov zabili upíri, najlepšiu kamošku som pripravila o domov, teta Liza musela kvôli mne odísť na druhý koniec kontinentu a môjho blízkeho priateľa prevŕtali nemŕtvi mečom mojich predkov. Takže sa mi neopováž hovoriť, že som bola šťastná!“ Pristúpila som k nemu o krok bližšie a prstom som ho pichla do hrude. „Pretože ten priateľ, ktorému som nadovšetko verila, nebol schopný otvoriť ústa a zmieniť sa o smrti vlastných rodičov. Nevysvetlil mi, prečo je pre neho také dôležité nepiť ľudskú krv. Namiesto toho mi povedal, že ľutuje všetky chvíle strávené so mnou, keď ja som sa mu iba pokúšala zachrániť život.“

    Tretia kniha - názov: Povstanie mŕtvych
    Počet kapitol: Netuší to ani víla Amálka, ale napísané mám 4
    Počet slov: 20 650
    Stav pacienta: Diagnóza neznáma, autor umiera na šialenstvo a scvrknuté mozgové bunky
 

Nejaké tie perličky: Asi mojou najväčšou bolo, keď "hlavná hrdinka vytiahla stojan na kvety z kvetináča". Nájde sa však aj zopár nedorozumení, ako napríklad nejaké tie ukradnuté podprsenky, situácia, z ktorej som ja sama netušila, ako sa dostanem, zmena farby vlasov a očí niektorých postáv, pokus spraviť z hlavnej hrdinky naivnú sliepku, ktorá sa musí rozhodovať medzi dvomi bratmi (Odkiaľ sa len vzal ten originálny nápad?)

Pohreb knihy: Bol ťažký, ale nakoniec som sa pohla ďalej. Bolela ma rozlúčka s Willom, dokonca ani Sam nebola na zahodenie. O čom by to bolo, keby ste nemali radi postavu, z ktorej pohľadu píšete celý príbeh? Najhoršie pre mňa bolo zahodiť zápletku. Myslela som si, že už nikdy nič také, čo by ma bavilo písať nebudem.
Ako som sa sekla.

Zhrnutie: Editovanie je sviňa a neradno sa s písaním zahrávať. Ak to prvýkrát zbabrete a pôvodne ste plánovali, že to niekam dotiahnete, máte po zábave, pretože vás čaká najneobľúbenejšie obdobie zo všetkých a to je oprava, škrtanie a prepisovanie. A verte mi, odfláknutá robota je ako žiadna robota.

Rada do budúcna: Nepodceňuje silu slov a radšej si dvakrát rozmyslite, čo capnete na papier, lebo skončíte v labyrinte nezmyslov.