O tom, ako sa rozhodla ísť múza na dovolenku a vnútorná dilema zvaná prepisovanie

Priznám sa, som jedna z tých maniačok, čo bez písania neprežijú ani deň, a keď sa moja múza rozhodne, že už sa jej nechce pracovať, väčšinou sa idem zblázniť, až kým sa nado mnou nezľutuje a nevráti sa. Všimla som si, že mám zaujímavé obdobia. Napríklad v lete, keď je pohoda a nič ma nenaháňa, písať neviem. Ale tesne pred testami to zo mňa ide, ako keby som okrem ťukania do klávesnice v živote nič iné nerobila a z dvadsiatich slov je vo worde ani neviem ako desaťtisíc.
Niekde som počula o autorským blokoch, ktoré môžu nastať, ak sa vo vašom živote zmení niečo závažné, prípadne zažijete niečo traumatické. Neverila som tomu, vždy som predsa vedela písať, koľko som chcela, ale je pravda, že vtedy ma nič iné netrápilo, dokonca ani škola a mala som silné depky.
Autorský blok som mala asi polroka po príchode z nemocnice a bola to hrôza, úprimne povediac, žiadnemu autorovi, ktorí bez písania nevie žiť, to neprajem. Bola som z toho vynervovaná, nič, čo som napísala, sa mi nepáčilo. Môj spánkový režim bol úplne naruby. Budila som sa o tretej ráno na to, že som hladná, tak som si vzala banán a zrazu som mala silnú potrebu dostať z hlavy všetky nápady. Tak som zapla počítať a zízala asi hodinu na bielu stranu dokumentu.
Občas som sa dokonca od zúfalstva aj rozrevala. Keď sa na to teraz tak spätne pozriem, pýtam sa, či je to normálne, či som fakt jediná, komu niekedy takto hrabne. Čítala som v jednom článku, že autori sú blázni a nikto nikdy poriadne nevie, čo si myslia. Možno je to tak. Keď sa totiž s niekým rozprávam, moja malá časť je vždy niekde ďaleko vo svete, ktorý som si sama vytvorila a nechcem z neho tak úplne odísť. Často som si predstavovala, aké by to bolo prebrať sa do reality bez spomienok na písanie, na môj svet a postavy, ktoré sú mojou súčasťou. A jediná vec, čo mi kolovala hlavou, bolo: "Asi by som bez toho neprežila." Kto nikdy nečítal, nikdy nenapísal nič, čo by ho aspoň na moment vytrhlo so sveta, kde žije, nemôže pochopiť moju zložitú dilemu. Mozog je zaujímavá vec a ja ho obdivujem hlavne preto, že dáva životu úplne iný rozmer.
Nemusím cestovať na miesta, kam som vždy chcela ísť. Stačí si na ne spomenúť a často je predstava v našej mysli krajšia ako skutočný obraz.
Ľudia mi niekedy hovorili, že som samotárka. Nie som. Oni netušia, aké živé sú postavy a svet, o ktorom píšem. Nemajú poňatia, že by som nikdy nedokázala byť sama, pretože moje predstavy sú so mnou vždy a všade. Sú ako obloha. Ani tá nikdy nezmizne, vždy ju máme nad sebou a keď chceme, môžeme sa na ňu celé hodiny pozerať, ponoriť sa do jej hĺbky a stratiť sa v neznáme.
Presne preto si myslím, že je náramne dôležité poznať všetky pravidlá písania. Ak niekto neovláda gramatiku alebo nepíše pravidelne, to, čo napísal, nebude nikdy také dobré, aby ho to uspokojilo a bude sa snažiť písať stále viac, až kým to nebude dokonalé, presne ako v jeho hlave. Ten, kto to tak nerobí, pochopí neskôr, že sa musí vrátiť o pár krokov späť a prepísať všetko, čo sa mu nezdá.
Nie som si istá, ako sa presne definuje dobré písanie. Každý má svoj jedinečný štýl a príbeh, ktorý chce sprostredkovať ostatným, alebo aspoň nejako prostredníctvom slov zhmotniť. Môžeme písať dokonalo, bez gramatických chýb a preklepov, ale to ešte neznamená, že sa dokážeme do príbehu ponoriť. V príbehu sa  odráža autorov záujem, vidieť, že mu na jeho svete záleží. Nie je zázrakom predostrieť pred čitateľa hotovú vec, ale príbeh, v ktorom budeme vidieť autorov záujem. Pochopíme, že bolo pre neho ťažké zabiť dôležitú postavu, urobiť ťažké rozhodnutie alebo sa zamilovať.

Vezmite si napríklad takého Adriana z VA a Shanea z Nočného tieňa. Obaja sú zamilovaní do hlavných hrdiniek - teraz nejde o to, že sa od seba náramne líšia - ja by som chcela vedieť, prečo mám pocit, že je Adrianova láska silenjšia ako Shaneova? Veď predsa obaja dávajú veľmi jasne najavo, čo cítia, ale  nemám pocit, ako keby bol Shane v Nočnom tieni zamilovaný. Alebo potom je tu Jace a Daniel z Pádu. Tiež sa od seba líšia, a predsa keby som mala povedať, ktorý z nich je zaujímavejší, ľudskejší a vie lepšie cítiť, vybrala by som Jaca.
Je to preto, že sa autorka stará? Alebo ako vlastne vložíte skutočný život postave, ktorá je dokonale opísaná, ale nijako vás nezaujala a máte dojem, že je iba robotická predstava?
Niekedy nezáleží na tom, ako dobre autor píše, keď ma jeho postavy a svet neoslovia. Nevidím v jeho príbehu život, sú to iba obyčajné slová ako z učebnice ekonomiky.

A potom je tu ešte jedna vec, ktorej nerozumiem. Ide o názvy diel. Aby som sa dostala k pointe, vysvetlím, čo ma k tomu dostalo.

Keďže som svoju prvú verziu príbehu začala znovu prepisovať, tak trochu sa ujasnili aj moje priority, čo sa týka deja a rozhodla som sa zmeniť názov série. Mám pocit, že tak vystihnem myšlienku príbehu oveľa lepšie. O zmene názvu som uvažovala už dlhšiu dobu. S nimi je to totižto dosť zložité. Autor sa často snaží sprostredkovať prostredníctvom názvu čitateľom nejakú hlbšiu myšlienku, preto ho neberie na ľahkú váhu. Nepáči sa mi napríklad, ako ľahostajne sa k tomu stavajú vo vydavateľstvách. Nedávno som sa dozvedela, že aj keď im pošlete rukopis, oni sa rozhodnú, aký to bude mať názov podľa toho, čo im prinesie väčší zisk. Autorove názvy by sa meniť nemali, pokiaľ to nechce on sám.
Ako je to potom s rukopisom? Aj ten vo vydavateľstve celý prepíšu, až kým si vlastný príbeh nespozná ani sám autor?
Vždy ma zaujímalo, ako to vlastne funguje. Neviem si predstaviť, že by niekto povedal, že toto a toto musím zmeniť, lebo je to nudná a zbytočná časť. Nastáva okamih, kedy sa autor dostáva do skutočných problémov, pokiaľ tá pasáž, ktorú má zmeniť, obsahuje dôležitú myšlienku prepojenú s pokračovaním. Najlepšie posúdite sami, čo je vo vašom príbehu dôležité a čo nie, čitatelia nevidia, ako sa bude zápletka vyvíjať, pokiaľ teda nepíšete príliš očividne a každému bude hneď na začiatku jasné, ako sa to skončí. Pri dobrom autorovi zistíte až pri konci knihy, že to čo spomenul niekde na začiatku, spustilo celý rad nových a nečakaných udalostí. Ak ich však autor bude nútený zmeniť, môže sa stať, že svoj príbeh bude musieť opäť celý premyslieť, lebo mu nebudú sedieť detaily.

Manipulovať so slovami je neskutočne náročné, občas stačí jedna nepremyslená veta a všetko je úplne pokazené. Autori balansujú na tenkej čiare, vytvárajú nový život, ktorý musia riadiť. Ich prácou je naučiť sa ovládať postavy tak, aby nekonali nezmyselne a stanoviť si určité ciele, kam sa chcú v príbehu dostať. Inak je to iba o blúdení na nekonečnej ceste, po ktorej sa nakoniec nikam nedostanú.