Verím, že nejeden autor mi dá za pravdu, keď poviem, že písanie je nekonečná cesta plná prekážok, vďaka ktorým padáme a padáme a pri každom jednom páde si v duchu navrávame, že už nevstaneme.
Bohužiaľ, písanie nie je také jednoduché, ako sa nám to zdá v našich hlavách. Aspoň ja mám často predstavu, tej sa pevne držím a zrazu sa predo mnou rozsvieti obrovské svetlo nádeje, pretože som dostala nápad. Nápad, ktorý stojí za to, aby som ho vložila na papier. V mysli mi to pripadá všetko také ucelené a skvelé, akoby časti skladačky zapadali do seba, predostierali mi dokonalý, hotový príbeh.
Ibaže takto to nefunguje. Postupne sa to svetlo nádeje vzdiali a autor bude musieť bežať cez všetky prekážky, aby mu neušlo. Aby videl na horizonte aspoň slabú poblikávajúcu bodku, ktorej sa môže držať.
Zdá sa vám to povedomé?
Lebo takto to bežne chodí, ale autor je ochotný aj napriek tomu dať svojmu nápadu šancu a nehľadiac na prekážky, pokúša sa pretvoriť ho do hmotnejšej podoby.