Nový stupeň šialenstva - Problémy autorov

Opäť som sa rozhodla rýpať v téme písanie. Na tento článok mi vlastne vnukla nápad Michelle, s ktorou sme to nedávno riešili.

Ak píšete, určite viete, že problémové nie je len vymýšľanie postáv, dobrých dialógov, opisov, zápletky a vzťahov. Všetko je to síce veľmi pekné, ale ak sa v texte nachádza veľa opakujúcich sa výrazov, hlúpostí, ktoré tam čitateľ nepotrebuje k doplneniu celkového obrazu, príbehu to značne uberá na kvalite.

S čím konkrétne mám problém ja?

1. Prekliate slová

Čo to je? Väčšinou ide o zbytočné spojky a častice, niekedy sa dokonca objavia aj prídavné mená. Sú to slová, ktoré v texte príliš často využívam a keď ich tam nedám, mám pocit, že tam chýbajú.

Lenže nechýbajú.

Momentálne u mňa vedú: už, aj, aby, len, ale, iba, akoby, ako keby, lebo, pretože, ktorý

Text:

Nie je to len jeho vina. Chcel sa iba brániť, celý tento chaos v skutočnosti zapríčinila jeho žena. Pred ostatnými sa predvádzala, len aby tým zakryla, aká v skutočnosti je. Neubližuje len sebe a jemu, vždy sa nájde niekto ďalší, kto za jej chyby zaplatí. Ak máte v rukách moc ovplyvniť toľko životov ako ona, využijete ju a prečo? Lebo môžete. 

Často sú hlavne nevypísaní autori v takýchto veciach nepozorní. Pri opravovaní článkov som si všimla, že veľa z nich si vôbec neuvedomuje, koľkokrát sa im opakujú niektoré slová alebo frázy. Nájdu sa aj celé vety.

Občas sa tiež tak zahĺbim do príbehu, že sotva vnímam, akým spôsobom ho vkladám na papier (do wordu).

A potom musím robiť kontroly. Najčastejšie si vyhľadávam vo worde slová, čo mi robia problémy, a potom, ak ich tam je príliš veľa, snažím sa ich čo najviac vymazať, ale robím to tak, aby som príliš neporušila samotný text a nepozmenila jeho význam.

Písanie nie je polhodinová záležitosť, ako si to veľa začínajúcich autorov myslí. Nestačí niečo rýchlo zbúchať ani raz si to po sebe neprečítať a rovno to hodiť na net, kde potom vo vytržení čakáme na pozitívne komentáre. 

Myslím si, že práve časté písanie tento problém aspoň trochu zlepší. Autor sa naučí lepšie manipulovať s textom, začnú mu vadiť kostrbaté vety rušiace plynulosť čítania a zároveň si vylepší slovnú zásobu. Nie raz som musela listovať v slovníku, len aby som objavila synonymum pre jedno slovo, ktoré som už raz v danom odstavci mala. Ak som ho tam ale nutne potrebovala dať znovu a zároveň pôsobilo veľmi rušivo, bolo načase potrápiť mozgové bunky a nájsť si iné východisko, čo väčšinou znamenalo veľkú časť odstavca vymazať a napísať inak.

Na písaní je ťažké to, že treba sledovať naraz príliš veľa vecí. Niektoré sa naučíme časom a budeme ich používať automaticky - napríklad gramatiku -, pri iných treba byť zase neustále v pozore. Keby som vynechala editovanie a škrtanie hlúpostí, asi by som už napísala ďalšie štyri knihy. Opravy nás totiž brzdia najviac na celom písaní a je to niečo, do čoho sa nám vôbec nechce. 

Každý koníček má kladné aj záporné stránky a bohužiaľ, ak chcem byť v písaní dobrá, opravy a škrtanie sú nutné veci. 

2. Čo si čitateľ domyslí

Ide o nevyhnutné a všetkými nenávidené opisy, bez ktorých by však príbeh nebol ozajstným príbehom. Pri písaní knihy je dôležité nezanedbávať prostredie a to, čo postava v tej chvíli robí alebo čo si myslí. 

Existujú dva problémy: Buď je opisov príliš málo a čitateľ sa čuduje, odkiaľ sa zrazu v príbehu vzal veľký zlatý drak, alebo autor opisuje každú menšiu blbosť, ktorá príbeh nikam neposúva. 

Text:

Prešla som cez kuchyňu do obrovskej jedálne s kozubom, vyšla som v hale a po schodoch som sa presunula na dlhú chodbu na hornom poschodí. Vyrazila som k posledným dverám matkinej izby. Otvorila som, vošla a zavrela ich. 

Ak je opisovaný dom, kde sa postava nachádza prvý raz, tento spôsob beriem (aj keď by mohol byť trochu prefíkanejšie spracovaný). Aspoň máme prehľad o veľkosti a počte izieb. No ak už v dome predtým postava bola, je zbytočné stále dookola opakovať, kade ide do izby na hornom poschodí. V článkoch som sa veľakrát stretla s takýmito opismi. Dali by sa skrátiť a ušetrilo by sa veľa miesta. 

Text: 

Z kuchyne som sa presunula do matkinej izby na hornom poschodí (v podstate už vieme, že je na hornom poschodí, keďže to predtým spomínala, takže ani to tam nemusí byť).

Toto je iba jeden z tých jednoduchších príkladov. Mnohokrát však žiadny autor netuší, v akej miere si kto a čo domyslí. Hovorí sa, že čitateľa by sme nemali podceňovať, no niektoré veci si proste domyslieť nemôže a potom, keď sa v príbehu zrazu objavia, čuduje sa. 

Snažím sa často neopakovať opisy miest, kde už postavy boli. Príliš veľa ich odvádza pozornosť od samotného deja.  Raz alebo dvakrát je akurát dosť, aby si čitateľ zapamätal, ako to tam vyzerá. Prostredie je iba taká kulisa, aby sme si vytvorili celkovú predstavu. 

Najlepšia je zlatá stredná cesta, lenže tá sa u každého líši a je otázne, či sa po nej autor dokáže vybrať.

  3. Problémy s dĺžkou

Predošlé dva body dosť súvisia s týmto. Zo skúsenosti viem, že niektorí autori majú skôr problém napísať

dlhšiu kapitolu, dôsledkom čoho ich celý príbeh pripomína knižku pre škôlkárov, ale u mňa je to presne naopak. Pri KMK som mávala v jednej kapitole aj osemtisíc slov! Nenormálne, ja viem, ale trvalo mi, kým som pochopila, že je to chyba. Vtedy som si vôbec nestanovila limit slov, pokiaľ môžem ísť a nerozložila som si kapitoly do troch menších častí, tvoriacich jednu knihu, pri čom jedna kapitola mala počet slov v rozmedzí od dvetisíc do päťtisíc. Ak by ich bolo viac, radšej som nasledujúcu udalosť preradila do ďalšej kapitoly. Uvedomila som si, že je lepšie ich mať viac, ale kratšie. Takýto postup na obmedzenie dĺžky mi celkom vyhovuje. Napriek tomu sa musím strážiť, aby som to príliš neprehnala. Nikto asi nebude čítať tisíc-stranovú zlátaninu s nekonečným dejom.

Na druhej strane je pre mňa nepochopiteľné všetko, čo má menej ako dvesto strán. Ak ma taký príbeh osloví a zaujme, autor má môj rešpekt, ale inak si myslím, že sa v tak málo stranách nedá poriadne obsiahnuť všetko, čo je pre dobrú knihu potrebné. Zvyčajne sú slabo rozvinuté vzťahy medzi postavami a dej nie je nič moc. Zápletka nula bodov, pretože kým sa poriadne rozbehne, už je koniec. Stále je však lepšie ponechať dvesto a menej strán, ako keby sme mali zbytočne naťahovať dej kravinami. Nechápem jedno. Ak nemá autor čo povedať, na čo sa vôbec snaží. Na jeho písaní sa dá veľmi ľahko zbadať, že je silené. Všetky scény sú salámové, nezanechajú žiadny dojem a postavy sa bavia v podstate o ničom, len aby zakryli skutočnosť, že si nemajú čo povedať.

4. Scény, kde sa nič nedeje

Ide o ťažkosti s vymýšľaním uvádzacích viet k dialógom. Hlavne, keď pri rozhovore postavy nič nerobia. Nestačí však nechať na dvoch stranách priamu reč, to predsa nie je príbeh. Nejako treba opisovať reakcie postáv a zároveň dbať o to, aby sa neopakovali tie isté vety ako: usmiala sa, pozrela sa mu do očí, prikývla, atď. Vynechať sa nemôžu a príliš veľa ich zase výrazne spomaľuje priebeh deja.

Ak ste sa dostali na moju úroveň šialenosti a tiež máte zopár takých vecí, ktoré vám na vašom písaní vadia, určite sa ozvite. Hádam v tom nie sme s Michelle samé.