Ivica Ďuricová | Zlaté puto

Ivica Ďuricová | Zlaté puto | Zlaté puto #1 | 345 strán | Adlervia Press | Goodreads | Martinus

Prvá veta: Atmosféra v miestnosti sa zrazu zmenila.

Ivicu Ďuricovú by ste mohli poznať zo sveta biznisu. Knižka Zlaté puto je jej prvá fikcia, ktorá sa dostala na môj radar, ešte keď si autorka zbierala peniaze na vydanie cez Startovač. Bola som naozaj rada, keď sa jej podarilo splniť si sen a na Bibliotéke som si knižku napokon kúpila.

Anotácia vraví, že je to príbeh o Sofii, o majiteľke baliaceho servisu, ktorá sa nechtiac pripletie do boja dvoch odvekých rivalov, Williama a Adama. Jej život sa obráti hore nohami, odhalí rôzne tajomstvá týkajúce sa charizmágie a zistí, že dostala do vienka Dar, o ktorý ani trochu nestála. V podstate z donútenia musí odísť s agentom Williamom do Ríma, no tam sa situácia nevyvinie podľa jej predstáv. 

Dokáže sa Sofia zachrániť? A čo zvyšok sveta? Čo pre ňu znamená spravodlivosť? 

Recenziu som chcela napísať už pred pár dňami, ale zistila som, že si akosi neviem usporiadať myšlienky, lebo ich bolo strašne veľa. Aj preto som sa rozhodla pojať tento článok netradičnejšie a rozdelila som ho do niekoľkých okruhov, ku ktorým by som sa rada vyjadrila.

Úprava knihy

Keďže vonkajšia úprava knihy spraví často rozdiel v tom, či po nej čitateľ siahne v kníhkupectve, rada by som najprv povedala zopár slov k tomu. 

Obálka je zaujímavá. Jej jednoduchosť v podstate spĺňa svoj účel – zaujme. Celkom dobre vystihuje podstatu príbehu. Rovnako sú na tom aj stránky so začínajúcimi kapitolami. 

Rozdelenie textu je už ale druhá vec. Vôbec som nepochopila, prečo sa v ňom na niektorých miestach nachádzajú väčšie medzery. Mňa osobne dosť miatli, pretože takýmto štýlom sa od seba oddeľujú nové scény, veľké medzery sa nevkladajú napríklad do stredu rozhovoru alebo medzi súvislé myšlienky. 

A ak ide o gramatickú a štylistickú stránku, vlastne to nebola až taká katastrofa, ako som čakala. Chyby sa našli (hlavne pri čiarkach a v zbytočnom opakovaní slov), ale už som videla horšie.

Otázka rozprávača

Rovnako ako veľké medzery medzi odsekmi aj rozprávači pre mňa predstavovali ďalšiu neznámu. Tí sa tam tak domotávali, že mi v hlave blikalo červené svetielko vždy, keď som prešla na novú kapitolu. Chápem, že autorka chcela docieliť, aby mal čitateľ náhľad do hlavy a do úmyslov každej postavy, ale vyšla z toho dosť nešťastná motanica, ktorá mala za následok akurát tak zbytočné opakovanie informácií. Niektoré kapitoly Sofie boli z jej uhla pohľadu v prvej osobe, iné boli tiež akoby z jej uhla pohľadu, ale v tretej osobe a do toho sa občas znenazdania primotali myšlienky Williama alebo inej postavy na scéne. To ani nehovorím o kapitolách, v ktorých sa Sofia neobjavovala a postáv tam bolo viac naraz. Keďže som vlastne každému videla do hlavy, spôsobilo to, že ma ich osudy a trápenia až tak nezasiahli, ako keby bol príbeh reálne sústredený len na postavu Sofie, ako to spomína anotácia.

Postavy

Postavy pre mňa celkovo predstavovali najslabšiu stránku príbehu. Sofia a William si ma vôbec nezískali, necítila som medzi nimi žiadne puto, o ktorom sa furt hovorilo. Ich charakterové črty nijako nevytŕčali spomedzi zvyšných postáv v iných knihách, akoby boli napísané podľa obohraného vzorca. Najviac si ma získali záporné postavy. Vystupovali z príbehu oveľa výraznejšie, ich správane bolo dokonca nepredvídateľné a aj zaujímavejšie. Neraz som sa prichytila pri uvažovaní nad tým, že aké by to bolo super, keby mala Sofia zlaté puto so zápornou postavou – to by bol ešte len príbeh!

Majster Bielych predstavuje samostatnú kapitolu. Tomuto chlapíkovi som venovala pol dňa úvah, ale nijako mi nešlo do hlavy to jeho správanie. Vôbec sa totiž nesprával ako vodca presvedčivo. Pripadalo mi to, že je v príbehu len preto, aby vyplnil prázdne kreslo šéfa, ktorý nezmyselne rozkazuje na všetky strany, a aby vôbec bola nejaká zápletka. Definitívne som sa v tom utvrdila v časti, keď Sofiu neprávom obvinili a on sa rozhodol, že nič neurobí. Nebolo to úplne od veci rozhodnutie len kvôli tomu, že Sofia mala vzácny Dar, prospešný pre Bielych, ale aj preto, že v pohode dovolil nepriateľskému klubu, aby si ju vzal k sebe a tento jej Dar použil proti nim. Každý normálny vodca s trochou rozumu by toto nedopustil a podľa mňa ani Majster nie. Presne v tomto momente absolútne vybočil zo svojho charakteru a nesedelo mi to do príbehu. Vyzeralo to naozaj len tak, že dej je násilne postrčený smerom, ktorým si to autorka naplánovala, a nevyvíja sa prirodzene (ako by to bolo napríklad v prípade, že by sa Bieli pokúsili Sofiu dostať von, ale skôr by ju získali pre seba Čierni. Tam by sa aspoň dala vidieť snaha Majstra niečo urobiť).

Vyzrádzanie úmyslov

Druhou najslabšou stránkou po postavách je predvídateľnosť, ktorá by tam vlastne nemusela byť, nebyť vyzrádzania úmyslov, s čím súvisí vlastne aj rozprávač. Tým, že čitateľ mal možnosť vidieť úmysly a plány všetkých postáv, sa ochudobnil o prekvapenie. Neustále sa tu bilo plánovanie s činmi postáv, lebo pred tým, ako sa niečo udialo, postavy sa o tom najprv dopodrobna porozprávali a v nasledujúcej kapitole sa všetko odohralo v podstate do bodky tak, ako chceli. Či už sa odhaľovali úmysly záporných, alebo kladných postáv. Kritickú časť predstavovali scény, keď bola Sofia väznená. Čierny vopred hovorili o tom, čo spravia, o čo im ide, ako ju chcú dostať na svoju stranu a presne takto sa to aj stalo. Kvôli tomuto ma vlastne čítanie nezaujalo do takej miery, ako by to bolo vtedy, keď by som nevedela, čo majú v pláne. Knihu som mohla hocikedy odložiť. 

Rýchle plynutie deja

Ale aby som nehovorila len o veciach, čo sa mi nepáčili... Paradoxom je, že napriek všetkým brzdám a tomu, že som knihu odložila v pohode aj uprostred kapitoly, sa čítala dosť rýchlo. Ocenila som hlavne koniec, kde sa vyzrádzanie úmyslov už neuplatnilo a Sofia namiesto toho rovno konala. Až tam spravila niečo, čo som nepredvídala. Keby sa v podobnom duchu niesol celý príbeh, malo by to oveľa väčšie grády. Zrýchlenie čítania ku koncu tiež spôsobil aj väčší výskyt postáv, ktoré som si obľúbila. 

Príbeh a zápletka

Ďalšia vec, ktorá si ma veľmi získala, bol samotný príbeh (nie jeho romantická stránka). Vidno, že má autorka tému výborne naštudovanú a všetky informácie o datacentrách ma brutálne zaujali. Téma je totiž podľa môjho gusta, týka sa konšpiračných teórií, ktoré celkom obľubujem a ešte radšej o nich čítam. 

Zhrnutie: Aj keď má príbeh niekoľko nedostatkov, v konečnom dôsledku ich menej náročný čitateľ prehliadne a sústredí sa na to dobré. Samotná zápletka za to určite stojí. Nehľadiac na to, že autorka podľa mňa určite o pár centimetrov vytŕča zo šedivého priemeru. Ak vezmem do úvahy príbehy od slovenských autorov, ktoré som čítala za posledné tri – štyri roky, Zlaté puto a Insomnia od Vladimíry Šebovej si ma získali zrejme najviac. 

Moje hodnotenie: