streda, 30. októbra 2013

MOJA NOVÁ OBÁLKA

Pridávam iba narýchlo krátky článok o MOJEJ NOVEJ OBÁLKE! Som fakt nadšená, to preto tie veľké písmená. A prečo? Michelle sa opäť raz činila a tak vznikla obálka na pokračovanie Kroniky strateného impéria.
Nebudem to tu zbytočne obkecávať, veď sa kuknite sami. No nie je úžasná?


Ááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááááá

pondelok, 28. októbra 2013

Nejaké tie novinky a jedna super recenzia k mojím narodkám

1. Magnet na všetky druhy chorôb
Dlhší čas som sa neozývala a veľmi ma to mrzí, ale pravdu povediac, nemala som ani chuť a ani čas. Odkedy sa začala škola, ide to u mňa dolu vodou. Máme toho veľmi veľa, ale aj tak sa nič neučím, lebo neviem, s čím by som mala začať. Okrem toho som mala týždeň virózu a tento mesiac sa na mňa nalepila ešte aj salmonelóza, za čo môžem poďakovať skvelému McDonaldu, ktorý má vraj "prísne" hygienické podmienky podľa pani doktorky a ešte aj šaláty tam vyhadzujú po štyroch hodinách, pokiaľ sa nezjedia.
Jasné, a ja som fretka.
Ako keby som nevedela, ako to chodí v reštauráciách a fast foodoch. Ehm, študujem hotelovku a mali som už prax všade možne, videla som všeličo a mnohých ľudí by zarazilo, ako to asi v takej kuchyni vyzerá naozaj. Myslím si, že na Slovensku nie je bezpečné jesť vôbec, možno tak doma. A odkedy ma chytila salmonelóza, tak som totálne paranoidná a nad každým jedlom uvažujem, akým spôsobom ho asi upravili, odkiaľ došlo a či z neho nechytím nejakú ďalšiu odpornú chorobu. To máme za to, že sem dovážame gebuziny a kašleme na domácu výrobu, ktorá bola kedysi jedinou vecou, poskytujúcou pre všetkých prácu a dostatok zdravého jedla.
Amen.

2. Mladí podnikatelia, skončili ste!
Okrem toho som sa v tom najhoršom stave musela trepať ešte aj do školy, lebo sme mali "podnikateľský
týždeň". Popárovali nás zo  všetkých piatackých tried do niekoľkých tímov a mali sme si vytvoriť vlastné reštauráčné zariadenie, urobiť k nemu podnikateľský plán, nakresliť logo, leták, natočiť reklamné spoty a okrem toho som sa dobré štyri hodiny srala s nákresom interiéru, ktorý sme si museli tiež vymyslieť. Keď sme to robili siedmi, bola to ešte celkom sranda, ale teraz to musím robiť sama (vytiahla som si vegetariánsku reštauráciu v Trenčíne) a potom to musím obhájiť na maturitách pred komisiou. Mnohí si myslia, že je jednoduché založiť si podnik, ale nie je.
Mojej škole ďakujem akurát tak za to, že som sa definitívne uistila, akým smerom sa moja kariéra nebude uberať.

3. Ako úspešne zablúdiť
Tento víkend bol fakt rušný. V piatok som bola na priateľovej stužkovej (nemám rada fernet) a v sobotu o desiatej som už ťahala na knihomoľské stretnutie do BA. Najviac som sa tešila na Moon, s ktorou sme sa po x rokoch (koľko ich bolo?) konečne stretli a dúfam, že si to ešte zopakujeme. Trochu sme ale mali
problém nájsť ďalšie dve baby, no keď sa to podarilo, spoločne sme vyrazili okupovať kníhkupectvá.
Dlho som v BA nepobudla, lebo som sa ponáhľala domov, čo je fakt škoda, lebo rada by som zostala dlhšie. Takisto ma mrzí, že neprišli E_V_E (už by si sa mohla konečne uzdraviť, nemyslíš? :D ) a Maťka. Ďalšie stretko nám už musí vyjsť.
A keďže mám dnes dvadsať rokov, včera sme sa vybrali s priateľom na Zobor. Bola to sranda, až kým sa nám akosi nevytratili zo zorného poľa značky. Potom sme zbadali nejakú rodinku a hovoríme si, však poďme za nimi, hádam by sa netrepali s takými malými deťmi cez najväčšiu džunglu.
Ha!
Terén bol taký strmý, že som sa rukami pridŕžala zeme, aby som sa nevykotila dolu. Keď sme rodinku šialencov s jačiacimi deckami nechali za sebou a konečne sa nám podarilo nájsť normálnu cestu, boli sme takí hotoví, že sme už nezisťovali, kade sa ide na vrchol a radšej sme šli dolu. A pritom to mala byť jednoduchá cesta!

4. Ach, to písanie
Som zdrvená z toho, že na písanie nemám čas. Odkedy sa začala škola, word som ani neotvorila. Vlastne iba raz, keď mi kamoška pomáhala opravovať chyby vo VZA, ale to je asi tak všetko.
Ako sa dalo čakať, mojich sedem kapitol zo V znamení rubínu (Kronika strateného impéria#2) sa mi už nepáči a mám v pláne ich prepísať, hneď ako sa mi naskytne príležitosť. Tento posledný mesiac som aspoň využila na opätovné uvažovanie nad príbehom a čo všetko by som mala spraviť preto, aby som ho zjednodušila.

Zároveň som neskutočne vďačná za všetky názory od čitateľov, ktorí sa obetovali a pustili sa do toho. Musím povedať, že ma potešili všetky vaše postrehy a bola som obzvlášť zvedavá, ako budete vnímať môj svet. Niektoré názory ma prekvapili a s inými som počítala. Stále si myslím, že je ten začiatok trochu zrýchlený a chaotický, ale ja už proste neviem, čo s ním. Toľko krát som ho prepisovala, že mi z neho šibe.

Komu patrí veľká vďaka? Určite Michelle a Simonke, som rada aj za skvelý názor od Neliss, ktorý mi dal fakt veľa a priznám sa, že som ešte vďaka nej nad veľa vecami uvažovala, ďakujem aj Kinge a všetkým ostatným.
Keďže mám tie narodky, lepší darček som si ani nemohla priať ako PRVÚ RECENZIU na V znamení ametystu, ktorú napísala Veronika na svojom blogu. Keď som to čítala, zabudla som aj dýchať. Je to neskutočný pocit, keď zistíte, že sa váš príbeh niekomu dostal pod kožu natoľko, že jeho čítaním zabil niekoľko hodín.

To je odo mňa zatiaľ všetko. Hádam sa už čoskoro pustím aj do nejakej recenzie.


nedeľa, 13. októbra 2013

My new obsession


Ešte ste nepočuli o The Fosters? Je načase to napraviť! K tomuto seriálu som sa dostala iba vďaka mojej tete, ktorá si myslela, že by sa mi mohol páčiť, tak mi poslala link na promo a už som bola chytená.

Názov: The Fosters
Režisér: Timothy Busfield
Producentka: Jennifer Lopez
Herci: Jake T. Austin, Madisen Beaty, Colby French, Maia Mitchell, David Lambert. Teri Polo, Cierra Ramirez,David Sullivan, Justina Machado
Počet častí: Zatiaľ desať
Kedy bude pokračovanie: Január
Hodnotenie na imdb: 7,7
Hodnotenie na csfd: 76%
Vyšlo: 2013
Na začiatok trailer + zopár slov k seriálu: 

Nejde iba o chytľavú zápletku a drámu, ale aj o skvelé charaktery, s ktorými si herci poradili výborne. Videla som už veľa seriálov, no ani jeden z nich mi nehlodal mozog tak dlho. A pokračovanie má byť až v januári! Dovtedy sa zbláznim.
Aby bolo jasné, nie je to žiadna disney rozprávka. Hrá tu síce Jake a Maia, chvíľu mi však trvalo, kým som si toho krpatého chalana z Čarodejníkov z Waverly place spojila s pätnásťročným Jesusom. Kedy tak vyrástol?
Anyway, v The Fosters hrá jednu z adoptovaných dvojičiek. Jesusa a jeho sestru Marianu (Cierra) opustili rodičia ešte ako malých. Adoptovali si ich dve matky - Lena a Stef (hádate dobre, ide o lesbičky). Aby toho nebolo málo, Stef má ešte k tomu aj syna Brandona (David) z predošlého manželstva.
Je to proste hotová, šťastná rodinka.
Ich pokojný život sa ale trochu naruší, keď sa k nim dostane Callie (Maia). Ide o problémové dievča, ktoré práve vyšlo z polepšovne.
Už aj tak zaujímavá situácia sa stáva ešte zaujímavejšou a tu sa začína aj náš príbeh.

Čo očakávať?
Žiadne zbytočné omáčky. Zatiaľ vyšlo desať dielov a v každej sa niečo deje, až som od napätia zatínala zuby. Nájdu sa, samozrejme, aj vtipné scénky, rovnako aj romantické a dojímavé.
The Fosters má podľa mňa všetko, čo by mal mať môj obľúbený seriál.

Brandon, Jesus, Stef, Lena, Mariana

Jesus a Mariana

Brandon a Callie


Kto sa do toho pustí?

štvrtok, 10. októbra 2013

TAG: Liebster Award


Minule som objavila u Veroniky na blogu, že ma nominovala. Takže idem na to.

Pravidlá:
  • Povedzte o sebe desať vecí.
  • Odpovedzte na desať otázok blogerky, ktorá vas nominovala.
  • Vymyslite desať otázok pre tých, ktorých nominujete.
  • Nominujte blogerov, ktorí majú menej ako dvesto pravidelných sledovateľov.
  • Informujte blogerov o tom, že ste ich nominovali.

10 vecí o mne:

1. Neznášam sušené hrozienka. Zacítim ich úplne všade. Raz nám ich dávali na obedoch do dukátových buchtičiek a všetky som ich vždy úspešne vyoperovala.

2. Pred tromi rokmi mi diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu, ale iróniou toho všetkého bolo, že som mala napokon pocit, ako keby mi zachránila život a zmenila celý pohľad na svet. 

3. Zbožňujem písanie, keby som mohla, písala by som stále. 

4. Som závislá na The Fosters. Úplne totálne mi z toho preplo, hneď ako som si pozrela prvý diel. 

5. Pokiaľ nemám v mojej posteli aspoň päť vankúšov, neviem spať. 

6. Som študentom hotelovej akadémie, aj keď veľmi pochybujem, že sa bude týmto smerom vyvíjať moja 
budúcnosť (To si radšej vypichnem oko). 

7. Keď som mala päť, padla na mňa futbalová bránka a zlomila mi ruku. Ale futbal aj tak milujem. 

8. Neviem si predstaviť život bez môjho najsamlepšieho priateľa Maťka.

9. Mám rada fialovú a tyrkysovú farbu. 

10. Jedného dňa by som chcela ísť na Lofoty, rozložiť si vonku lehátko, naliať si čaj a sledovať polárne žiary. 


Odpovede na otázky od Veroniky

 1. Ľutovala si niekedy, že máš blog? 
Nie, nikdy. Je to môj spôsob, ako zo seba rýchlo dostať myšlienky a nápady, pokiaľ nemám čas na písanie vlastného príbehu. Okrem toho som vďaka blogu spoznala kopu super ľudí. 

 2. Ktoré je tvoje najobľúbenejšie miesto na zemi? 
Asi bude dosť od veci povedať, že je moje obľúbené miesto Škandinávia, keď som tam nikdy nebola. Ale čo sa týka miest, kde som bola, nie je žiadne špecifické miesto, pokiaľ sú tam ľudia, ktorých mám rada. 

3. Preferuješ zimu alebo leto? Prečo? 
Tak s týmto mám fakt problém. Obrovské horúčavy mi nerobia dobre a dosť ťažko ich znášam. Vždy som sa ťahala viac k zime ako k letu. Ale na druhej strane môžem v lete stráviť veľa času písaním, cvičením a túlaním sa po okolí s kamarátmi - na tieto veci veľmi nie je v zime čas, lebo zimné prázdniny sú podľa mňa príliš krátke. 

4. Najlepšia kniha, ktorú si čítala? 
Všetko, kde je Adrian, je moje obľúbené. 

5. Najhoršia kniha, ktorú si čítal? 
Les kostí. Už aj tak mám depresie a toto ma tak zdeptalo, že som mala chuť vyskočiť z okna. 

6. Dostala si sa niekedy do konfliktu s niekým z blogosféry? Alebo nachádza sa tu niekto, kto ti pije krv? 
Bloger zrejme nie je bloger, kým sa s niekým nepochytí a to neobišlo ani mňa. Niektorí ľudia potrebujú svoje názory presadzovať a vnucovať ostatným tak veľmi, až je to neznesiteľné. Viem byť nepríjemná, ale hádky ma vyčerpávajú a nemám ich rada, preto sa im radšej vyhýbam, alebo ich zastavím ešte na začiatku. Veď tú druhú osobu to prejde, pokiaľ nebude mať odozvu. 

7. Kam by si chcela ísť na vysokú? 
Chcela by som študovať prekladateľstvo a tlmočníctvo. Mám rada angličtinu, aj keď rozprávať veľmi neviem. Ale to nie je žiadna katastrofa. Rozprávať neviem poriadne ani po slovensky. Pokiaľ je možnosť, všetko vždy radšej napíšem, lebo tak viem lepšie usporiadať svoje myšlienky a vysvetliť, o čo mi ide. 

8. Aká bola najšialenejšia vec, akú si vo svojom živote urobila? 
 Raz som brigádovala na poliach v kukurici a riadila som popri nich kamošov biely ruský žigulák. Skoro som s ním a spolu s ďalšími pasažiermi v aute (dvaja na zadnej kapote) nacúvala do kanála. Predkom sme viseli z kopca a všetci mi vrieskali do ucha. Povedali, že už si so mnou v živote nesadnú do auta.
 Ponaučenie? Nikto normálny by mi nedal vodičák. Som ekologická a jazdím do školy výhradne na bicykli. 

9. Ako by si opísal školu jedným slovom? 
Jedným slovom sa to nedá, ale jednou vetou by to šlo. Je to ústav pre tých, čo ešte neprišli v tomto poondiatom svete o rozum iným spôsobom. 

10. Bola si spokojná s týmito otázkami, alebo by si mi ich najradšej obúchala o hlavu? 
Teraz fakt netuším, ako mám na toto odpovedať.

Moje otázky pre vás: 
1. Čo si vo svojom živote najviac ľutovala? 
2. Prečo si si založila blog?
3. Píšeš?
4. Ktorá kniha ťa najviac ovplyvnila?
5. Knižná postava, ktorú najviac neznášaš a prečo? 
6. Čím chceš byť, keď budeš veľká? (Jahoda v Jogobelle sa nepočíta :D)
7. Našla si si v blogosfére nejaké kamarátky, s ktorými si už dlhšie v kontakte? Stretla si sa s nimi? 
8. Akým jedným slovom by si sa opísala? 
9. Čo pre teba znamenajú knihy? 

Koho som vybrala ja: 


Je na vás, či sa zapojíte, alebo nie. Ale budem len rada. Dúfam, že nikto z vás ešte nebol vybratý. Snažila som sa na to dávať pozor, ale nejako sa Liebster Award rozliezlo po celej blogosfére. :D

utorok, 8. októbra 2013

Rozhovor: Michelle a jej názor na písanie


Doteraz som pridávala do Kolobehu večného písania iba články o písaní z môjho pohľadu. Išlo o postrehy, skúsenosti a postupy, ako to pri vkladaní príbehu na papier funguje u mňa. Dnes som sa ale rozhodla obrátiť na Michelle a spraviť s ňou rozhovor o písaní a jej tvorbe, aby som čitateľom ponúkla aj trochu iný pohľad na vec.

Michelle je študentkou knihovníctva, skvelou grafičkou (videli ste už MOJU NOVÚ OBÁLKU?) a okrem toho aj výbornou autorkou.
Jej svet ukrýva mnoho tajomstiev a zostáva iba na hlavnej hrdinke Carry a jej priateľoch (nepriateľoch?), aby ich odhalila. Som veľmi rada, že som dostala šancu putovať príbehom spolu s ňou. A vôbec nie preto, lebo zbožňujem jej sarkazmus a skvelého, úžasného Caseyho. Všetky postavy majú nejaké výrazné charakteristické črty a čuduj sa svetu, v Michelliných knihách je normálne aj dej a zápletka, čo ja osobne pokladám za zázrak, ak sa mi ešte niekedy podarí tieto dve veci medzi prečítanými riadkami objaviť. Väčšina autoriek to asi vzdala a priklonili sa radšej iba k zúfalému mraučaniu hrdiniek a ich snahe držať sa od sexošov čo najďalej, až kým neprejde tristo strán.
Ale späť k tomu rozhovoru:


1. Lyn: Prečo si začala písať? Malo písanie nejaký výraznejší vplyv na tvoj život (stávalo sa ti, že si narážala do stĺpov alebo do ľudí, keď si niekam šla a bola si taká zahĺbená do vymýšľania zápletiek, že si si ich nevšimla)?

Michelle: Prečo som začala písať? To je dobrá otázka, na ktorú by som ti chcela dať nejakú poetickú odpoveď ako: „Vždy som milovala písanie a písala som už ako dieťa a mojím snom bolo napísať knihu“ alebo: „Potrebovala som vyjadriť svoje hlboké myšlienky, dostať zo seba nával kreativity a jediný spôsob, ako to dosiahnuť, bolo pomocou písania“, ale pravdou je, že ja som sa len nudila. Vždy som chcela písať fanfiction (dobre, nie vždy, ale bol čas, kedy hej), no keďže som si nedôverovala, že by som dokázala zachytiť cudzie postavy dostatočne vierohodne, začala som písať vlastné príbehy, ktorým predchádzali dlhé hodiny sedenia alebo ležania a hľadenia do prázdna, zatiaľ čo sa mi v hlave odvíjali obrazy.
Písanie ma však rozhodne ovplyvnilo po viacerých stránkach – najviac vnímam tú technickú (vyjadrovanie, gramatika, schopnosť ťukať do klávesnice tak rýchlo a hlasno, že sa mi na hodinách niekoľkokrát začali z ničoho nič smiať, lebo som bola jediná, ktorú bolo počuť). Ale i moja fantázia sa tým rozhodne nafúkla (čo neviem, či je zas také dobré, ale budiž...). Prebudilo to vo mne väčší záujem o fantastiku, nadprirodzeno, knihy. A tiež mi to zožralo niekoľko rokov života, na ktoré si teraz už ani nespomínam. Ako som ale poznamenala vyššie, moje vymýšľanie prebieha väčšinou skôr pri sedení alebo ležaní (hlavne ak nutne potrebujem rýchlo zaspať), takže som do nikoho nevrážala, ale mám občas tendenciu v takýchto chvíľach ignorovať kohokoľvek, kto sa so mnou v tom čase snaží viesť konverzáciu.

2. Lyn: Baví ťa písanie rovnako ako na začiatku (nemáš toho ešte plné zuby)?

Michelle: Nebaví ma to tak, ako ma to bavilo na začiatku... Baví ma to o sto percent viac! Vtedy som neuvažovala nad príbehom, písala som vždy to, čo mi prišlo ako prvé na rozum, takže to často nemalo ani hlavu ani pätu a bolo to jedno klišé za druhým, lebo sa mi to takto páčilo. Teraz som do písania viac ponorená, viac premýšľam (v rámci svojich možností), a keďže u mňa mnoho doplňujúcich zápletiek alebo detailov vzniká celkom náhodou, tak sa občas pristihnem, že som fascinovaná tým, k čomu som podvedome dokázala dospieť a také čosi sa mi na začiatku nestávalo. Nemám toho plné zuby, lebo ma do toho nikto nenúti, robím to (v prvom rade) pre seba – je to pre mňa ako čítať si každý deň zopár stránok svojej vysnívanej knihy. Niekto pre oddych maľuje, ja píšem a ak z toho v budúcnosti nič nebude, nebudem to považovať za stratený čas, pretože to bol vždy môj obľúbený spôsob relaxu.

3. Lyn: Aký máš názor na dnešné knihy, aký žáner uprednostňuješ a dávaš prednosť reálnejším príbehom alebo skôr tým vymysleným (máš radšej Christiana s tučným kontom a Červenou mučiarňou, Adriana so zmrznutým gélom vo vlasoch a vtipnými hláškami vo vrecku alebo všetkých ostatných, ktorí podľa mňa nestoja za zmienku? V skutočnosti prvá spomínaná postava takisto nestojí za zmienku, ale keďže je v dnešnej dobe knižnou celebritou a to meno mám už, bohužiaľ, vypálené na vnútornej strane viečok, prvé mi zišlo na um)?

Michelle: Tak v prvom rade uprednostňujem fantasy a dlhé roky som nič iné okrem fantasy ani nečítala, hoci teraz už nepohrdnem ani dnešnými YA či NA contemporary knihami, ak mi niekto povie, že stoja za to. Všeobecne ustálený názor na súčasnú literatúru však nemám – nedá sa súdiť ako celok, lebo v ňom nájdem knihy, ktoré neznášam (v preklade všetko, čo sa týka tebou spomínaného pána Greya), ale tiež také, ktoré zbožňujem (v preklade všetko, čo sa týka tebou nespomenutého Dimitriho :P). Verím, že YA kníh, ktoré šrotujú dookola tú istú tematiku, je už príliš veľa, ale deje sa to aj u New Adult kníh, aj keď je to relatívne nová kategória, a dialo sa to aj v minulosti pri všetkých ostatných žánroch a ešte sa to diať bude, takže s tým sa môžeme iba zmieriť a polemizovať nad tým nemá význam. Aby som teda povedala niečo, čo bude dávať aký-taký zmysel – z pohľadu autora to vidím tak, že je dnes veľmi ťažké prísť s niečím, čo zaujme pozornosť čitateľov a čo kritika nezahrabe pod čiernu zem.
Fifty Shades možno z duše nenávidím, ale nedá sa autorke uprieť, že prišla s niečím neopozeraným a uspela, presne sa trafila do nôty obrovskej skupine ľudí, tak ako to pred pár rokmi dokázala Meyerová. Ani u jednej možno nejde o kvalitnú literatúru, ale keďže žijeme v takej konzumnej spoločnosti, kto napíše niečo, čo je možno hlúpe, ale presne to zachytí túžby čitateľov, má vyhrané. Preto sa píše a vydáva také kvantum kníh, lebo všetci sa snažia dosiahnuť to isté, no iba malé percento dokáže prísť s novým, zaujímavým, kvalitným a obľúbeným. Preto sa žiadneho „ďalšieho Harryho Pottera“ nedočkáme, hoci to meno vo svojich reklamách využívajú všetky „veľké“ série. Milujem Vampire Academy, ale nie, nebude to ďalší Potter, ten je len jeden, tak ako nikdy nebude ani ďalší Pán prsteňov a netuším, čo všetko ešte by som tu mohla takto spomenúť. Teraz už nemám poňatia, ako som sa dostala až sem, ale snáď to tvoju otázku dostatočne zodpovedalo :)

4. Lyn: Uprednostňuješ písanie rozsiahlejších príbehov alebo poviedok a prečo (zabíjaš najväčšieho zloducha na druhej strane alebo radšej na konci štvrtej knihy)?

Michelle: Poviedky nepíšem a ani som to veľmi neskúšala – napísala som asi jednu, ktorá mala tri strany a v podstate žiadny dej a neskôr sa z toho v mojej hlave vykľul úvod k rozsiahlejšiemu príbehu. Ale na toto sa mi ťažko odpovedá, keďže neustále pracujem iba na jednej sérii zloženej z minimálne 380 a viac stranových častí, takže najväčšieho zloducha odstraňujem až na konci :D. Myslím, že najviac sa mi na dlhých príbehoch páči rozvíjanie deja a charakterov postáv. Páči sa mi, že tam pomedzi drámu môžem vsunúť vtipnú scénu, kde sa iba zhovárajú o hlúpostiach a tá scéna nemá veľký dopad na samotný dej, ale má to dopad na vývoj postáv, pričom v poviedkach sú postavy vyformované a príbeh ako taký už smeruje skôr k záveru, takže ma to pripraví o vymýšľanie prvotných zárodkov hlavnej zápletky, postupné odhaľovanie, vnášanie drobných stôp do jednotlivých scén... Tak ako sa mi to páči pri čítaní kníh, tak sa mi to páči na ich písaní.

5. Lyn: Je pre teba dôležité, aby o tvojom príbehu ľudia vedeli (zrúti sa ti svet a kašleš na písanie, ak by tvoj príbeh niekto nepokladal za dosť dobrý alebo to nejako stráviš a ideš ďalej)?

Michelle: Sama ho nepokladám za dobrý, takže odtiaľto ma už na hlbšie dno žiadny negatívny komentár dostať nemôže. Nie je pre mňa dôležité, aby o tom ľudia vedeli (aj keď som nesmierne šťastná zakaždým, keď to niekomu pošlem a dostanem od neho akúkoľvek reakciu, pretože ma to väčšinou podnecuje pracovať na tom ešte intenzívnejšie), ale bola by som rada, ak by o tom raz v budúcnosti vedeli.
Každý, kto píše, dôjde snáď raz do bodu, kedy by chcel, aby sa jeho príbeh dostal do sveta, ale nie všetci môžeme mať to šťastie a nie všetci na to máme talent. Som však rada, že keď som s tým začítala, ani som neuvažovala nad tým, že by som to chcela vydať alebo to len dala niekomu prečítať (už vôbec nie niekomu z mojich blízkych, to by som sa radšej nechala zamurovať), pretože to veľmi ovplyvnilo môj pohľad na vlastné písanie. Písala som pre radosť a spôsobom, akým mi to vyhovovalo a ako sa mi to páčilo. Ako som dospievala a môj mozog sa konečne vyvíjal správnym smerom, upravovala som hlúposti, ktoré som napísala rok dozadu, sama som odhaľovala vlastné chyby a nedostatky. Nespoliehala som sa, že mi to povie niekto iný a myslím, že som zase odbočila od otázky :D.
Skrátene – budem rada, ak o tom raz niekto vedieť bude, ale žijem s tým, že sa tak nikdy nestane, preto sa môj svet kvôli tomuto vedomiu nerúti a ja iba spokojne píšem ďalej. Môj svet sa zrúti až vtedy, keď dôjdem na koniec série a budem musieť hľadať svoj únik z reality niekde inde.

6. Lyn: Ako začínaš písať knihu (Zasvätila by si nás do tvorenia príbehu, ako ho vnímaš ty)?

Michelle: Knihu som ešte nenapísala, ja píšem iba príbehy (:P). Ale predpokladám, že sa nepýtaš na technické veci ako: zapnem Word, zapnem hudbu a ťukám do klávesnice, že?
U prvých dvoch častí som systém nemala, pretože boli pôvodne jednou a vznikali štýlom páči-nepáči vymažem-prepíšem. U posledných dvoch to už vyzeralo tak, že som si napísala osnovu (alebo jej časť, ehm), a keď som na to bola dostatočne pripravená, začala som.
Osnova sa postupom času dosť zmení od jej pôvodnej verzii, ale ako som spomínala vyššie, ja často domýšľam zápletky za pochodu, náhodou tam pridám postavu, o ktorej neskôr zistím obrovské veci, ako že je to napríklad komplic najväčšieho zloducha v knihe, čiže niekedy pri písaní prekvapím sama seba a hádam viac, než by som dokázala prekvapiť svojho čitateľa.
Dávať však niekomu rady o tom, ako (začať) písať, nemôžem. Niekto píše bez osnovy, niekto potrebuje vedieť presné detaily, bez ktorých by sa ďalej nepohol, ja rada dotváram počas písania. Keď to mám celé hotové, tak pri úpravách niekedy dopĺňam stopy a detaily, ktoré mi na začiatku tiež neboli jasné. Možno to nie je práve „spisovateľské“ (a možno je, ktovie), no ja z toho mám potom zážitok ako z čítania knihy a tým pádom ma písanie baví o to viac. Výsledok? Zrejme je potrebné poriadne premýšľať, lebo keď premýšľate, zistíte o vlastných postavách a príbehu veci, ktoré vás môžu prekvapiť, a odrazu všetko ostatné bude dávať zmysel.

Písanie a predstavivosť sú pre mňa dôležité a vždy sa poteším, ak sa na túto tému niekto vyjadrí. Každý máme iný názor, iný spôsob ako dostať z hlavy príbeh a preniesť ho do oveľa živšej podoby, preto ďakujem Michelle, že mi poskytla náhľad do jej spisovateľského sveta, o ktorý sa s vami môžem podeliť. 

Zhrešte s Lyn a Moonlight: Výherca


Drabble súťaž prebiehala na blogu u mňa a u Moonlight. Nejdem to tu zbytočne naťahovať, keďže v poslednej dobe máme všetci veľmi málo času - úprimne povediac, k blogu som si už dosť dávno nečuchla - a rovno prejdem k výhercovi.
Tým sa stáva:
Jasmine 


Blahoželám. Zvyšok dohodneme cez mail.