Rozhovor: Michelle a jej názor na písanie

Doteraz som pridávala do Kolobehu večného písania iba články o písaní z môjho pohľadu. Išlo o postrehy, skúsenosti a postupy, ako to pri vkladaní príbehu na papier funguje u mňa. Dnes som sa ale rozhodla obrátiť na Michelle a spraviť s ňou rozhovor o písaní a jej tvorbe, aby som čitateľom ponúkla aj trochu iný pohľad na vec.

Michelle je študentkou knihovníctva, skvelou grafičkou (videli ste už MOJU NOVÚ OBÁLKU?) a okrem toho aj výbornou autorkou.
Jej svet ukrýva mnoho tajomstiev a zostáva iba na hlavnej hrdinke Carry a jej priateľoch (nepriateľoch?), aby ich odhalila. Som veľmi rada, že som dostala šancu putovať príbehom spolu s ňou. A vôbec nie preto, lebo zbožňujem jej sarkazmus a skvelého, úžasného Caseyho. Všetky postavy majú nejaké výrazné charakteristické črty a čuduj sa svetu, v Michelliných knihách je normálne aj dej a zápletka, čo ja osobne pokladám za zázrak, ak sa mi ešte niekedy podarí tieto dve veci medzi prečítanými riadkami objaviť. Väčšina autoriek to asi vzdala a priklonili sa radšej iba k zúfalému mraučaniu hrdiniek a ich snahe držať sa od sexošov čo najďalej, až kým neprejde tristo strán.
Ale späť k tomu rozhovoru:

1. Lyn: Prečo si začala písať? Malo písanie nejaký výraznejší vplyv na tvoj život (stávalo sa ti, že si narážala do stĺpov alebo do ľudí, keď si niekam šla a bola si taká zahĺbená do vymýšľania zápletiek, že si si ich nevšimla)?

Michelle: Prečo som začala písať? To je dobrá otázka, na ktorú by som ti chcela dať nejakú poetickú odpoveď ako: „Vždy som milovala písanie a písala som už ako dieťa a mojím snom bolo napísať knihu“ alebo: „Potrebovala som vyjadriť svoje hlboké myšlienky, dostať zo seba nával kreativity a jediný spôsob, ako to dosiahnuť, bolo pomocou písania“, ale pravdou je, že ja som sa len nudila. Vždy som chcela písať fanfiction (dobre, nie vždy, ale bol čas, kedy hej), no keďže som si nedôverovala, že by som dokázala zachytiť cudzie postavy dostatočne vierohodne, začala som písať vlastné príbehy, ktorým predchádzali dlhé hodiny sedenia alebo ležania a hľadenia do prázdna, zatiaľ čo sa mi v hlave odvíjali obrazy.
Písanie ma však rozhodne ovplyvnilo po viacerých stránkach – najviac vnímam tú technickú (vyjadrovanie, gramatika, schopnosť ťukať do klávesnice tak rýchlo a hlasno, že sa mi na hodinách niekoľkokrát začali z ničoho nič smiať, lebo som bola jediná, ktorú bolo počuť). Ale i moja fantázia sa tým rozhodne nafúkla (čo neviem, či je zas také dobré, ale budiž...). Prebudilo to vo mne väčší záujem o fantastiku, nadprirodzeno, knihy. A tiež mi to zožralo niekoľko rokov života, na ktoré si teraz už ani nespomínam. Ako som ale poznamenala vyššie, moje vymýšľanie prebieha väčšinou skôr pri sedení alebo ležaní (hlavne ak nutne potrebujem rýchlo zaspať), takže som do nikoho nevrážala, ale mám občas tendenciu v takýchto chvíľach ignorovať kohokoľvek, kto sa so mnou v tom čase snaží viesť konverzáciu.

2. Lyn: Baví ťa písanie rovnako ako na začiatku (nemáš toho ešte plné zuby)?

Michelle: Nebaví ma to tak, ako ma to bavilo na začiatku... Baví ma to o sto percent viac! Vtedy som neuvažovala nad príbehom, písala som vždy to, čo mi prišlo ako prvé na rozum, takže to často nemalo ani hlavu ani pätu a bolo to jedno klišé za druhým, lebo sa mi to takto páčilo. Teraz som do písania viac ponorená, viac premýšľam (v rámci svojich možností), a keďže u mňa mnoho doplňujúcich zápletiek alebo detailov vzniká celkom náhodou, tak sa občas pristihnem, že som fascinovaná tým, k čomu som podvedome dokázala dospieť a také čosi sa mi na začiatku nestávalo. Nemám toho plné zuby, lebo ma do toho nikto nenúti, robím to (v prvom rade) pre seba – je to pre mňa ako čítať si každý deň zopár stránok svojej vysnívanej knihy. Niekto pre oddych maľuje, ja píšem a ak z toho v budúcnosti nič nebude, nebudem to považovať za stratený čas, pretože to bol vždy môj obľúbený spôsob relaxu.

3. Lyn: Aký máš názor na dnešné knihy, aký žáner uprednostňuješ a dávaš prednosť reálnejším príbehom alebo skôr tým vymysleným (máš radšej Christiana s tučným kontom a Červenou mučiarňou, Adriana so zmrznutým gélom vo vlasoch a vtipnými hláškami vo vrecku alebo všetkých ostatných, ktorí podľa mňa nestoja za zmienku? V skutočnosti prvá spomínaná postava takisto nestojí za zmienku, ale keďže je v dnešnej dobe knižnou celebritou a to meno mám už, bohužiaľ, vypálené na vnútornej strane viečok, prvé mi zišlo na um)?

Michelle: Tak v prvom rade uprednostňujem fantasy a dlhé roky som nič iné okrem fantasy ani nečítala, hoci teraz už nepohrdnem ani dnešnými YA či NA contemporary knihami, ak mi niekto povie, že stoja za to. Všeobecne ustálený názor na súčasnú literatúru však nemám – nedá sa súdiť ako celok, lebo v ňom nájdem knihy, ktoré neznášam (v preklade všetko, čo sa týka tebou spomínaného pána Greya), ale tiež také, ktoré zbožňujem (v preklade všetko, čo sa týka tebou nespomenutého Dimitriho :P). Verím, že YA kníh, ktoré šrotujú dookola tú istú tematiku, je už príliš veľa, ale deje sa to aj u New Adult kníh, aj keď je to relatívne nová kategória, a dialo sa to aj v minulosti pri všetkých ostatných žánroch a ešte sa to diať bude, takže s tým sa môžeme iba zmieriť a polemizovať nad tým nemá význam. Aby som teda povedala niečo, čo bude dávať aký-taký zmysel – z pohľadu autora to vidím tak, že je dnes veľmi ťažké prísť s niečím, čo zaujme pozornosť čitateľov a čo kritika nezahrabe pod čiernu zem.
Fifty Shades možno z duše nenávidím, ale nedá sa autorke uprieť, že prišla s niečím neopozeraným a uspela, presne sa trafila do nôty obrovskej skupine ľudí, tak ako to pred pár rokmi dokázala Meyerová. Ani u jednej možno nejde o kvalitnú literatúru, ale keďže žijeme v takej konzumnej spoločnosti, kto napíše niečo, čo je možno hlúpe, ale presne to zachytí túžby čitateľov, má vyhrané. Preto sa píše a vydáva také kvantum kníh, lebo všetci sa snažia dosiahnuť to isté, no iba malé percento dokáže prísť s novým, zaujímavým, kvalitným a obľúbeným. Preto sa žiadneho „ďalšieho Harryho Pottera“ nedočkáme, hoci to meno vo svojich reklamách využívajú všetky „veľké“ série. Milujem Vampire Academy, ale nie, nebude to ďalší Potter, ten je len jeden, tak ako nikdy nebude ani ďalší Pán prsteňov a netuším, čo všetko ešte by som tu mohla takto spomenúť. Teraz už nemám poňatia, ako som sa dostala až sem, ale snáď to tvoju otázku dostatočne zodpovedalo :)

4. Lyn: Uprednostňuješ písanie rozsiahlejších príbehov alebo poviedok a prečo (zabíjaš najväčšieho zloducha na druhej strane alebo radšej na konci štvrtej knihy)?

Michelle: Poviedky nepíšem a ani som to veľmi neskúšala – napísala som asi jednu, ktorá mala tri strany a v podstate žiadny dej a neskôr sa z toho v mojej hlave vykľul úvod k rozsiahlejšiemu príbehu. Ale na toto sa mi ťažko odpovedá, keďže neustále pracujem iba na jednej sérii zloženej z minimálne 380 a viac stranových častí, takže najväčšieho zloducha odstraňujem až na konci :D. Myslím, že najviac sa mi na dlhých príbehoch páči rozvíjanie deja a charakterov postáv. Páči sa mi, že tam pomedzi drámu môžem vsunúť vtipnú scénu, kde sa iba zhovárajú o hlúpostiach a tá scéna nemá veľký dopad na samotný dej, ale má to dopad na vývoj postáv, pričom v poviedkach sú postavy vyformované a príbeh ako taký už smeruje skôr k záveru, takže ma to pripraví o vymýšľanie prvotných zárodkov hlavnej zápletky, postupné odhaľovanie, vnášanie drobných stôp do jednotlivých scén... Tak ako sa mi to páči pri čítaní kníh, tak sa mi to páči na ich písaní.

5. Lyn: Je pre teba dôležité, aby o tvojom príbehu ľudia vedeli (zrúti sa ti svet a kašleš na písanie, ak by tvoj príbeh niekto nepokladal za dosť dobrý alebo to nejako stráviš a ideš ďalej)?

Michelle: Sama ho nepokladám za dobrý, takže odtiaľto ma už na hlbšie dno žiadny negatívny komentár dostať nemôže. Nie je pre mňa dôležité, aby o tom ľudia vedeli (aj keď som nesmierne šťastná zakaždým, keď to niekomu pošlem a dostanem od neho akúkoľvek reakciu, pretože ma to väčšinou podnecuje pracovať na tom ešte intenzívnejšie), ale bola by som rada, ak by o tom raz v budúcnosti vedeli.
Každý, kto píše, dôjde snáď raz do bodu, kedy by chcel, aby sa jeho príbeh dostal do sveta, ale nie všetci môžeme mať to šťastie a nie všetci na to máme talent. Som však rada, že keď som s tým začítala, ani som neuvažovala nad tým, že by som to chcela vydať alebo to len dala niekomu prečítať (už vôbec nie niekomu z mojich blízkych, to by som sa radšej nechala zamurovať), pretože to veľmi ovplyvnilo môj pohľad na vlastné písanie. Písala som pre radosť a spôsobom, akým mi to vyhovovalo a ako sa mi to páčilo. Ako som dospievala a môj mozog sa konečne vyvíjal správnym smerom, upravovala som hlúposti, ktoré som napísala rok dozadu, sama som odhaľovala vlastné chyby a nedostatky. Nespoliehala som sa, že mi to povie niekto iný a myslím, že som zase odbočila od otázky :D.
Skrátene – budem rada, ak o tom raz niekto vedieť bude, ale žijem s tým, že sa tak nikdy nestane, preto sa môj svet kvôli tomuto vedomiu nerúti a ja iba spokojne píšem ďalej. Môj svet sa zrúti až vtedy, keď dôjdem na koniec série a budem musieť hľadať svoj únik z reality niekde inde.

6. Lyn: Ako začínaš písať knihu (Zasvätila by si nás do tvorenia príbehu, ako ho vnímaš ty)?

Michelle: Knihu som ešte nenapísala, ja píšem iba príbehy (:P). Ale predpokladám, že sa nepýtaš na technické veci ako: zapnem Word, zapnem hudbu a ťukám do klávesnice, že?
U prvých dvoch častí som systém nemala, pretože boli pôvodne jednou a vznikali štýlom páči-nepáči vymažem-prepíšem. U posledných dvoch to už vyzeralo tak, že som si napísala osnovu (alebo jej časť, ehm), a keď som na to bola dostatočne pripravená, začala som.
Osnova sa postupom času dosť zmení od jej pôvodnej verzii, ale ako som spomínala vyššie, ja často domýšľam zápletky za pochodu, náhodou tam pridám postavu, o ktorej neskôr zistím obrovské veci, ako že je to napríklad komplic najväčšieho zloducha v knihe, čiže niekedy pri písaní prekvapím sama seba a hádam viac, než by som dokázala prekvapiť svojho čitateľa.
Dávať však niekomu rady o tom, ako (začať) písať, nemôžem. Niekto píše bez osnovy, niekto potrebuje vedieť presné detaily, bez ktorých by sa ďalej nepohol, ja rada dotváram počas písania. Keď to mám celé hotové, tak pri úpravách niekedy dopĺňam stopy a detaily, ktoré mi na začiatku tiež neboli jasné. Možno to nie je práve „spisovateľské“ (a možno je, ktovie), no ja z toho mám potom zážitok ako z čítania knihy a tým pádom ma písanie baví o to viac. Výsledok? Zrejme je potrebné poriadne premýšľať, lebo keď premýšľate, zistíte o vlastných postavách a príbehu veci, ktoré vás môžu prekvapiť, a odrazu všetko ostatné bude dávať zmysel.

Písanie a predstavivosť sú pre mňa dôležité a vždy sa poteším, ak sa na túto tému niekto vyjadrí. Každý máme iný názor, iný spôsob ako dostať z hlavy príbeh a preniesť ho do oveľa živšej podoby, preto ďakujem Michelle, že mi poskytla náhľad do jej spisovateľského sveta, o ktorý sa s vami môžem podeliť.