Možno si niektorí z vás všimli, že som sa tu dlhšie neukázala. Vianoce boli dosť rušné a ani som sa nenazdala a už sme odchádzali na chatu. Na sever som sa trepala druhýkrát v živote a prvýkrát som tam bola takmer v lete. Nikto ma nevaroval, že tam teraz bude AŽ taká zima. Zvyčajne mi totiž zima nevadí, mám ju rada, doma si takmer vôbec nekúrim, lebo mi je furt teplo, ale tu, na samom konci sveta Slovenska, kde sa podľa Martinky ešte aj muchy otáčajú, sa zo mňa stal chodiaci cencúľ, ktorý sa takmer zabil v opätkových topánkach na šmykľavej ceste. A komu sa chce furt šliapať po tých kopcoch? Pridajte si tam ešte pár hrubých vrstiev snehu a je z toho smrtiaci výstup. Ale zase aby sa nepovedalo, že sa len sťažujem, musím povedať, že je tam naozaj krásne. Hory a kopce sú super, pokiaľ po nich nemusím chodiť, a taký úžasný, nádherný, bombový ohňostroj som ešte nikdy nevidela – už len kvôli nemu sa oplatilo tam ísť.
Moja návšteva severu pozostávala z niekoľkých fáz:
