V nekonečnom mori neistoty

Rick Yancey | Nekonečné more | Piata vlna #2 | 260 strán | Tatran | Goodreads | Gorila | Martinus | Megaknihy | Knihcentrum

Prvá veta: Žatva nebude.

C assie sa aj so spojencami ukryla v opustenom hoteli. Je to iba ich zastávka predtým, ako sa poberú na bezpečnejšie miesto, kde dúfajú, že nájdu ďalších ľudí. Lenže Cassie chce počkať na Evana, o ktorom však netuší, či vôbec žije... či splní sľub a nájde ju.

Podarí sa im udržať sa nažive a zároveň pochopiť, prečo sa ich Iní pokúšajú zničiť?

Prvé, čo mi po dočítaní knihy napadlo, bolo slovo čudné. Tento príbeh sa mi proste zdá čím ďalej, tým zvláštnejší. Nikto nič nevie a pripadá mi to, ako keby sa autor nerád delil o informácie s čitateľmi. Liezli z neho ako z chlpatej deky a aj keď toho protagonisti nahovorili veľa a tiež všeličo zažili, iba ťažko sa mi z toho vyberalo to podstatné. Mohlo to byť aj tým, že sa autor asi až príliš zameral na ich vnútorné prežívanie. Získala som obraz toho, čo kto cíti alebo čo by bolo, keby... nechýbalo ani niekoľko náhľadov do minulosti. Ale žiadneho výraznejšieho pokroku v deji som sa nedočkala.

Mala som dojem, ako keby aj tie najjednoduchšie poznatky o tých druhých a o tom, čo vlastne na Zemi robia, autor zakódoval do zložitého vzorca, ktorý by mi pri trochu nepozornejšom čítaní úplne unikol.

Stále si nie som istá, či som príbeh pochopila správne.

Autor dobre zvládol manipulovanie s čitateľmi. Počas čítania mali dojem, že sa stále niečo deje, aj keď postavy sa iba bavia o nepodstatných veciach alebo sedia v hoteli a čakajú. Na konci je nejaká tá akcia, ktorá má verných fanúšikov ešte viac nabudiť a potom zrazu koniec.

Problém nastáva po prelistovaní poslednej stránky, až vtedy som si uvedomila, že sa v tejto časti v podstate nič „veľké“ neudialo. Nekonečné more trpí syndrómom dobre známeho druhého dielu.

Autor sa akoby až príliš preniesol do svojho sveta predstáv. Opisy miest a okolia boli neuveriteľne prepracované a krásne, ale dej za toľkou krásou trochu zaostával. V knihe je rovnomerne rozložená opisná zložka a dialógy, ktoré však v niektorých častiach iba vypĺňali hluché miesta a občas sa pri nich autor pozabudol rovnako ako pri poetických opisoch.
Koľkým z vás sa pri čítaní stalo, že ste nechápali, o čom postavy točia? Lebo ak sa to prihodilo iba mne, tak asi som fakt divná. Pripadala som si ako na stanovačke, keď sme sa s kamoškami rozhodli, že ideme spať, ale aj tak sme sa ďalšie tri hodiny bavili o úplných hlúpostiach. Malo to vo mne vyvolať pocity reálnosti, čo sa aj stalo, ale neviem, či to bol vhodný spôsob na zaplnenie priestoru, pretože presne v tých bodoch, pri dialógoch, sa dalo vycítiť, že sa príbeh trochu zabrzdil. Postavy často riešili minulosť, nehovoriac o niekoľkých flashbackoch, ktoré podľa mňa neboli potrebné.

Z opisovaného prostredia a toho, čo robili protagonisti, sa dalo cítiť jasné zúfalstvo a napätie z čakania. Nikto nevedel, čo sa stane, nikto nemal poriadny plán, aj keď postavy vedeli, že ho potrebujú. Kapitoly plynuli dosť rýchlo, ale to je hlavne kvôli tomu, že boli krátke.

Atmosféra knihy je však opísaná veľmi dobre. „Vo vzduchu cítiť“ neustále nebezpečenstvo a zúfalstvo. Vlastne ma prekvapuje, že postavy ešte stále vládzu žiť a majú nádej na záchranu, aj keď sa zdá všetko stratené. Iní ovládli celý svet, zničili takmer celé ľudstvo. Neviem si predstaviť, ako by sa z tejto šlamastiky dalo dostať, ako by mohli ľudia vyhrať.

Najviac som si užívala kapitoly z pohľadu Cassie a mojou obľúbenou postavou bol Evan i napriek tomu, že sa tam vyskytoval pomenej. Jedna časť za polovicou knihy ma nahnevala. Keď už sa konečne začínal príbeh niekam posúvať a dialo sa niečo veľké, autor to v najlepšom usekol a skočil na kapitolu z pohľadu Macherky, ktorá sa ťahala až do konca.

Nekonečné more je príbeh o čakaní. Hlavné postavy čakajú na Evana a na nejaký plán, ako prežiť, a čitateľ zatiaľ čaká na zopár chabých omrviniek, ktoré objasnia existenciu Iných a vlastne všetkého, čo sa vo svete knihy deje. S istotou musím povedať, že prvý diel bol o dosť lepší ako Nekonečné more, ale ja pevne verím, že v tretej časti autor naberie druhý dych a dočkáme sa poriadnej akcie a veľkých odhalení.

ZHRNUTIE: Druhá časť o dosť zaostáva za Piatou vlnou, no napriek tomu plynú strany rýchlo a interakciu postáv som si väčšinou užívala. Uvítala by som však, keby autor namiesto práce na opisoch a na dialógoch, zamakal viac na deji a na pravidelnom dávkovaní informácií. Tajomstvá sú fajn, ale iba dovtedy, kým sa neťahajú ďalšie štyri diely a potom nie sú odhalené všetky naraz. Ale to už má z toho človek potom úplný guláš.

Moje hodnotenie:

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran