Vianočný update (2)

Vianočné prázdniny sú v plnom prúde a ja sa len prežieram, čítam a čumím do bedne. Škoda, že je také na prd počasie, radšej by som hrala hokej. Chýba mi leto, lebo vtedy som mohla chodiť behať a viac som sa mohla sústrediť aj na písanie. Blbá škola, straší ma ešte aj počas týchto pokojných dní. 

Ale komu sa chce robiť podnikateľský plán? Už nech dajú pokoj. 

1. VZA news

Trochu som sa pohla. Nielen s opravami, ale aj s kreslením mapy. Až na to, že

je to horšie, ako som si myslela. Na každom rohu u mňa sneží, zatiaľ čo o kúsok ďalej by si už každý mohol vyhrievať šunky na slniečku. A mapu som spravila takú obrovskú, že budem mať problém s jej fotením. Aspoňže to nebude niečo, čo sa chystám ukazovať svetu, lebo asi by som sa niekam prepadla od hanby. Nie, na vytvorenie lepšej verzie mám najsamlepšiu Michelle, ktorej keď sa moja "mapa" dostane do rúk, asi len nadvihne obočie a pokrúti hlavou. No aspoň viem, že rieky netečú iba zo severu na juh. :D

Moon má za sebou tiež čítanie VZA (netuším, koľko bolo tých verzii, ktoré už u seba mala) a našla mi tam ešte dosť kiksov, ktoré som ako o dušu prepisovala, aby som sa neskôr mohla tváriť, že tam žiadne neboli. V tom som celkom dobrá. Už len keď si predstavím, čo ma čaká pri písaní dvojky, trasiem sa hrôzou. Verím však, že mi to už nebude trvať tak dlho. Ale späť k Moon. U nej na blogu je  recenzia na VZA a nájdete tam aj môj prvý rozhovor s menším prekvapením na záver (teda pre tých, čo čítali prvý diel). A keďže som v živote nerobila žiadny rozhovor, musela som sa k tomu vyjadriť v článku. Je to fakt divné. Vždy som mala pocit, že by som o sebe vedela neskutočne veľa rozprávať, ale keď som uvidela otázky, zrazu som mala v hlave menší blok. Netušila som, koľko toho mám povedať, aby sa čitateľ neunudil a taktiež som si nevedela predstaviť, čo by ho asi mohlo zaujímať. Ešteže sa bude interview týkať v prvom rade VZA, lebo môj nudný život asi nikoho nezaujíma. 

Otázka pre vás: Robili ste už s niekým interview? Nezdalo sa vám to divné? 

2. Film na december

Minule som sa nudila a túlala som sa po stránkach Fantasy sveta a natrafila som na film Kontakt. Ide o staršiu snímku s Jodie Foster v hlavnej úlohe. Ale už z traileru mi bolo jasné, že je to film, ktoré chcem okamžite vidieť. A to som aj pri najbližšej príležitosti urobila. Veľmi sa mi páčil a nechápem, že som o ňom doteraz nepočula. 

Ufo, to je moje.

Myšlienka, ktorá mi utkvela v hlave: 

Sme vo vesmíre sami?
Neviem, ale ak áno, je to obrovské plytvanie miestom.

3. Knižky

S čítaním je to u mňa stále dosť bieda, mala som problém vžiť sa do príbehov. Ale teraz som sa konečne dostala ku knihe, ktorú nepustím z ruky!

After serving out a year of hard labor in the salt mines of Endovier for her crimes, 18-year-old assassin Celaena Sardothien is dragged before the Crown Prince. Prince Dorian offers her her freedom on one condition: she must act as his champion in a competition to find a new royal assassin. Her opponents are men-thieves and assassins and warriors from across the empire, each sponsored by a member of the king's council. If she beats her opponents in a series of eliminations, she'll serve the kingdom for three years and then be granted her freedom.
Celaena finds her training sessions with the captain of the guard, Westfall, challenging and exhilirating. But she's bored stiff by court life. Things get a little more interesting when the prince starts to show interest in her... but it's the gruff Captain Westfall who seems to understand her best.
Then one of the other contestants turns up dead... quickly followed by another.
Can Celaena figure out who the killer is before she becomes a victim? As the young assassin investigates, her search leads her to discover a greater destiny than she could possibly have imagined.

Poznáte? Čítali ste? Čo na ňu hovoríte? Až na pár menších klišé je to absolútna pecka. Presne niečo, čo som potrebovala.

Predvianočná mánia... alebo ako som sa snažila prekonať vlastný rekord v pozeraní

Ani neviem s čím skôr začať. 

Aha, už viem. 

V posledných dňoch som fakt lenivá a vôbec nič sa mi nechce robiť. Keďže sedím zase doma s chorobou, povedala som si, že učenie už nemá zmysel, aj tak idem do školy až budúci rok (znie to lepšie, ako to vyzerá. Škoda, že naše prázdniny zahŕňajú iba pár dní a nie skutočne ten jeden rok. Decká by mali sviatok každý deň a rodičia by si vytrhali vlasy). 

Náladu na čítanie som takisto nemala vzhľadom na to, že som sa už dlhšie pasovala s jednou knihou, ktorá mi nijako nešla "dolu krkom". Zasekla som sa za polovicou a nevedela som to poriadne ani dočítať. 

S písaním som na tom tiež biedne. Taká som vyšťavená zo všetkého, že nemám náladu na opravy a pokračovanie. Namiesto toho len stále uvažujem, čo by som mohla ešte v dvojke a v jednotke vylepšiť, aby som sa vyhla chybám, ktoré ste mi niektorí vytkli. Ale je to fakt ťažká úloha, lebo, ako som spomínala, som vyšťavená a moja myseľ je v agónii už len z toho, ako sa snaží vyprodukovať niečo zmysluplné. 

Rozhodla som sa teda vypnúť a pustiť sa do seriálov, ktoré som zameškala alebo som ešte nemala šancu si ich pozrieť. 

Začnem s najlepším. 

1. Poznáte rozprávku Ako si vycvičiť draka? 

Vďaka E_V_E som zistila, že je aj seriálové pokračovanie medzi dlhou pauzou prvého a druhého filmu, takže som neváhala a pustila sa do toho. Pozeranie mi trvalo tri dni. Série boli dve; prvá mala dvadsať častí, každá trvala dvadsať minút, a druhá séria mala zatiaľ len jedenásť dielov, ale v januári majú vyjsť ešte ďalšie dva a už sa neviem dočkať. 

Hiccup a Toothless sú jednou z mojich najobľúbenejších dvojíc, každá scénka s nimi je zábavná, dojemná a celý seriál je proste zlatučkýýýý. Treba si to pozrieť. Nielen Hiccup dáva super hlášky, ale aj dvojičky, Astrid a ostatní. Veľmi som sa pri pozeraní bavila.

Niekto sa rozhodol, že mi spraví predčasné Vianoce a pustil do obehu aj prvý oficiálny trailer na Ako si vycvičiť draka 2. A ja ho sme musím dať, lebo nechápem, ako môže niekto žiť bez toho, aby videl túto najsamlepšiu rozprávku na svete. 

2. Dvakrát "R": Reign a Revenge 

Tieto dva seriály som dobiehala, lebo som sa s nimi oneskorila, a hlavne s tým druhým. Obidvsa sa, ako inak, skončili napínavo a totálne ma to naštvalo. Teraz budem musieť zase mesiac čakať na pokračovanie. Ale aspoň som si našla zopár dobrých pesničiek a tými si krátim čas, kým sa dočkáme ďalších dielov. 

3. Nové seriály: The Originals a Ravenswood... moje dojmy

S obomi som spokojná, len pri Klausovi mi chýba Caroline a furt vymýšľa také kraviny, že by som ho najradšej nakopala. Rebekah a Elijah u mňa vedú. Ale zápletka je v pohode. Vidno, že je to zo sveta VD a som za to aj rada. 

Na druhej strane, z takého Ravenswoodu, som dosť zmätená. Páči sa mi to, je to strašidelné a napínavé, ale WTF? Duchovia a iné čudá? Kde sa to tam zobralo? Veď PLL sa odohráva v reálnom svete, nie? Takže sa mi to zdalo dosť divné. Neviem si predstaviť, ako by na toto všetko reagovala Hana, keby jej o tom Caleb povedal. Ja by som mu určite neverila. 

4. Sklamanie: The Tomorrow people

S týmto seriálom to ide dolu vodou. Nemyslím si, že bude mať dlhú životnosť, ale keď som s ním už začala, dopozerám ho. Nápad nie je zlý, len nič poriadne sa tam podľa mňa nedeje a začína ma to nudiť. 

5. Ďalšie WTF, ale tento raz v dobrom: Arrow

Arrow začína naberať poriadne grády. Je to každým dielom lepšie a lepšie. Toľko nových vecí tam strčili, až sa čudujem, kde našli energiu na vymýšľanie. Parádne. Barryho zbožňujem a dúfam, že tam bude ešte dlho, dlho. Niektoré veci ma šokovali... už len pretrpieť čakanie na novú časť. 

A čo by som ešte mala spomenúť? 

Určite moju stužkovú. Bola fajn a aj sme si ju užili, až na menšie komplikácie a koľko nás to vyšlo! Hlavne natáčanie kradnutia triednej knihy, ktoré je totálne o ničom, lebo sa na nás kameramani vysrali, ale hlavné, že si nahrabali do vrecka 900€. 

Dosť veľa nás vyšla aj výzdoba a jedlo, aj keď nechápem, prečo sme to mali také drahé, keďže sme hoteláci a mali sme stužkovú v našej škole. Okrem toho nám jedlo dávala reštika s potravinami, ktoré majú zmluvu so školou. Zľava by im nespravila až taký veľký škrt cez rozpočet. 

Tak ja aspoň dúfam, že fotky budú dobré, lebo s videom si nerobím nádeje. Vzhľadom na to, že kradnutie triednej knihy bolo otrasné a kameramani na našej stužkovej stále iba sedeli v rohu a hrali sa s mobilmi namiesto natáčania, nedúfam, že to bude nejako extra kvalitná robota. Video, ktoré sme chceli pustiť na program, sme nevideli, až kým nám ho v ten deň nedoniesli. A ja som sa už potom iba chytala za hlavu, že čo to tam porobili. 

A ešte foto na záver...

Ja a moja kamoška Aďka (vyzerám pri nej ako škriatok :D)

Pomätenie mysle... (písanie a iné záležitosti)

1. Ako to zvyčajne vyzerá v mojej hlave...

Určite ste si niektorí všimli, že som spravila s V znamení ametystu veľký krok a to je, že som ho poslala pár osobám prečítať. Priznám sa, niektoré názory ma prekvapili, iné šokovali, ale najviac ma asi potešilo, že to malo také dobré odozvy. Úprimne povediac, nečakala som, že by to mohlo niekoho baviť. 

Som skôr ten typ autora, pre ktorého nie je nikdy nič dosť dobré, stále vidí na vlastnom písaní chyby a má tendenciu škrtať a prepisovať. Niekedy by som si želala mať toľko guráže, ako niektorí začínajúci autori z internetu, ktorí o svojom príbehu tvrdia, že je posvätný a pritom si ich dielko neprešlo ani základnými opravami (ako je škrtanie a oprava gramatiky). To ma vie fakt dostať. Vtedy sa pýtam, čo je so mnou zle? Veď už VZA píšem štyri roky a prepisovala som to najmenej osemkrát a furt sa mi to nepáči. Nemala by som byť spokojná? Ak niekto môže vypustiť do sveta príbeh, ktorý nemá ani hlavu, ani pätu, prečo by som ja mala mať pocit, že to moje je brak? 

Tak prečo? 

Odpoveď je jednoduchá. Sama neviem. Toto je oblasť, v ktorej sa vôbec nevyznám. Nechápem, prečo niektorí autori nie sú so svojím písaním nikdy spokojní a iní zase sú. 

Ale viem, kedy som spokojná bola. Keď som začínala. O veľa veciach ohľadom gramatiky som nevedela, všetko som proste písala tak, ako som to videla v hlave a veľmi mi nezáležalo na tom, ako som tie obrazy preniesla na papier, pokiaľ ma už v mysli ďalej nemátali. Až neskôr mi začali vadiť všetky chyby a v prvom rade to, že keď som si príbeh po sebe prečítala, vôbec to nevyznievalo tak, ako som dúfala, že to vyznievať bude. A keďže som chcela spraviť čo najvernejšiu kópiu obrazov v mojej hlave, vytvárajúcich ucelený príbeh, musela som začať makať. Nezostalo mi teda nič iné než prepisovanie. Spočiatku ma to veľmi nebavilo. Myslela som si, že sa na všetko vybodnem a pôjdem písať niečo iné. 

Ibaže tu bol problém. Nápad mi z hlavy len tak nezmizol a chcel, aby som ho vylepšila a rozvinula ďalej. Opäť som sa dostala na križovatku a nevedela som, ktorým smerom sa pohnúť. Pýtala som sa samej seba, či má prepisovanie nejaký zmysel? Veď to aj tak nikto nečíta. 

Ale keď som príbeh prepísala... a potom znovu... a ešte raz... uvedomila som si, že mám radosť z toho, kam som sa posunula. Tešila som sa z tvrdej práce, ktorú som na to vynaložila, a moju radosť mi nemohol nikto zobrať, pretože som to robila iba pre seba. Prepisovanie sa pre mňa stalo akousi záľubou, musela som mať v príbehu aspoň nejaké opravy, inak som si myslela, že je s ním niečo v neporiadku. Alebo v tom horšom prípade ma v snoch strašila múza, že som určite na niečo zabudla.  

If you do not breathe through writing, if you do not cry out in writing, or sing in writing, then don’t write, because our culture has no use for it. 

Bavilo ma vymýšľanie histórie, vytváranie charakteristických čŕt pre postavy, vytváranie ich vzhľadu a postupné odhaľovanie môjho sveta na papieri. Všetko to bolo oveľa reálnejšie, ako keď som si to iba predstavovala. Znamenalo to pre mňa veľa. Situácie, do ktorých sa hlavné postavy dostávali, pre mňa boli často krát skutočnejšie, ako mnoho vecí odohrávajúcich sa v realite. Žila som pre vlastný svet a žila som pre to, aby som mu dala čo najvernejšiu a najlepšiu podobu, akú som bola schopná vytvoriť. 

Mnohí netušia, čo budú robiť v budúcnosti. Bude ich práca baviť a napĺňať? Alebo sa zmenia na ľahostajné príšery, potkýnajúce sa o vlastný život? 

Ja viem, že nech budem robiť čokoľvek, písania sa nechcem vzdať, pretože pre mňa je to to, čomu by som sa chcela venovať a viem, že ma to urobí šťastnou. 

Možno sa to zdá niektorým absurdné, ale mojím cieľom v živote je vyrozprávať skvelý príbeh. Nevadí mi, že ho nebude nikto čítať, ja len chcem, aby existoval v čo najhmotnejšej podobe a budem spokojná. 

Writers aren’t people exactly. Or, if they’re any good, they’re a whole lot of people trying so hard to be one person.

2. Stupňovanie mojej pomätenosti

Už od malička ma niečo ťahalo k fantázii. Najprv šlo len o kreslenie, ale keď mi nestačilo, musela som zvoliť inú možnosť, ako vypustiť na svet vlastné myšlienky. 

Ľudia sú zvyknutí, že veľmi veľa rozprávam. Asi preto mám občas pocit, že už ani nevnímajú, čo im vlastne hovorím, aj keby to bolo dôležité. No v poslednej dobe sa samej seba pýtam, či má zmysel sa vôbec ozývať, niečo hovoriť? 

Pre mňa je písané slovo oveľa jednoduchším prejavom. Pri písaní sa viem lepšie vyjadrovať a písaním viem aj skôr zaujať. Niekedy, keď ma nikto nepočúva, mám chuť všetko, čo chcem povedať, napísať na papier a strčiť to tým dotyčným pod nos, pretože mám dojem, že je to môj jediný spôsob, ako ich upozorniť na to, čo si myslím. Oveľa horší je ale pocit, že pokiaľ niečo nenapíšem a iba poviem, zdá sa mi, ako keby ma nikto nebral vážne. Je to normálne? Alebo mi už z môjho písania tak šibe, že by som kvôli týmto pocitom mala navštíviť odborníka? 

Alebo možno je to len tým, že až príliš všetko analyzujem. Jednoduché veci si vysvetľujem zložito a vidím niečo tam, kde nič nie je. 

Ako ste na tom vy? Ako vnímate písanie?

P.S. Už vážne dlho - predlho som nič nepísala, takže keby niekto dvíhal nad týmto článkom obočie a pýtal sa, o čom to, dočerta, rozprávam, nech si z toho nič nerobí... Mám absťák, lebo som sa už dlho nedostala k písaniu a potrebovala som sa vykecať. Blog je na to ako stvorený :D