Ešte pred mesiacom som si ani len nepomyslela, že sa dostanem do Írska. Uf, neplánované výlety sú hádam najlepšie.
Ale keďže ja som extrémne nechápavý a občas trochu pribrzdený človek, nemohla som ísť sama, lebo by som sa stratila pravdepodobne hneď na letisku. Tak so mnou šiel priateľ - to však ešte netušil, do čoho sa namočil.
Čakal ma môj prvý let, tak som si urobila prieskum u ostatných kamošiek o tom, aké to asi bude. Bojím sa totiž výšok a trochu ma desilo, že budem sedieť v obrovskej kovovej škatuli vysoko nad zemou.
A aby to nestačilo, pilot sa asi rozhodol poriadne so mnou zamávať. Mala som dojem, že letel, ako sa mu zachcelo a klesal a stúpal tak prudko, až mi preskakovali hviezdičky pred očami.
Výsledok?
Revala som ja a malé deti. Ale na moju obhajobu, aj ten chlapík, čo sedel pri nás, bol dosť zelený. Môj frajer bohužiaľ nemal čas na hysterické výstupy, pretože ma musel upokojovať, zatiaľ čo ja som mu do ucha rumázgala: "Chcem ísť von! Nech ma pustia von! Už v živote nejdem lietadlom!" Sedela som tak strnulo, že nakoniec, keď sme sa nejakým zázrakom dopracovali na zem (pilotovi tlieskali možno štyria ľudia, takže asi to nebolo len mnou a mojím zdesením z výšok), ledva som chodila, také som mala stŕpnuté nohy. Tvár som mala bielu ako stena a v hlave mi hučalo. Nech sa mi po tejto skúsenosti niekto čuduje, že domov som chcela ísť radšej peši alebo trajektom.
Ale fajn, došli sme, to je hlavné, ako prídem domov, to už je starosť na iný deň.
Veľmi často necestujem, po prvé je to dosť finančne náročné a po druhé keby som chcela ísť na dlhší čas, musela by som si so sebou trepať injekcie, čo sa mi vonkoncom nechce, keďže pri mojom šťastí by mi ich nedovolili vziať do lietadla alebo by ma držali na letisku za prechovávanie drog. Človek musí byť pripravený na všetky možnosti.
Dublin bol naozaj krásne mesto a veľmi sa mi páčili všetky tie ich - povedala by som tehlové domy -, ale asi to bolo len z vonkajšej strany niečo podobné tapete... áno, tehlová tapeta. Žije v nich približne sedem alebo osem rodín. Horšie na tom boli tenké steny a všetko sa ozývalo.
Sused pozeral ten istý program ako vy? Stačilo si vypnúť zvuk a počuli by ste od neho. Susedia sa hádali? Asi by ste mali dosť dobrý prehľad o tom, čoho sa to týkalo. Teda v mojom prípade asi nie, lebo by som im veľa nerozumela. Oni sa rozprávajú nejakou hatlaninou a nie po anglicky. Dajte si horúci zemiak do úst a bude to znieť podobne.
Našťastie, Írsko je asi jediná krajina, kde žije viac cudzincov ako domácich, a tak sa dalo väčšine z nich celkom dobre rozumieť. Írov ste spoznali veľmi ľahko. Boli ryšaví, pehaví a bledí. Zatiaľ čo vonku bolo sedem stupňov, vy ste mali kabát, dva svetre a kapucňu, Íri chodili po vonku v krátkych rukávoch, v šortkách, v teplákoch alebo v pyžame. Vážne. Ja som sa skoro začala smiať, keď som videla jednu ženu, ako berie dieťa do školy a na sebe mala pyžamové nohavice, papučky a kabátik. Takto chodia bežne po meste. No nie je to super? Veď na čo by sa prezliekali, keď nemusia v podstate nič robiť?
Žijú predsa z príspevkov, v Írsku robia cudzinci. Lenže tu vyhrajú obe strany a práve to sa mi na tom páči. Íri nemusia nič robiť a cudzinci, aj keď sa narobia, dostanú za to dobre zaplatené a sem tam sa pritrafia ešte aj nejaké tie prídavky na dieťa a tak. Ale ani náhodou to nie je dvadsať euro. Povedala by som skôr, že je to okolo sto tridsať? A neplatia si ani zdravotné poistenie, ale zase ak idete k lekárovi, zacvakáte poriadne prachy. V tomto smere je Írom dobre, lebo to sú takí otužilci, že nikdy nie sú chorí a poriadne na tom ušetria.
V živote som nebola v toľkých obchodoch. U nás doma som to vzdala, lebo keď máte zaplatiť za jedny obyčajné nohavice tridsať euro, už vás ani nebaví veľmi chodiť po nákupných centrách. A čo tam? Tam som si kúpila za tridsať euro nohavice, tri tričká a plátenky.
Ak máte výpredaje, sú to naozaj VÝPREDAJE. Týka sa to aj značkových obchodov. Napríklad som si kúpila pekné letné čierne šaty s bielymi bodkami za pätnásť euro v Forever 21 a videla som dokonca šaty (doslova kus handry), u nás za cenu štyridsať euro v H&M a v Dubline boli za dvanásť. Kamoška si ich raz chcela veľmi kúpiť, ale potom kašľala na to. Z Írska som jej volala, či ich nechce, ale nakoniec sme sa akosi nedopracovali k rozhodnutiu a šaty zostali na vešiaku. Škoda. Tam je fakt výhodné nakupovať a veci sa mi zdajú kvalitnejšie. Myslela som si, že sa nenapracem do kufra. To už len zobrať päťsto euro, ísť tam, na rok si nakúpiť a ísť späť domov.
Veľa vecí je tam oveľa lepších, ale keby som tam žila, asi by mi chýbalo naše domáce pečivo. Nemajú normálny chlieb a rožky ako my, skôr je to toastový chlieb a bagetky. Zato pečivo z Lidla bolo dokonalé! Žiadne buchty s lekvárom, ktorý chutí ako pasta. To, čo predávali tam, u nás ani nie je. Každý deň som tie koláčiky jedla na raňajky.
Väčšina ľudí v Dubline si nič nevarí. Chodia do fastfoodov a reštaurácii alebo žijú na mrazenej pizzy (neverili by ste, aká je dobrá). Zdalo sa mi, že aj jedlá z McDonaldu sú oveľa chutnejšie tam ako na Slovensku.
Šaty, elektronika a jedlo - to všetko sa dá, ale zase služby sú veľmi drahé. Boli sme v kine na The Croods a za štyri lístky sme platili päťdesiatdva euro + pukance a kola trinásť euro.
Našťastie, tam ak pravidelne navštevujete kino a zruinuje vás to, zachráni vás výplata, ktorú dostávate každý týždeň. Je to asi toľko, čo na Slovensku zarobíte za mesiac, ak nie viac. Viem, že život nie je o peniazoch, ale ak ich nemáte, dnes sa bez nich už ani nenadýchnete. V Dubline sa ľuďom dýcha celkom dobre.
Sú to pohodáci, netušia, čo znamená stres. Povedali by ste, že to bude určite hektické mesto, keď je také veľké, ale ani náhodou. Za celý čas, čo som tam bola, som počula trúbenie áut dvakrát a z toho raz trúbili na nejakého chlapíka, čo si nevšimol, že je zelená. A keď sme už pri tých semaforoch, tam si chodil každý, ako chcel. Chvíľu som si myslela, že sa tam prechádza na červenú a nie na zelenú. Ak niekto čakal na prechode, vedeli sme, že je turista. Najlepšia bola jedna žena. Pekne si čaká, zatiaľ čo my kukneme na jednu a na druhú stranu, nič nejde a ideme. Medzi tým som si všimla, ako sa tá žena pozrela prekvapene na nás, potom na semafor a potom zase na nás a šla za nami. Nie je to vtipné?
Ani zápchy tam nie sú bežné, no keď už sa nejaká pritrafí, nikto sa nikam neponáhľa. Ešte aj vodič poschodového autobusu si otvorí na volante noviny a číta.
Autobusy majú samostatný pruh a ak chcete, aby vám zastal, musíte si ho stopnúť ešte aj na zastávke. Majú to dobre vymyslené, na čo sa bude zdržovať státím, len aby mu ľudia na zastávke povedali, že čakajú na iný autobus?
Obyvatelia nie sú pohodáci len v prípade dopravy. V obchodoch sa na vás každý vyškiera, ako keby si niečo šľahli, a keď som vzala sesternicu do školy, učiteľky vedeli, kto som, zvítali sa so mnou a usmievali sa na mňa tak, až som rozmýšľala nad tým, či nemajú botox. Trochu ma to vyvádzalo z miery, lebo ľudia na Slovensku takí milí nie sú a ak pridete do obchodu, vidíte na predavačoch, ako vás vraždia pohľadom a vysielajú k vám tiché myšlienky: "Len nech už vypadne."
Ešte nakoniec (to by som asi nebola ja) sa musím zmieniť o návšteve kníhkupectiev. Podarilo sa mi vyhrabať veľmi pekné úlovky a to: sériu Blue Bloods od Mellisy de la Cruz (štyri knihy za štyri eurá). Vzala by som si aj iné, mali Die for me za euro, ale musela som sa pomestiť do desiatich kíl, pretože som si doniesla len malý kufrík.
Cesta domov lietadlom už nebola taká hrozná. Vlastne som si ju celkom užila. Je pravda, že som v sebe mala dva neuroly, no nešli sme tak prudko a konečne som sa odhodlala aj na fotenie, jedenie a pitie.
V Írsku je jedinou nevýhodou zlé počasie. Nie... povedala som to nesprávne, nie je až také hrozné, nevadilo by mi, že často prší, to len vplyv počasia na naše zdravie je dosť zlý. Počas celej návštevy ma tak veľmi bolelo hrdlo, že som jedla so slzami v očiach a kŕmila som sa tabletkami proti bolesti. Tiež ma štvalo, že som sa ráno kvôli vzduchu zvykla zobudiť s vlhkými vlasmi.
Ale inak nie je nič, čo by sa mi tam nepáčilo. Ak budete mať možnosť, určite tam zavítajte, je to úplne iná mentalita, kopec nových vecí a dobre si tam nakúpite.
2. Domček, kde sme bývali
3. Námestie, kde je Špáradlo
4. Poschodový autobus v našej ulici (tiež som to fotila z horného poschodia autobusu)
5. Špáradlo zblízka
6., 7., 8. Blue Bloods od Mellisy de la Cruz
9. Ja s tabletom
10. Opäť námestie
11. Stephens Green shopping centre
12. Rieka Liffey - odfotené pri škole
13. Naša ulica z autobusu
14.Na moste
15. Banka
16. Univerzita
