Nejde iba o moje písanie, všeobecne by som sa rada vyjadrila ku všetkým autorom, ktorí píšu, zverejňujú svoju tvorbu na internete a snažia sa stále zlepšovať.
"Ospravedlnenie" patrí výnimkám, ktoré sa nijako nepokúšajú o rozvíjanie talentu, nechcú dať do poriadku svoju gramatiku a naštudovať si slovník so spisovnými výrazmi. Tento typ ľudí sa spozná veľmi ľahko už pri prečítaní prvých riadkov. Ich príbeh nemá žiadny nádych, neviete v ňom zapojiť predstavivosť a charaktery postáv vám pripadajú neosobné, umelo vytvorené, dokonca až nežiaduce. Ako administrátorka jednej stránky sa dostávam k podobným článkom dosť často a občas ma až zaráža, ako môže autor niečo také napísať. Nemá to hlavu ani pätu, článok si po sebe viackrát neprečíta, necháva za sebou logické, do oka bijúce chyby, preklepy a podobne - aj po upozornení v komentároch. Vôbec si pri tom neuvedomuje, že keby si jeho článok poriadne prečítali ľudia, ktorí tam zanechali komentár so slovami: "Perfektné!" a s tlieskajúcimi smajlíkmi, všimli by si, že tam veľa vecí nesedí.
O kvalitu napísaného textu už v poslednej dobe nejde, v niektorých prípadoch autora dokonca ani písanie nebaví - už len pri samotnom čítaní takého článku máte pocit, že sa každé slovo ťahavá ako nekonečná priamka.
Písanie má byť umenie! Je to niečo nádherné, niečo, čo má autora naplňovať vnútornou silou, ukryje ho na chvíľu v inom svet. Veľa ľudí si ani neuvedomuje, aká sa v písaní skrýva sila. Fantázia človeka je tak obrovská, že nepozná žiadne hranice, z pravého autora plynú slová ľahko a rýchlo, všetky jeho myšlienky a bunky sa sústreďujú počas písania iba na jediné: Zhmotniť svet, ktorý sa mu postupne tvorí v hlave, oživiť jeho postavy, pokúsiť sa vtiahnuť do nádherného príbehu čitateľa až tak, že mu to bude brať dych a nenájde silu odísť od neho ani na záchod. Mne sa to stalo pri viacerých spisovateľoch. Kvôli Meg Cabotovej som mala týždeň kruhy pod očami; pri Cassandre a Mortal Instruments som pochodila rovnako, zabudla som jesť, piť, dokonca aj žiť. O Clockwork Prince ani nehovorím - čítala som to po anglicky a v tej chvíli pre mňa iný jazyk nič neznamenal. Príbeh bol tak dobre napísaný, napínavý a dojímavý, že by som mu porozumela aj v japončine. Všetci, ktorí čítali o Tesse, Willovi a Jemovi to určite potvrdia; Philip Pullman mi tiež pripravil krušné chvíle. Jantárový ďalekohľad som čítala celý deň do piatej ráno a pri tom som tak revala, že som už ani na písmenká nevidela. Ďalšie dva dni som dospávala stratené hodiny, no v snoch ma neustále prenasledovala Lyra a Will.
Takže o čo v skutočnosti spisovateľom ide?
Chcú odovzdať čitateľom odkaz, ukázať im kúsok zo seba a presvedčiť ich, že fantázia je niekedy skutočnejšia ako realita?
Alebo sa len hrajú na spisovateľa, aby zvýšili svoju popularitu a je im jedno, že sa pohrávajú s darom, ktorí dostali?
A nemala by kniha, ktorej venujete voľný čas, stáť aspoň trochu za to?
Podľa mňa rozhodne áno!
