Ellen M. Wisemanová | Čo Clara zanechala

Ellen Marie Wisemanová | Čo Clara zanechala | 362 strán | Ikar | Goodreads

Prvá veta: Sotva sedemnásťročná Isabelle Stonová vstúpila do areálu opustenej Willardskej psychiatrickej liečebne, došlo jej, že urobila veľkú chybu. 

Vlastne ani poriadne neviem, ako som sa o tejto knihe dozvedela. Viem len, že raz, keď som si prečítala anotáciu, veľmi ma zaujala. Preto ma fakt šokovalo, keď sa ku mne donieslo, že bude preložená.

V knihe sa prelínajú dva príbehy – príbeh Isabelle Stonovej z roku 1995 a príbeh Clary Cartwrightovej z tridsiatych rokov. Obe protagonistky sú navzájom prepojené neviditeľným lanom tragických osudov. Zrejme aj preto, keď sa Izzy zapojí do programu katalogizácie predmetov z Willardskej psychiatrickej liečebne, zaujme ju práve Clarin lodný kufor. Rozhodne sa vďaka nájdením veciam čo najlepšie skonštruovať Clarin život a odhaliť pravdu. Okrem toho má však Izzy aj vlastné problémy, ktoré musí riešiť, a tak, aby sa dokázal čitateľ lepšie ponoriť do Clarinej hlavy, dostáva sa priamo do drsného obdobia psychiatrickej liečebne v roku 1930.

Dokáže sa Izzy vyrovnať s vlastnou tragickou minulosťou? Podarí sa Clare vyslobodiť zo psychiatrie, na ktorú ju neprávom zavrel otec?

Predtým, ako som knihu otvorila, pomyslela som si: Bude to silný príbeh.

„Ktovie, čo sa tam stalo,“ dumala Izzy a hľadela na zamilovanú dvojicu. „Vôbec nevyzerá, že by bola pomätená. Je šťastná.“

Istým spôsobom aj bol, ale k tomu silnému príbehu sa najprv čitateľ musel prekopať cez nudný a zdĺhavý začiatok. Ktorý sa začína... nečakane... opismi. Autorka na nich celkovo počas knihy nešetrila. Na druhej strane je však poriadne strašidelné, ako dopodrobna podala prostredie psychiatrickej liečebne. Takže aj keď sa mi z väčšiny opisov zívalo, dodali príbehu na dôveryhodnosti a nakoniec som uznala, že sú potrebné. Ubrala by som z nich hlavne na začiatku, aby som nimi čitateľa hneď neodplašila.

Clara a Izzy boli obe výborne zvládnuté hlavné hrdinky, lenže pri knihách z viacerých uhlov pohľadu je zvykom vybrať si nejakú favoritku a u mňa sa ňou stala Izzy z jednoduchého dôvodu. Clarine kapitoly sa mi zdali často nudnejšie a nedokázala som si k nej niekedy nájsť cestu. Nielen preto, že veľká časť jej pobytu v psychiatrickej liečebni hraničila s nezáživnosťou, ale aj preto, že na mňa občas pôsobila akosi naivne a nesedelo mi to k tomu všetkému, čím si prešla. Napríklad mi nešlo do hlavy, prečo strká autorka do knihy stále dookola nezmyselné rozhovory s doktorom, počas ktorých ho Clara presviedča, že na psychiatriu nepatrí a on jej na to furt odpovedá, že jej chcú pomôcť, aj keď je úplne očividné, že Claru nepokladá za psychicky chorú a drží ju tam kvôli otcovi. Ale ona sa s ním aj tak háda a nedochádza jej, že nech mu povie čokoľvek, budú ju tam držať, lebo otecko zaplatil. Namiesto toho, aby sústredila energiu do presviedčania doktora, radšej sa mohla zamerať na iný plán, ako z Willardu utiecť.

Teraz už neviem, či to bola fakt zlá doba a takto to chodilo bežne, no s niektorými Clarinými rozhodnutiami som sa nevedela stotožniť.

Izzin príbeh nie je vlastne ničím výnimočný (nezapadá do spoločnosti, zasadla si na ňu najkrajšia baba školy, lebo si padla do oka s jej frajerom, rodičia sú mŕtvi, znásilnenia, týranie, samovražedné sklony). Nájdete v ňom skombinované všetky ťažké životné témy a tým, čo prežíva Clara, sú iba podčiarknuté. Napriek tomu mi Izzino zmýšľanie a správanie sadlo oveľa viac. Postavy v jej období boli znesiteľnejšie a aj mužská postava (ktorú v knihe s nápisom Láska spútaná vo zvieracej kazajke čitateľky očakávajú) sa mi páčila viac. Zrejme to ale bolo kvôli tomu, že som mala možnosť viac času stráviť s Ethanom ako s Clariným Brunom.

„Tu predsa nikto nemôže byť šťastný.“

Napriek tomu, že boli niektoré veci možno trochu pritiahnuté za vlasy a dali sa predvídať, kniha si ma od polovice získala a ja som sa úplne začítala. Hrýzla som si nechty, keď sa Clara pokúšala dostať z liečebne, tŕpla som, keď Izzy robili zle jej spolužiaci.

Koniec príbehu všetko zachránil. Postavy v mojich očiach postúpili a objavilo sa zopár vecí, ktoré som nečakala, dokonca som sa takmer rozplakala.

Kniha nie je pre žiadne bábovky, obsahuje veľa utrpenia, dokonca až toľko, že ani nie je možné, aby sa to dialo jednej osobe, a preto sa pustite do jej čítania vyzbrojení nervami a vreckovkami. V niektorých častiach vás možno príbeh bude iritovať, v niektorých častiach sa vám možno dostane pod kožu. Je len na vás, čo si z neho vezmete.

Zhrnutie: Pripravte sa na veľa opisov a na ťažký život dvoch protagonistiek, ktoré sú istým spôsobom prepojené. Budete chcieť zistiť, ako sa im podarí pretĺcť najhorším obdobím ich života, budete hľadať spravodlivosť a krútiť hlavou nad neférovosťou. Čo Clara zanechala je nezvyčajný príbeh a romantika v ňom tvorí iba drobný fragment, pretože to nie je kniha o láske, ale o prežití v spoločnosti, ktorá nás nechce prijať.

Moje hodnotenie:

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar