Ako ma Eureka rozplakala

Lauren Kate | Vodopád (Atlantída #2) | Waterfall (Teardrop #2) | 334 strán | Ikar | Goodreads | bux.sk | Martinus | Knihcentrum.sk

Prvá veta: Obloha plakala.

Diana vždy hovorila Eureke, že nesmie plakať. Dokonca ju za to raz vyfackala, ale nepovedala jej prečo. A keď sa to konečne stalo, keď Eureka vyronila slzy, svet sa ponoril do chaosu. Všade bola zrazu voda, milióny ľudí umrelo alebo začalo hladovať. 

Presne tu pokračuje druhá časť fantasy série Atlantída.

Eureka sa snaží zo všetkých síl ochrániť svoju rodinu, priateľku a Andera. Unikajú, ale čitateľ najprv vlastne ani netuší kam. Ja som sa dosť často pri čítaní čudovala, o čo vlastne ide. Keďže v prvej knihe nám autorka poskytla iba zopár nejasných indícií, ponoriť sa do Vodopádu bolo obzvlášť náročné. Je to kniha plná fantázie. Autorka siahla hlboko do svojej predstavivosti a neurčila si žiadne hranice. Proste všetko, na čo nemala vysvetlenie, odôvodnila nejakými čarami, čo sa v Slze nestalo. Tak trochu som si pripadala ako oklamaný čitateľ, pretože som mala neustále dojem, akoby sa autorka na príbeh doslova vybodla a nepremyslela ho, iba zbúchala dokopy kopu nadprirodzených nezmyslov, ktoré sa jej náhodou podarilo prepojiť s ohranou romantickou zápletkou. Neuverila som ani jednému slovu, spôsob, akým to vyrozprávala, ma nestrhol ako pri prvej časti a už vôbec sa mi nezdal uveriteľný, čo je pri fantasy knihách veľmi dôležité. Pokiaľ autor nevie podať nadprirodzeno presvedčivo, je zbytočné trápiť sa s písaním, lebo tým pádom strácajú na dôveryhodnosti aj postavy, zápletka príbehu sa vytráca do neznáma a vy už ani nechápete, o čo hlavnej hrdinke ide. Čítate len o tom, ako sa pretĺka životom, posúva sa od jedného bodu do druhého a keď prídete na koniec, do momentu, kedy by ste mali vyroniť kvôli hlavným postavám a ich osudu slzy ľútosti, plačete skôr od zúfalstva a stále dookola si kladiete tú istú otázku: „Čo sa to tam, dopekla, dialo?“

Lebo ja to doteraz neviem a priznám sa, že som mala obrovský problém s písaním recenzie. Nechala som si dokonca dva dni na oddych, aby som si to všetko premyslela, aby sa mi utriedili informácie. Hovorila som si, že možno mi to všetko začne dávať zmysel. 

Ale nedávalo. 

O Vodopáde by ste povedali, že je nevydareným pokusom začínajúceho autora a nie dielkom skúsenej spisovateľky, ktorá má už nejakú tú knihu na konte. Náramne ma mrzí, že som mala z tejto knihy také zmiešané pocity, pretože téma bola neokukaná a zaujímavá a mohla z toho byť jedna z tých lepších sérií, ktoré vám nedajú spávať. 

Lenže už po niekoľkých kapitolách ma osudy hlavných postáv nezaujímali a mojím jediným svetlým bodom bol Brooks a potreba zistiť, čo sa s ním stane. Ale v knihe sa vôbec neprejavil a viac miesta dostal Atlas. 

A Ander? S tým chalanom nebolo niečo v poriadku a stále mi to pripadalo, akoby sa v knihe ocitol len tak mimochodom. Vôbec sa mi tam nehodil, jeho postava podľa mňa neplnila žiadnu dôležitú úlohu na to, že bol jedným z protagonistov. Jeho osudom bolo od jednotky len otravovať a zdržovať Eureku. To, ako rozprával a ako sa k Eureke správal, som vôbec nežrala. Medzi nimi som necítila žiadnu veľkú lásku, ako to autorka stále opisovala. On ju odmalička pozoroval z diaľky a zamiloval sa do nej, aj keď sa s ňou nikdy nerozprával. Ona k nemu po tých rokoch, čo sa ich cesty konečne spojili, mala blízko zrejme len preto, lebo jej neustále pripomínal, že je zmyslom jeho života a že ju neuveriteľne miluje. Občas Eureka rozmýšľala nad tým, ako veľmi jej na ňom záleží, ako úžasne sa bozkáva, ale hneď ako si spomenula na Brooksa, na Andera zabudla. Najhoršími momentmi boli tie, kde Eureka uvažovala na striedačku o oboch a nevedela sa rozhodnúť, ktorý z nich je jej spriaznenou dušou. 

Čo sa ešte týka samotného deja, absolútne som nepochopila, ako je možné, že mali v knihe zrazu všetci nejaké nadprirodzené schopnosti. Chvíľu mi to pripadalo, že čítam iný príbeh, príbeh, do ktorého som sa pustila od stredu a nechápem, čo sa v ňom deje a čo sú hlavé postavy zač. 

Našťastie sa tam mihlo zopár akčných scén, ktoré tomu trochu dodali šťavu, a všetko sa posúvalo dopredu rýchlejšie, aj keď vzhľadom na to, v akej časovej tiesni sa postavy nachádzali, stále to nebolo ono. Uvítala by som oveľa viac informácií o záporných postavách, o ktorých sa v prvej časti veľa nehovorilo, a potom sa tam len zrazu objavili. 

Očakávala som brutálne vyvrcholenie, niečo, z čoho padnem na zadok a budem chcieť okamžite siahnuť po pokračovaní. Namiesto toho mi ale autorka hodila absurdný a bizarný koniec. Na posledné strany som nechápavo žmurkala a krútila pri tom hlavou. Nevedela som, či sa mám smiať, alebo knihu odložiť a dočítať neskôr. Toto bol jeden z najdivnejších koncov, aké som kedy videla. Nemám pre to lepšie slovo. Možno by niekto pokladal tento nápad za geniálny, ale podľa mňa bol taký čudný, až sa tomu nedalo uveriť. 

Zhrnutie: Veľmi ma sklamalo, že autorka viac neprepracovala pokračovanie a že zabudla na Brooksa a namiesto toho sa zamerala na vývoj vedľajších postáv a strčila do príbehu množstvo nových, ktoré tam boli len na to, aby vyplnili hluché miesta a zdržovali Eureku pri tom, ako sa dostávala z jedného miesta na druhé. Pokračovanie Slzy mi nič neponúklo. Akurát mám z neho obrovský zmätok v hlave. Nakoniec poviem už len to, že je veľká škoda, že vnútro knižky nemalo rovnako nádhernú podobu ako jej obálka. 

Moje hodnotenie: 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar