O tom, ako idem vydať knihu

Ak chodievate ku mne na blog, určite ste si všimli, že písanie pre mňa vždy znamenalo veľa. Mohli ste to vidieť nielen vtedy, keď som pridávala články do rubriky Večný kolobeh písania, ale aj pri mojich častých updatoch o pokrokoch, ktoré som spravila so svojou sériou Kronika strateného impéria. 

Moja láska k písaniu sa vyvinula v období, keď som ešte ani len neuvažovala o tom, aké ťažké je publikovať knihu a uspieť s ňou. Žila som v sladkom nevedomí, v zajatí svojej fantázie. Prvé poviedky som naťukala na písacom stroji u babky v práci ako desaťročná a odvtedy som sa písania nevzdala. Moje pokusy s príbehmi som si štyri roky nechávala iba v zložkách v počítači a nikto dovtedy netušil, že píšem. Až potom mi napadlo uverejniť texty na internete. Pozbierala som si veľa názorov, viac negatívnych ako pozitívnych, tie ma však neodradili. Práve naopak. Naštudovala som si gramatické pravidlá, sledovala som písanie priamej reči, rozloženie odsekov v knihách a snažila som sa podľa toho písať aj ja. Keď ma knižný svet naplno pohltil aj vďaka blogovaniu, množstvu nových kníh a čítaniu zahraničných kníh, moja túžba uspieť ako autorka ešte vzrástla.

O mojich pokusoch niečo vydať

Prvý diel zo série som písala päť rokov a za ten čas sa toho neskutočne veľa zmenilo. Prepisovala som ho možno pätnásťkrát a oslovila som zopár vydavateľstiev, ale dopadlo to v podstate rovnako. Nikto ani len neodpísal. Predpokladala som, že uspieť na našom knižnom trhu s high fantasy na pokračovanie bude nemožné, tak som to s pokusmi vydať knihu vzdala. Na self-publishing som nemala peniaze a neobjavil sa ani žiadny môj strýko, ktorý šéfoval veľkému vydavateľstvu, takže dostať sa do vydavateľstva cez známosť tiež neprichádzalo do úvahy. 

Lenže keď som sa stala knižným recenzentom, pribudli mi spolupráce a moja chuť vydávať sa znovu vrátila. Rozhodla som sa opäť skúsiť šťastie, na internete som však vyhľadala nejaké menej známe vydavateľstvá, u ktorých by som možno mala väčšiu šancu. Jedným z takých bolo aj vydavateľstvo Riga.

Nebudem však klamať, bola to veľmi podivná ponuka, lebo e-mailom sa mi vôbec neozvali, rovno mi po pár týždňoch prišla poštou pripravená zmluva. Komunikácia v tomto prípade viazla, podmienky boli úplne smiešne (a ešte si i vycapili na stránku, že chcú pomáhať začínajúcim autorom... to určite). Ponuku som odmietla a trpezlivo som vyčkávala na niečo iné, lepšie. Viem, že autori fantastiky a ešte k tomu na Slovensku by asi nemali byť veľmi fajnoví a mali by, takpovediac, brať, čo príde, nie si ešte klásť podmienky, ale tu mi jednoducho niečo nevoňalo a radšej som si povedala, že nevydám nič, ako keby so mnou mal niekto vybabrať.

Ponaučenie? 

Vždy poriadne zvážte, na akú ponuku sa dáte a či vám vyhovuje. Možno sa vám bude zdať krásne, že niekto sa konečne rozhodol vydať vašu knižku, ale ak si to poriadne nepremyslíte a zmluvu podpíšete bez prečítania, mohli by ste to veľmi ľutovať! Ja by som to rozhodne ľutovala, keby som sa upísala prvému vydavateľstvu, ktoré mi ponúklo mizerné podmienky, ale „však odpovedali kladne“, tak načo riešiť všetko ostatné, že?

Píšem vám to sem iba preto, lebo sama som autorkou a predpokladám, že väčšina by bola z takejto ponuky úplne mimo rovnako ako ja, keby im dovtedy odinakadiaľ neodpísali. No verte mi, nie je všetko zlato, čo sa blyští.

Ďalšie pokusy

Knižnou blogerkou som už dobrých pár rokov a svoju prvú spoluprácu som nadviazala ako recenzentka s vydavateľstvom Albatros Media. Toto vydavateľstvo aj kvôli tomu pre mňa znamená veľa. Cenila som si... nie, zdalo sa mi takmer neuveriteľné, že mi dali ako začínajúcemu blogerovi šancu a povedala som si, že budem robiť všetko preto, aby si ma ako recenzentku nechali a aby som ich nesklamala. Spolupracujem s nimi už šesť rokov a za ten čas sa ku mne dostala kopa úžasných knižiek, za ktoré im neskutočne ďakujem. 

Vzhľadom na to, ako som knihy z Albatrosu mala rada a ako som sa neskutočne tešila z našej spolupráce, je asi jasné, že mojím snom bolo nadviazať s nimi spoluprácu aj ako autor. Keď som im však prvýkrát poslala V znamení ametystu, rukopis bol v úplne inom, neupravenom stave a odpoveď som nedostala. Dlho som nechápala prečo. Lenže opäť som sa na to pozrela, opäť som sa pustila do prepisovania a veľkých úprav, na ktorých som pracovala neskutočne dlho. 

Trpezlivosť niekedy naozaj ruže prináša

Prešli tri roky, čo som šťastie skúsila znovu, ale nedovážila som sa osloviť Albatros, aj keď som veľmi chcela. Tak som skúsila Ikar, Tatran, Korunu, nejaké menšie vydavateľstvá, ibaže zase neúspešne. Štvalo ma, že nikto ani len neodpovedal. Prišlo mi to také nespravodlivé, hnevala som sa na celý svet, a znovu som sa uchýlila k veľkému prepisovaniu a škrtaniu. 

Tentoraz sa mi vyplatilo. Vlastne som sa onedlho dostala do veľmi zaujímavej situácie. 

V tom čase som už študovala editorstvo, viac som pracovala s rukopismi a častejšie som robila korektúry. Začala som sa zaujímať o fungovanie vydavateľstiev. Zrazu som už nechcela byť len autorom, ale aj editorom a hovorila som si, že ak mi nikto nič nevydá, tak hádam niekde uspejem ako editorka. Nakoniec som teda ešte raz vyskúšala šťastie vo vydavateľstve Albatros Media, no išla som na to úplne inak. 

Ako som oslovila vydavateľstvo tentoraz?

Vytlačila som si celý rukopis, v ktorom som sa snažila vychytať čo najviac gramatických a štylistických chýb a veľmi som si dala záležať na úprave. Potom som spísala sprievodný list, v ktorom som spomenula, čomu všetkému sa venujem a ako milujem písanie. Taktiež som sa vyjadrila k svojmu príbehu, ale nenapísala som iba anotáciu. Napísala som, prečo si myslím, že je rukopis vhodný na vydanie, prečo by mohol byť pre čitateľa takýto príbeh zaujímavý, akú cieľovú skupinu by podľa mňa oslovil a doložila som to všetko názormi, ktoré som si od čitateľov a blogerov za tie roky nazbierala (bolo ich približne 50). A nie, ak si myslíte, že som od niekoho musela tie názory žobroniť alebo ľudí podplatiť, aby ma niekde chválili, vôbec to tak nebolo. Poviem vám jedno veľké tajomstvo. Aj človek, ktorý nič nevydal a žiadne vydavateľstvo mu dovtedy neodpovedalo, môže písať dobre a zároveň mať fanúšikov. Nikde nie je napísané, že hodnotenia na Goodreads alebo recenzie na blogoch sa môžu písať iba na knižné publikácie vychádzajúce vo vydavateľstvách. Takže sa určite nenechajte odradiť! 

Ako som sa zasekla medzi dvomi ponukami na vydanie

Ani si neviete predstaviť, aká som zostala šokovaná, keď som odoslala poštou rukopis do Albatrosu a oni mi odpísali, že im dorazil v poriadku a že ho idú čítať. Na stránke mali napísané, že posudzovanie trvá dva mesiace, takže som sa psychicky pripravila na dlhé utrpenie.

Lenže prešli tri mesiace a odpoveď neprišla, aj preto som definitívne usúdila, že moje VZA nie je materiál na vydanie. Medzitým som sa však zoznámila s milou autorkou, Viki Drgoncovou, ktorá ma zase zoznámila so zakladateľkou vydavateľstva Art Floyd. Denisa Kancírová je naozaj neskutočná osoba, rozhodla sa založiť si vlastné vydavateľstvo, prostredníctvom ktorého chcela autorom splniť sny o vydaní. Oslovila som ju nielen ako editorka, ale aj ako autorka, a napokon som získala prax a dokonca mi povedala, že by môj rukopis rada vydala. Ani si neviete predstaviť, akú som mala radosť. Môj sen teda úplne nezanikol. 

Ale potom sa stala taká vtipná, no úžasná vec. Osud sa mi asi chcel dobre vysmiať, pretože o pár dní mi napísali z Albatrosu, že ich môj rukopis zaujal. Chápete?! Páčil sa im. Skoro som spadla zo stoličky! Nevedela som, čo mám robiť. Nič nebolo isté, rukopis ich len zaujal, ešte ho museli schváliť. 

Takže môj život sa na ďalších pár mesiacov tak nejako pozdržal. Vydávať v Albatrose bolo vždy mojím najväčším snom, nikdy som si však nemyslela, že by sa to mohlo stať realitou. 

Rukopis u nich prešiel niekoľkými schvaľovacími procesmi a ubehlo ďalších pár mesiacov, kým som sa definitívne dočkala odpovede. 

Ako idem vydať knihu v CooBoo

Tá prišla tri dni po tom, čo som spravila bakalára, a bola POZITÍVNA! Nemohla som tomu uveriť. Revala som od šťastia asi desať minút, potom som skákala po obývačke ako šibnutá a znovu som tomu neverila, tak som si šla ešte raz prečítať e-mail. 

Zostala som z toho všetkého dosť otupená, akoby to môj mozog nevedel spracovať. Chcela som to tak dlho a zrazu som mala vydanie na dosah. Úplne ma dorazilo, že v takejto obrovskej spoločnosti si môj príbeh niekoho získal natoľko, že mu venoval pozornosť a bojoval za jeho vydanie.

Uverila som, že sa toto všetko NAOZAJ deje, až keď som mala v ruke zmluvu, a som nesmierne rada, že konečne som o svojich novinkách mohla napísať aj vám. 

Pripravte sa na ďalšie návaly článkov. Úžasná Michelle mi pripravuje webovú stránku a pracuje na novej verzii mapy k príbehu a taktiež na iných veciach, o ktorých vám postupne dám vedieť. 

Ďakujem každému, kto ma podporil a kto si môj príbeh prečítal. Aj vďaka vám sa mi splní dlhoročný sen.
Pokiaľ vás zaujíma, ako to so mnou bude ďalej, sledujte moju autorskú FB stránku, kde sa určite objavia všetky novinky.