Čierna schránka | Keď je život jeden veľký sen

Nina Protušová | Čierna schránka | 320 | Goodreads | KNIHCNETRUM.SK | bux.sk | Gorila | Martinus

Marise Francisovej nebolo predurčené, aby zažila pokojný koniec školského roka. Poverčiví rodičia ju bez vysvetlenia vyhodia z domu a odrazu je zatiahnutá do sveta, o ktorom dovtedy ani netušila. Patrí k šťastlivcom, ktorí si môžu život prispôsobovať ako v lucídnom sne. Prináša to mnohé výhody, ale aj skryté riziká, ktoré si mnohí neuvedomujú. Veď kto by už len hľadal problémy v dokonalom svete? Zatiaľ čo sa Marisa oboznamuje so svojimi novými schopnosťami, rozpúta sa okolo nej zradná hra. Stane sa stredobodom záujmu muža, ktorý ukrýva viac tajomstiev než ktorákoľvek čierna schránka. Ako zistí, či sú jeho city skutočné? A čo je predmetom dohody, ktorá za osem rokov premenila starých priateľov na úhlavných nepriateľov?

Prvá veta: Po dlhej a namáhavej ceste boli konečne na mieste.

Pred rokom by som asi začala recenziu vetou: Nemám rada knihy od slovenských autorov.

Viem však, že nie sú o nič horší ako tí zahraniční, o čom ma presvedčilo päť častí zo série Nemŕtvi od Michelle, a to príbeh ani nevyšiel v tlačenej forme.

Pýtam sa samej seba, či je problém vo mne, či mám nejako podvedome zafixované v mysli, že sa mi vydané knihy od slovenských autorov jednoducho páčiť nebudú, alebo je chyba v tom, že u nás vychádzajú hlúposti. Vždy som dúfala, že si nájdem niečo, čo sa mi zapáči, no v tomto smere ma inštinkty pri výbere knihy stále sklamú.

Po niektorých zahraničných hitoch asi očakávam priveľa.

Kniha Čierna schránka od Niny Protušovej ma zaujala hneď, ako sa o nej začalo hovoriť. Nielen kvôli nezvyčajnému nápadu s lucidínmi, ale aj kvôli tomu, že sa príbehu chopilo vydavateľstvo Yoli. Na Mám Talente som si prečítala prológ a celkom sa mi pozdával. Myslela som si, že som konečne objavila nejaký slovenský knižný skvost.

Mrzí ma, ako rýchlo mi praskla bublina nadšenia. Nápad možno je originálny, ale to je asi tak všetko. V prvom rade mi nesadol typ rozprávača. Mala som v postavách chaos a nevedela som si žiadnu z nich obľúbiť, lebo kým sa mi začala dostávať pod kožu jedna, autorka preskočila na ďalšiu. Často som našla vety, ktoré nespĺňali žiadny účel a miatli ma. Dokonca sa vyskytli aj také, čo by som vyškrtla.

Príklad:

Po mesiacoch hľadania a zdolávania náročných skúšok čelili poslednému rozhodnutiu. Rozhodnutiu, ktoré navždy zmení ich životy.

Na tej istej strane o dva odseky nižšie: Lepšie povedané, zaváhanie na sebe nedala nijako poznať.

Predsa len sa chystala spraviť najväčšie rozhodnutie vo svojom živote.

Ich dom bol trochu... čudný. V dobrom aj zlom zmysle slova. Jednoznačne bol neprehliadnuteľný. Akoby sa na ňom vybúril šialený umelec. Marisa dostala povolenie namaľovať steny pred dvomi rokmi. Využila všetky farby a motívy, takže konečné dielo vyzeralo ako chaotická dúhová skladačka.

Nemal síce nijaký „magický“ význam, no pre Marisu bol mimoriadne dôležitý. Mal pre ňu neoceniteľnú hodnotu. Dostala ho na svoje šieste narodeniny od rodičov a akosi jej prirástol k srdcu.

Marisa, hlavná hrdinka, bola dosť divná a v druhej polovici knihy ešte aj naivná. Pripomínala mi ich dom, na ktorom sa vybúril šialený umelec. Vo veľa veciach si odporovala, veľa rozmýšľala a niekedy jej nezapínalo. Nevedela sa dočkať odchodu od rodičov, ale keď sa tak stalo, chcela sa vrátiť domov. Marisa nemala rada hádky a z opisov sa mi zdala ako tichá, nenápadná baba, čo radšej prikyvuje, akoby mala niečo povedať na svoju obhajobu a zvýšiť hlas. Lenže nakoniec bola dosť priebojná a skôr sa mi zdalo, že sa v hádkach vyžíva a dodávajú jej energiu aj sebavedomie. Pri hádke s tetou dokonca vyčarila arogantný úsmev. Nezískala si ma.

Svetlý bod predstavoval Gregory (hlavne kvôli koncu). Nebol vyslovene dobrý, ale ani zlý a šiel si tvrdo za svojím. Bol to poriadny manipulátor a sebec, ale jeho správanie mi po prečítaní posledných riadkov dávalo najväčší zmysel.

Mrzelo ma, že viac priestoru nedostali Fred a Elena. Scény s nimi by som uvítala oveľa radšej ako so sliedičmi.

Príliš veľa pohľadov zapríčinilo brzdenie deja a veľmi nenápadne zakrývalo fakt, že sa vlastne nič poriadne nedialo. Došla som na poslednú stranu a uvedomila som si, že v knihe nebola žiadna poriadna akcia ani nejaké ohromujúce vyvrcholenie. Prekvapil ma koniec – čakala som iný -, a keby mi tak veľmi nepripomínal záver známej série, páčil by sa mi.

Opisov okolia bolo v knihe dosť veľa, ale naopak mi niečo chýbalo v postavách. Každá mala dané vlastnosti, no trochu mi splývali dokopy. Rozhovory medzi nimi boli umelé a niekedy až silené – vo väčšine prípadov som mala pocit, že riešia hlúposti. Niektoré veci, čo hovorili staršie postavy v príbehu, mi k nim vôbec nesedeli. Boli to reči a správanie pubertiakov, nie dospelých ľudí. Našla som tam veľa nezmyselných fráz, ktoré dej iba natiahli, ako keby sa postavy nevedeli rozhodnúť, o čom presne sa budú rozprávať. Nezlepšili to ani pokusy o odľahčenie deja vtipnými vsuvkami, ktoré v skutočnosti podľa mňa vtipné neboli. Lenže postavy by so mnou asi nesúhlasili, pretože sa na každej strane usmievali, smiali, uškŕňali, hádzali na všetkých úsmevy a poloúsmevy, škľabili sa...

Alebo šlo väčšinou o súkromné vtipy, ktorým čitateľ nemal rozumieť?

Lebo to je fakt čudné a občas som sa ocitla v rozpakoch a pýtala sa samej seba, či som chybná, keď sa na žiadnej hláške, ktorá mala byť vtipná, nesmejem.

Sliediči, záporné postavy loviace lucidínov, boli v príbehu úplne zbytoční a vôbec mi nepripadali ako skutoční zloduchovia. Ich rozhovory, plné zákerných plánov, mi pripomínali nafúknuté rečičky záporákov z rozprávok. Zdali sa mi komické.

Obzvlášť som to pocítila pri Daphne. Na môj vkus sa správala až príliš nerealisticky. Bola to sebecká sliedička a išla po Marisiných schopnostiach. Nezabudla do svojho podlého plánu zahrnúť návštevu Marisiných rodičov, kde ich škodoradostne vysmiala ako päťročné protivné decko a prezradila im, že ich dcéru určite dostane. Aj napriek tomu, že som jej smiech naozaj nepočula, stále mi hučí v ušiach a celú tú scénu si predstavujem ako kreslenú paródiu.

K tomu všetkému ešte kopec nepodstatných scén zo života sliedičov. Tie stránky knihy mi nič nedali, nikam príbeh neposunuli. Chcela som vedieť, čo sa stane s hlavnou hrdinkou, lenže kým som sa k jej časti príbehu opäť dostala, už som sa unudila a knihu odložila.

Pozitívnou vlastnosťou je, že mala autorka všetko dopodrobna premyslené a naštudované. Nepodarilo sa jej to však podať záživne a realisticky. Akoby sama niekedy vlastnej fantázii neverila, čo ovplyvnilo aj čitateľa (mňa) a nedokázal si s jej postavami a príbehom vytvoriť žiadny vzťah. Bola som nezaujatý pozorovateľ. Opisy a uvažovanie postáv ma nudilo.

Ide o autorkinu prvotinu... nápad s lucidínmi fakt oceňujem, ale v príbehu som našla príliš veľa vecí, ktoré mi prekážali, a nevedela som si čítanie užiť.

Zhrnutie: Plusom je originálny nápad a to, že do príbehu nebola zakomponovaná záchrana sveta. Spracovanie, štýl rozprávania a väčšina postáv mi nesadli. Niektoré situácie sa mi vôbec nezdali reálne, lenže práve pri knihách s fantasy prvkami je vyvolanie realistickosti u čitateľa rozhodujúce. Z knihy by som vyškrtla niektoré nepotrebné vety a postavám by som ubrala trochu z tej ich nadšenosti. Toľko sa usmievali, až mi liezli na nervy. Na konci tak veľmi, že som sa smiala sama nad sebou, ako je možné, že ma dokážu úsmevy tak rozladiť.

Už len dodám, ako veľmi ma mrzí, že si ma príbeh nezískal. Nakoniec to nebola moja šálka kávy, ale verím, že si tak či tak knižka nájde svojich fanúšikov.

Sto ľudí, sto chutí...

Keby vás zaujímal rozhovor s autorkou, nájdete ho u blogerky Veroniky TU.

Moje hodnotenie:

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar.