nedeľa 9. júna 2013

Nový stupeň šialenstva - Problémy autorov

Opäť som sa rozhodla rýpať v téme písanie. Na tento článok mi vlastne vnukla nápad Michelle, s ktorou sme to nedávno riešili.
Ak píšete, určite viete, že problémové nie je len vymýšľanie postáv, dobrých dialógov, opisov, zápletky a vzťahov. Všetko je to síce veľmi pekné, ale ak sa v texte nachádza veľa opakujúcich sa výrazov, hlúpostí, ktoré tam čitateľ nepotrebuje k doplneniu celkového obrazu, príbehu to značne uberá na kvalite.
S čím konkrétne mám problém ja?


1. Prekliate slová

Čo to je? Väčšinou ide o zbytočné spojky a častice, niekedy sa dokonca objavia aj prídavné mená. Sú to slová, ktoré v texte príliš často využívam a keď ich tam nedám, mám pocit, že tam chýbajú.
Lenže nechýbajú.
Momentálne u mňa vedú: už, aj, aby, len, ale, iba, akoby, ako keby, lebo, pretože, ktorý
Text:
Nie je to len jeho vina. Chcel sa iba brániť, celý tento chaos v skutočnosti zapríčinila jeho žena. Pred ostatnými sa predvádzala, len aby tým zakryla, aká v skutočnosti je. Neubližuje len sebe a jemu, vždy sa nájde niekto ďalší, kto za jej chyby zaplatí. Ak máte v rukách moc ovplyvniť toľko životov ako ona, využijete ju a prečo? Lebo môžete. 
Často sú hlavne nevypísaní autori v takýchto veciach nepozorní. Pri opravovaní článkov som si všimla, že veľa z nich si vôbec neuvedomuje, koľkokrát sa im opakujú niektoré slová alebo frázy. Nájdu sa aj celé vety.
Občas sa tiež tak zahĺbim do príbehu, že sotva vnímam, akým spôsobom ho vkladám na papier (do wordu).
A potom musím robiť kontroly. Najčastejšie si vyhľadávam vo worde slová, čo mi robia problémy, a potom, ak ich tam je príliš veľa, snažím sa ich čo najviac vymazať, ale robím to tak, aby som príliš neporušila samotný text a nepozmenila jeho význam.
Písanie nie je polhodinová záležitosť, ako si to veľa začínajúcich autorov myslí. Nestačí niečo rýchlo zbúchať ani raz si to po sebe neprečítať a rovno to hodiť na net, kde potom vo vytržení čakáme na pozitívne komentáre. 
Myslím si, že práve časté písanie tento problém aspoň trochu zlepší. Autor sa naučí lepšie manipulovať s textom, začnú mu vadiť kostrbaté vety rušiace plynulosť čítania a zároveň si vylepší slovnú zásobu. Nie raz som musela listovať v slovníku, len aby som objavila synonymum pre jedno slovo, ktoré som už raz v danom odstavci mala. Ak som ho tam ale nutne potrebovala dať znovu a zároveň pôsobilo veľmi rušivo, bolo načase potrápiť mozgové bunky a nájsť si iné východisko, čo väčšinou znamenalo veľkú časť odstavca vymazať a napísať inak.
Na písaní je ťažké to, že treba sledovať naraz príliš veľa vecí. Niektoré sa naučíme časom a budeme ich používať automaticky - napríklad gramatiku -, pri iných treba byť zase neustále v pozore. Keby som vynechala editovanie a škrtanie hlúpostí, asi by som už napísala ďalšie štyri knihy. Opravy nás totiž brzdia najviac na celom písaní a je to niečo, do čoho sa nám vôbec nechce. 
Každý koníček má kladné aj záporné stránky a bohužiaľ, ak chcem byť v písaní dobrá, opravy a škrtanie sú nutné veci. 

2. Čo si čitateľ domyslí

Ide o nevyhnutné a všetkými nenávidené opisy, bez ktorých by však príbeh nebol ozajstným príbehom. Pri písaní knihy je dôležité nezanedbávať prostredie a to, čo postava v tej chvíli robí alebo čo si myslí. 
Existujú dva problémy: Buď je opisov príliš málo a čitateľ sa čuduje, odkiaľ sa zrazu v príbehu vzal veľký zlatý drak, alebo autor opisuje každú menšiu blbosť, ktorá príbeh nikam neposúva. 

Text:
Prešla som cez kuchyňu do obrovskej jedálne s kozubom, vyšla som v hale a po schodoch som sa presunula na dlhú chodbu na hornom poschodí. Vyrazila som k posledným dverám matkinej izby. Otvorila som, vošla a zavrela ich. 

Ak je opisovaný dom, kde sa postava nachádza prvý raz, tento spôsob beriem (aj keď by mohol byť trochu prefíkanejšie spracovaný). Aspoň máme prehľad o veľkosti a počte izieb. No ak už v dome predtým postava bola, je zbytočné stále dookola opakovať, kade ide do izby na hornom poschodí. V článkoch som sa veľakrát stretla s takýmito opismi. Dali by sa skrátiť a ušetrilo by sa veľa miesta. 

Text: 
Z kuchyne som sa presunula do matkinej izby na hornom poschodí (v podstate už vieme, že je na hornom poschodí, keďže to predtým spomínala, takže ani to tam nemusí byť).

Toto je iba jeden z tých jednoduchších príkladov. Mnohokrát však žiadny autor netuší, v akej miere si kto a čo domyslí. Hovorí sa, že čitateľa by sme nemali podceňovať, no niektoré veci si proste domyslieť nemôže a potom, keď sa v príbehu zrazu objavia, čuduje sa. 
Snažím sa často neopakovať opisy miest, kde už postavy boli. Príliš veľa ich odvádza pozornosť od samotného deja.  Raz alebo dvakrát je akurát dosť, aby si čitateľ zapamätal, ako to tam vyzerá. Prostredie je iba taká kulisa, aby sme si vytvorili celkovú predstavu. 
Najlepšia je zlatá stredná cesta, lenže tá sa u každého líši a je otázne, či sa po nej autor dokáže vybrať.

  3. Problémy s dĺžkou
Predošlé dva body dosť súvisia s týmto. Zo skúsenosti viem, že niektorí autori majú skôr problém napísať
dlhšiu kapitolu, dôsledkom čoho ich celý príbeh pripomína knižku pre škôlkárov, ale u mňa je to presne naopak. Pri KMK som mávala v jednej kapitole aj osemtisíc slov! Nenormálne, ja viem, ale trvalo mi, kým som pochopila, že je to chyba. Vtedy som si vôbec nestanovila limit slov, pokiaľ môžem ísť a nerozložila som si kapitoly do troch menších častí, tvoriacich jednu knihu, pri čom jedna kapitola mala počet slov v rozmedzí od dvetisíc do päťtisíc. Ak by ich bolo viac, radšej som nasledujúcu udalosť preradila do ďalšej kapitoly. Uvedomila som si, že je lepšie ich mať viac, ale kratšie. Takýto postup na obmedzenie dĺžky mi celkom vyhovuje. Napriek tomu sa musím strážiť, aby som to príliš neprehnala. Nikto asi nebude čítať tisíc-stranovú zlátaninu s nekonečným dejom.

Na druhej strane je pre mňa nepochopiteľné všetko, čo má menej ako dvesto strán. Ak ma taký príbeh osloví a zaujme, autor má môj rešpekt, ale inak si myslím, že sa v tak málo stranách nedá poriadne obsiahnuť všetko, čo je pre dobrú knihu potrebné. Zvyčajne sú slabo rozvinuté vzťahy medzi postavami a dej nie je nič moc. Zápletka nula bodov, pretože kým sa poriadne rozbehne, už je koniec. Stále je však lepšie ponechať dvesto a menej strán, ako keby sme mali zbytočne naťahovať dej kravinami. Nechápem jedno. Ak nemá autor čo povedať, na čo sa vôbec snaží. Na jeho písaní sa dá veľmi ľahko zbadať, že je silené. Všetky scény sú salámové, nezanechajú žiadny dojem a postavy sa bavia v podstate o ničom, len aby zakryli skutočnosť, že si nemajú čo povedať.


4. Scény, kde sa nič nedeje
Ide o ťažkosti s vymýšľaním uvádzacích viet k dialógom. Hlavne, keď pri rozhovore postavy nič nerobia. Nestačí však nechať na dvoch stranách priamu reč, to predsa nie je príbeh. Nejako treba opisovať reakcie postáv a zároveň dbať o to, aby sa neopakovali tie isté vety ako: usmiala sa, pozrela sa mu do očí, prikývla, atď. Vynechať sa nemôžu a príliš veľa ich zase výrazne spomaľuje priebeh deja.

Ak ste sa dostali na moju úroveň šialenosti a tiež máte zopár takých vecí, ktoré vám na vašom písaní vadia, určite sa ozvite. Hádam v tom nie sme s Michelle samé. 

17 komentárov:

  1. Pekný článok 8) Zaujímavé, s čím všetkým sa autor potýka, ale je to nevyhnutné pre dobrú knihu 8)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Väčšinou súhlasím, jedine s touto vetou nie : "Nestačí však nechať na dvoch stranách priamu reč, to predsa nie je príbeh."
    Myslím, že sú rozhovory, pri ktorých sú uvádzacie vety úplne zbytočné a aj bez nich je to príbeh. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja si neviem predstaviť na dvoch stranách len priamu reč. Fakt. To by sa mi zdalo divné a priznám sa, že ešte som sa s tým v živote v článku nestretla :D

      Odstrániť
  3. U mňa okrem tých tvojich slov vedú ešte aj: dávno, rýchlo, dlho, viac a predtým :D Strašné, niekedy by som ich najradšej vymazala zo svojho slovníka, ale neviem, čím by som ich potom nahradila :D A je zase pravdou, že som zrejme nikdy nenarazila na knihu, kde by sa časť textu skladala len z dialógov, veď aj pri dráme sa v zátvorkach musí uvádzať, čo tie postavy robia, bez toho to proste nejde. Ale zase napríklad Neomillnerová ich používa minimálne, ani sa príliš nevenuje opisom prostredia a u nej to vôbec nie je rušivé - teda aspoň mňa to nikdy nerušilo, práveže sa mi to vždy čítalo rýchlo a jednoducho. Ale občas proste neviem odhadnúť, či je potrebné podotýkať, že to tá postava povedala tak a tak, alebo si to čitateľ domyslí - ja mám vždy dojem, že si to nedomyslí a potom to tak aj vyzerá :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Sme na tom rovnako. Ja veľmi podceňujem čitateľov, ale asi by som nemala :D lebo nakoniec vyjdem ako tá sprostá ja.

      Odstrániť
  4. Pre mňa je takým nenávideným slovíčkom "náhle." Bomba náhle vybuchla. Náhle ho prekvapila náhla bolesť. To slovo má označovať niečo rýchle a nečakané a pritom robí presný opak, vetu zdržuje. Hm...
    Zadie Smith je veľká experimentátorka s formou a v jednej knihe spravila presne toto - občas je z dialógov bez uvádzacích viet zložená celá kapitola :P

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mne zvyklo hrozne vadiť aj "že", ale u mňa sa to dosť často s tými slovíčkami mení. Každý mesiac mi lezie na nervy niečo iné.
      Celá kapitola? A aké to bolo? :D

      Odstrániť
    2. Dobré to bolo, asi do tretiny som si vôbec neuvedomila, že niečo pri tých dialógoch chýba :)

      Odstrániť
  5. Já si taky dovolím nesouhlasit s tím, že používat jen přímou řeč bez uvozovacích vět nejde. Já na tom jeden příběh stavím, a docela to jde. Jen krajně výjimečně se tam vyskytne něco, co není přímá řeč. =D Jen se to prostě musí umět, to je celý. Popravdě čistý dialogovky přímo miluju... =D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jen pro zajímavost... =D http://arvaripise.blogspot.cz/search/label/Patrik%20a%20Luk%C3%A1%C5%A1

      Odstrániť
    2. Pozrela som to, ale mne tam v niektorých častiach uvádzacie vety dosť chýbajú.

      Odstrániť
  6. Ja som si akurát minule uvedomila, že mojím prekliatym slovom je "ktorý/á/é", ale rovnako aj ukazovacie zámená, fakt by som ich mala menej používať :D
    Čo sa týka dialógov, ja mám dojem, že ja perem uvádzacie reči všade, aj tam, kde by nemuseli byť, budem to musieť preškrtať niekedy, ale skôr som zástankyňou dialógov než opisov, v poslednom čase sa s opisom akosi nekamarátim a viem, že na jednej strane je to zlé, ale zase, pokiaľ sa do neho aj pustím, mám pocit, že to znie silene a tak to tam radšej nedám. Ale tak sú samozrejme situácie, kde sa mu nedá vyhnúť :D
    A inak, to s tou dĺžkou bude zrejme môj prípad, lebo už teraz mám dojem, že sa tam nič nedeje a akosi neviem, ako to oživiť, hádam ma to napadne, lebo si tie postavy fakt nebudú mať čo povedať :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hej, u teba by som rozhodne obmedzila ukazovacie zámená, máš ich tam dosť často. Aj v tých novších kapitolách sa na ne kukni, nejako som si zabudla vyznačiť. Len teraz neviem, či tam nebolo v takej miere, že by mi to vadilo, alebo som si na to už zvykla :D
      Tak aj ja sa snažím nepotrebné uvádzacie vety vyčiarknuť, aby zbytočne nebrzdili plynulosť.
      Ja ťa nakopem :D hneď sa tam bude dačo diať. Kks ja mám pocit, že je tam zase toho napchatého príliš veľa a čitateľ nebude stíhať sledovať, čo všetko sa tam deje.

      Odstrániť
    2. Počkaj, ak by si si na to zvykla, tak to by bolo veľmi zle :D
      požičaj mi trochu tvojho deja a bude v rovnováhe aj moje, aj tvoje dielo :D

      Odstrániť
    3. Dobre nezvykám si, ale inak fakt, nemyslím si, že si tam toho mala tak veľa, to by som si určite všimla :D
      Ak ti požičiam, nebude mi to potom sedieť, lebo sebe to nebudem môcť dať. Mám radu: Skús prekutrať Full Moon, či ti dačo z toho nepomôže. Ja som kukala na KMK, keď som mala dilemu a nakoniec som prišla na riešenie :D

      Odstrániť
  7. Tie tvoje analyzovania sa mi páčia, vždy vypichneš aj veci, na ktoré človek niekedy ani nepomyslí, ale pri tom sú samozrejmé :D S takými prípadmi, že zrazu sa tam niečo objaví, čo tam predtým nebolo, sa stretávam fakt často, čo mi fakt lezie na nervy -_-"

    Inak, stále sa zmieňuješ o tej svojej knihe, ale stále nič, už ju chcem čítať! :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem :D tak hej, ja mám potrebu o tom písať - ja vlastne píšem asi o všetkom, takže je to jedno. :D A niekedy to aj mne lezie na nervy, preto furt všetko opisujem, ale ako som povedala, niekedy rada podceňujem čitateľa :D

      Eeee, na tej sa už pracuje, chýbajú mi do konca tri kapitoly a nejakým zázrakom sa mi podarilo zatiaľ napísať len 89 000 slov! S prvou verziou dokopy som to pekne prešvihla nad 130 000, ale radšej sem nejdem napísať, koľko presne toho bolo, lebo ešte by sa náhodou niekto zhrozil :D

      Odstrániť