Večný kolobeh písania: V autorovej hlave alebo ako pochybnosti zabíjajú dobrý príbeh

Som si istá, že nejeden autor sa už stretol s pochybnosťami, s nedostatkom sebadôvery a aj s nedôverou ostatných. 

Buďme realisti. Žijeme na Slovensku, kde malo to šťastie uživiť sa písaním iba niekoľko vyvolených, takže ak chce uspieť nový neznámy autor, v podstate preto musí spraviť nemožné. Začnime s tým, že je neskutočne ťažké dať o sebe vôbec vedieť čitateľom. Ak aj o autorovi vedia, nie je zaručené, že ich zaujme to, čo píše. Ďalej sú tu vydavateľstvá, od ktorých im pekne po poradí chodia odmietnutia a oni s každým ďalším odmietnutím majú chuť poddať sa tomu zžieravému pocitu pochybnosti. Možno nie som vôbec dobrý. Nemám talent. Neviem písať. V živote nič nevydám. Každý ma len vysmeje, že som chcel uspieť v niečom, čo je aj tak nedocenené. 

Jednu vec treba mať na pamäti. Aj keby ste napísali neviem aký bestseller, pochybnosti NIKDY nezmiznú. Je jedno, že vám rukopis pochváli päť čitateľov, pokiaľ ten šiesty bude pokladať príbeh za brak, ktorý by sa nikdy nemal dostať na pulty kníhkupectiev. 

Viete, čo vám z týchto šiestich hodnotení utkvie v hlave? 

Nie to, ako vás piati čitatelia vychválili, ako zbožňujú postavy, dialógy, zápletku. Vy si budete aj po pár týždňoch živo pamätať len názor, ktorý v podstate naznačil, že by ste už v živote nemali otvoriť Word. 

No čo vám poviem. Ľudská myseľ je neuveriteľná a má talent pridŕžať sa iba negatív stokrát podčiarkujúcich všetky pochybnosti, ktoré ste už o sebe mali aj tak. 

To je však v poriadku. Aj keď vás pochybnosti neopustia, záleží na tom, ako sa s nimi popasujete. Či im dáte úplnú kontrolu nad vašou kreativitou a budúcnosťou, za ktorou si tak tvrdohlavo idete už nejakú dobu. 

1. Napísala som tú najväčšiu kravinu na svete

Ak vám táto veta prešla hlavou už párkrát a objaví sa tam vždy, keď máte výkyvy nálady, zlé obdobie alebo depresie, vitajte v klube, nie ste sami. Musím vás však ubezpečiť, že aj keby ste si to pomysleli denne niekoľkokrát, je len malá šanca, že je vaše dielo tá najväčšia kravina na svete, pokiaľ ste ho písali zo srdca a bavilo vás to. Stačí si pozrieť recenzie niektorých kníh na Goodreads alebo na Martinuse. Väčšina z nich má pozitívne, ale aj úplne negatívne hodnotenia. Je to kvôli čitateľskému vkusu. Niekoho môže váš príbeh hlboko zasiahnuť, ale niekoho, naopak, vôbec. Pokiaľ to myslíte so spisovateľskou kariérou vážne, musíte sa pripraviť na to, že nikdy nebudete mať pri knižke iba päť hviezdičiek a chválu. 

2. Vy ste mimozemšťan a tí ostatní vám nerozumejú

Ste autor a máte dojem, že nikam nezapadáte, lebo vám nikto nerozumie? 

Tak to cítite dobre, pretože je to pravda. Väčšina ľudí sa písaniu nevenuje, netušia, čo všetko stojí za zrodom knihy. Stačí, že sa im to pokúsite vysvetliť a oni na vás budú len tupo zízať, že o čom to rozprávate. To je asi také, ako keď mne začne frajer vysvetľovať zloženie motora v aute a ja mu na oplátku porozprávam o typoch rozprávačov alebo prečo je táto a táto kapitola úplne na hovno. 

Vaše písanie a to, že niečo vytvárate, môže na niektorých ľudí pôsobiť trochu bláznivo a strašidelne. Predsa len, vy ste vytvorili nový svet, nové osoby! Ľudia vo voľnom čase zvyčajne neuvažujú nad tým, prečo chce záporná postava otvoriť bránu do druhej dimenzie, oni chodia radi do zafajčených podnikov, kde pijú pivo, čumia do telefónov a popritom sa tvária, že sa brutálne socializujú, aj keď vlastne nikto sa tomu druhému naozaj nevenuje. Predstavte si, že vy tam sedíte s nimi a popritom vám prechádza hlavou asi milión nápadov, ako vylepšiť niektoré scény vo vašom príbehu, aké je pre vás neproduktívne takto strácať čas, keď sa s vami v skutočnosti aj tak nikto nebaví. Myseľ autora je neustále v strehu. Autor uprednostňuje písanie pred všetkým ostatným, pretože na pleciach neustále nesie nekonečnú záťaž nápadov a nových príbehov, čo sa však absolútne netýka ľudí sediacich okolo vás. 

3. Keď si ostatní myslia, že nič nerobíte

Tento bod súvisí s nepochopením. Ako som spomínala vyššie, ľudia, ktorí sa písaniu a čítaniu nevenujú na dennej báze, nikdy nepochopia, prečo je pre vás také dôležité tráviť pol dňa ťukaním do klávesnice bez toho, aby z opačného frontu prichádzala nejaká odozva. Pravdepodobne nevnímajú tvorenie príbehu ako niečo zábavné, pravdepodobne si myslia, že toto by im niekto dal robiť za trest. Takže ak niekomu poviete, že by ste sa radi živili ako autor, trápne sa na vás usmejú a vy budete radi, že si pre seba nechali aspoň sprosté poznámky typu: „Aká zbytočnosť“, „Je to blázon“, „A to je skutočná práca? Knihu vie zbúchať každý“, „S tým sa určite neuživí“. 

Na Slovensku možno nie, lenže autori vedia robiť aj kopu iných vecí. Väčšina z nich má dobrý vzťah k jazyku alebo k cudzím jazykom, takže by mohli popri písaní robiť editorov, korektorov, prekladateľov, dokonca úžasných grafikov.

Ak teda sedíte pred počítačom celý deň, niekomu nezaujatému to môže pripadať, že ste lajdák a márnite čas, lebo však by ste namiesto toho mohli radšej „normálne“ pracovať. 

Takže pre tých, ktorí si to myslia, mám len jedno: „Vyskúšajte si písanie a potom mi povedzte, že to nie je ťažká práca. A aj po napísaní kapitoly si myslíte, že je to jednoduché? Napíšte celú knihu, strčte ju do ruky čitateľovi alebo nejakému editorovi, ktorý vám ju zoškrtá na polovicu a napíše vám, čo všetko tam máte zle.“ 

Vtedy príde na rad môj škodoradostný smiech. 

Autori pracujú neustále. Oni nestrávia osem hodín v kancelárii alebo dvanástky pri páse a pôjdu domov oddychovať. Oni myslia na písanie neustále, dokonca ešte aj počas snívania. 

Takže písanie je rozhodne náročná, trochu odlišná, ale nikdy sa nekončiaca práca, od ktorej – aj keď by si chcel človek oddýchnuť – tak to nedokáže, pretože nápady sa nedajú len tak vypnúť. 

4. To, že o mne ľudia vedia, že mi lajkujú statusy a že mám pod článkom o písaní tristo komentárov, určuje, či som ozajstný spisovateľ

Pochybnosti sú len produktom vašej mierne šialenej mysle, ktorá túži po neustálych pochvalách od ostatných, a keď si myslí, že ich nemá, tak je zle. Myslite však na to, že v minulosti autori nemali internet a k písaniu ich nepovzbudzoval počet lajkov a pozitívne hodnotenia na sociálnych sieťach. Písali v prvom rade pre seba bez nátlaku virtuálneho sveta. Možno by bolo načase nejako sa od tejto potreby po schválení od ostatných trochu odosobniť. S myšlienkou neustáleho zlyhania, na ktoré podľa vás každý čaká, sa v spisovateľskej kariére ďaleko nedostanete. 

Treba skúšať, treba sa snažiť, treba vytrvať. 

Zvyknete o sebe pochybovať? Bojíte sa zlyhania? Máte pocit, že často vaše písanie nikam nevedie?