Abbi Glines | Zájsť priďaleko

Abbi Glines | Zájsť priďaleko | Rosemary Beach #1 | 246 strán | Ikar | Goodreads | Gorila | Martinus | Literama

Prvá veta: Doteraz som pred domami, kde sa konala párty, vídala zaparkované pikapy so zablatenými pneumatikami. 

Blaire to v živote nemá vôbec jednoduché. Jej sestra zomrela. Otec sa nevedel zmieriť s jej stratou a krátko nato odišiel. Nakoniec vzal osud Blaire aj matku a ona musela predať rodný dom, aby naškriabala prachy na zaplatenie účtov v nemocnici.
Blaire teda nemá inú možnosť a musí odísť za otcom. Namiesto neho však nájde trojposchodovú vilu a arogantného syna otcovej priateľky – Rusha.
Aby sa mohla pozbierať z temnej diery, do ktorej ju šmaril život, bude potrebovať prácu, ako tak stabilný domov, podporu aspoň tej rodiny, ktorá jej zostala, a zopár práškov na depku, aby sa z nej nestalo totálne psycho. Takto nejako som si hrdinkino zotavovanie predstavovala ja. Bohužiaľ, z tejto pestrej ponuky si našla iba prácu a domov v podobe krpatej izbičky pod schodmi. Človek by si pomyslel, že keď má niekto dom veľký skoro ako menší činžiak, nájde sa tam nejaká hosťovská izba pre babu v núdzi a neskončí v komore, kde sa nedá ani hýbať. Ale tak čo už. Odkedy sa dostal na svetlo sveta Harry Potter, útulné izbičky s jednou posteľou pod schodmi sú proste in.

Ešte dávnejšie som mala možnosť prečítať si od autorky prvý diel série The Vincent boys, ale kniha si ma nezískala. Nemalo to ani ktovieaké hodnotenia na rozdiel od Rosemary Beach série. Anotácia a pozitívne názory ma preto hneď nalákali. Bola som veľmi zvedavá, či sa autorka v písaní zlepšila.
Prvé strany knihy Zájsť priďaleko ma strhli a kde-tu sa našlo zopár vtipných hlášok. Blaire mala byť podľa všetkého taká NA kick-ass hrdinka so zbraňou pod sedadlom. Škoda, že zbraň na nej bola tým jediným zaujímavým. Od ostatných obyčajných a otravných hrdiniek sa odlišovala iba v tom, že mohla kreténom pohroziť, že im vystrelí mozog, ak jej nedajú pokoj. Jej správanie ma však veľmi miatlo, s čím úzko súvisí aj celý jej a Rushov vzťah.
Spomínala som už, že nie som fanúšikom instalove? Pretože nie som. Často sa mi zdá príliš neuveriteľná na to, aby mohla pôsobiť aspoň trochu reálnym dojmom na čitateľa.
V tejto knihe to bol presne jeden z tých prípadov. Všetko sa vyvíjalo dobre, kým sa autorka nepustila do romantickej línie. Prvé kapitoly sa Rush o Blaire vôbec nestaral a ani z jej strany som nebadala až taký prehnaný záujem. A tu zrazu otočím na novú kapitolu a vidím, ako jej Rush hovorí, že po nej túži, ale musí si držať odstup.
Nie.
Nie.
Nie!
Dobrý nápad, znesiteľné postavy a takto to zbabrať. Normálne mi je do plaču a nechápem, prečo sa do toho autorka pustila takto zhurta. Séria má nekonečne veľa dielov... kde je napísané, že už v piatej kapitole v prvej knihe musia po sebe protagonisti otvorene slintať a uvažovať o tom, že život bez toho druhého by nestál za nič?
Blaire je predsa zronená kvôli minulosti, je na úplnom dne, potrebuje sa pozbierať, tak prečo myslí iba na to, aký je Rush neodolateľný a aký má dobrý zadok, keď ho vidí na balkóne preťahovať inú babu?

To dievča to v hlave vôbec nemalo v poriadku a keby mal niekoho v jej okolí aspoň trochu rozumu, asi ju pošle k psychológovi na dlhý pokec.
Autorke sa vymkol príbeh z rúk akoby sám. Zo začiatku ho riadila a potom ho nechala, nech si besno ide, kam chce. Hlavné aj vedľajšie postavy odflákla, dejová línia zmizla v Bermudskom trojuholníku a dialógy boli písané formou skopírujem-dve-vety-odtiaľto-a-odtiaľto-určite-si-to-nikto-nevšimne. Hlavné, že sa všetko posúvalo dopredu rýchlosťou svetla a čitateľ sa nestihol ani poriadne nadýchnuť. Je to veľkým pozitívom a zároveň negatívom knihy. Autorka dbala na to, aby som sa pri čítaní nikde nezabrzdila a hlbšie neuvažovala o konaní postáv, chcela ma len dostať do cieľa, kde by som hneď prahla po pokračovaní.
A aj by som prahla, keby nedokafrala celý nápad. Malo to obrovský potenciál a nevyťažila z neho ani minimum. Stačilo viac trpezlivosti, viac opráv, trochu lepšie spracovanej psychológie postáv a mohlo z toho vzniknúť niečo, čo by čitateľovi poriadne zahralo na city.
Táto kniha sa šúchala iba po okraji toho, čo mohlo mať parádnu a nezabudnuteľnú zápletku. Autorka má skvelé nápady na príbehy, čo som postrehla už aj pri The Vincent boys, ale pripadá mi to, že ich nevie spracovať.
Knižku by som odporučila skôr nenáročným čitateľom alebo tým, ktorým sadol štýl písania. Čítalo sa to rýchlo, ale nepresvedčilo ma to.

Čo som čakala: Dobre napísaný NA príbeh zameraný na dievča pretĺkajúce sa životom, ktoré prišlo o všetko a snaží sa nájsť spôsob na prežitie.

Čo som dostala: Príbeh so sľubným začiatkom, ale ofláknutým zvyškom.

Moje hodnotenie:

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar