Večný kolobeh písania | Otravné autorské komáre (zbavte sa ich, inak vám vycicajú všetky nápady a energiu niečo napísať)

Písanie je veľmi citlivá záležitosť. Stačí málo a múza zmizne. Neustále uvažujem, čím to asi bude. Mám chuť písať, a predsa, keď si sadnem za netbook a otvorím Word, nič poriadne zo mňa nevylezie. Nie je to ani tak kvôli autorskému bloku. Myslím si, že skôr ide o kopec iných vecí, ktoré zaťažujú moju myseľ, a tá sa potom poriadne nevie sústrediť na príbeh. Popri písaní mi totiž často lezú do hlavy nenápadné vety typu: Čo budem zajtra variť? Musím dočítať recenzné výtlačky. Už nemám čas. Chcem si prečítať Silver Shadows, Game of Thrones, The Kiss of Deception... Štve ma, že mi písanie ide tak pomaly, prečo neviem písať rýchlejšie?

Ako pri tom všetkom môže autor normálne písať?

Zdá sa mi to nemožné. Sú to rušivé elementy a nikdy sa im asi nevyhneme. Mali by sme sa však snažiť, inak sa nikam nedostaneme. Nestačí sa dokopať k písaniu, treba sa zbaviť všetkého, čo by mohlo negatívne vplývať na naše úvahy, týkajúce sa príbehu.

Tu je zoznam dvanástich vecí, ktoré môžu znamenať rozhodujúci bod medzi tým, či sa niekam pohnete, alebo nie. Ide čisto o moje pozorovania a menšie experimenty, ktoré som robila sama na sebe za posledné roky.

Trick yourself into making writing progress

1. Internet

Táto vec je pre mňa pri písaní úplne najrušivejšia. Máte to ako s učením. Radšej by ste robili milión iných vecí, akoby ste civeli do učebnice. Pozornosť od písania vám neustále kradnú prichádzajúce správy na Facebooku, upozornenia na Goodreads, e-maily. Problém ani tak nepredstavujú samotné upozornenia ako obsah správ.

Keď začnem písať, moja myseľ sa prepne do akéhosi zvláštneho módu, kedy je sústredená na svet z predstáv. Lenže osobné správy od priateľov sa netýkajú toho, na čo sa práve zameriavam a moja myseľ dostáva tvrdé šoky, lebo sa neustále musí presúvať medzi dvomi realitami. Písanie je dar a zároveň prekliatie. Príliš veľa rušivých momentov môže mať za následok únavu, nechuť do ďalšieho písania, čo je zvyčajne dôvod, prečo stratím niť a nedokážem pokračovať. Prídu na rad nervy a zlá nálada, že som sa nikam neposunula.

Autori sú zväčša náladové tvory a nechajú sa často ovplyvňovať vlastným, vymysleným svetom.  Koľkokrát som sa pristihla pri tom, že sa usmievam, keď sa mi podarilo napísať dobrú scénu a koľkokrát mi bolo do plaču, že stojím už dva týždne na tom istom mieste, lebo neviem vyriešiť tú a tú situáciu?

Či chceme, či nie, spôsob, akým píšeme, ovplyvňuje náš každodenný život.

2. Seriály a filmy

Ďalšie nie práve príjemné pútače pozornosti. Veľa pozerám a často si radšej zapnem nový diel The Fosters a Under the Dome, akoby som mala ísť písať. Ešte ani raz sa nestalo, aby som si povedala, že si novú časť odložím na ďalší deň a budem sa venovať radšej svojim hrdinom. Nič nie je lepšie ako písanie, ale napriek tomu dám prednosť seriálu? Čím to asi bude?

Odpoveď je jednoduchá. Pri pozeraní nemusím toľko rozmýšľať. Nenamáham si mozgové bunky pri vymýšľaní opisov a dialógov. Niekedy je dobré takto si oddýchnuť, ale časté uprednostňovanie seriálov mi spôsobuje lenivosť vysokého stupňa a robí mi problém ešte aj prečítať si po sebe nové, napísané kapitoly. Nieto aby som pokračovala v príbehu. Veď viac ma trápi, čo sa stane s Brandonom a Callie a ako je možné, že sa dostal Dale spod kupoly, ako to, čo spraví po útoku na palác moja hlavná hrdinka.

3. Recenzné výtlačky a knihy

Milujem čítanie, blogovanie a písanie recenzii. Cením si spolupráce s vydavateľstvami a všetky knihy, čo mi prídu, ale niekedy sa samej seba pýtam, prečo som si toho toľko naložila. Je to moja vina, že som poprosila vydavateľstvá o ďalšie spolupráce. Dopadlo to tak, že aj keď si potrebujem od čítania oddýchnuť, nemôžem, lebo musím napísať recenziu. V tomto prípade je skôr čítanie povinnosť ako zábava.

Ďalší problém predstavuje príbeh knihy, ktorú práve čítam.

Veľa ľudí sa ponorí do kníh v nádeji, že sa odpúta od dnešnej reality. Sú nadšení z toho, že im ich vlastná fantázia umožní ponoriť sa do nového sveta. Lenže kombinovať čítanie s písaním nie je práve najlepšie riešenie. Práve preto, že na príbeh v knihe reaguje väčšina z nás oveľa intenzívnejšie ako na hocijaký seriál alebo film, môže byť náročné zahĺbiť sa potom do vlastného nápadu. V tom úplne najhoršom prípade ešte aj akosi podvedome môžeme vykradnúť príbeh, čo práve čítame.  

4. Vidina slávy

V jednom článku som riešila otázku toho, prečo vlastne píšeme. Autor veľakrát začína preto, lebo ho to baví. Chce sa odviazať o reálneho života a vytvoriť si vlastný, vysnený svet. Lenže ak je príbeh naozaj dobrý a povie mu to veľa ľudí, môže to výrazne ovplyvniť jeho písanie. Stačia kratučké vety: Neviem sa dočkať pokračovania! Ten koniec bol na porazenie! A už to ide dolu vodou.

Máte pocit, že sa od vás očakáva, aby ste písali rýchlejšie. Musíte predsa vyhovieť čitateľom, ktorí netrpezlivo očakávajú nové príbehy s vašimi hrdinami!

Blbý prístup.

Myslím si, že aj preto nemá veľa príbehov, publikovaných na internete po kapitolách, úspech. Autor sa nechá uniesť prosbami čitateľa a sám si v duchu nahovorí, že nemá na výber a musí to dokončiť. Tým pádom ale prácu odflákne a príbeh je o ničom.

Nič sa nevyvinie len tak behom pár hodín. Dej a zápletka sa nám musia v hlave poriadne sformulovať, aby boli dobré. Rýchlo sa dá behať, rýchlo sa dajú načarbať poznámky z ekonomiky, ale nie napísať dobrý príbeh.

5. Negatívny prístup

Keď si budete furt hovoriť, že na to nemáte a všetko, čo napíšete, je otrasné, dostanete sa akurát tak späť na začiatok. Je dôležité rozmýšľať pozitívne a oceniť sa aj za malé úspechy, ktoré dosiahnete. V prvom rade musíte byť spokojní vy sami, ostatným je ukradnuté, či máte zo seba zlý, alebo dobrý pocit. Všetko má nejaký zmysel. Nájdite si ten svoj vo vlastnom príbehu.

6. Čas

Ubezpečte sa, že máte vyhradený čas len na písanie a nepríde vám do toho nič, čo by vás mohlo rušiť. A hlavne nezízajte na hodiny. Toto je najväčší zabijak. Nesedíte v škole a neodpočítavate sekundy do konca poslednej hodiny, tak sa dajte dokopy. Písanie je oberač času, ak máte záujem robiť niečo iné, nemali ste s ním začínať. Sťažovať sa na to, že nič nestíhate, je zbytočné.

Skúšala som.

 7. Hudba (v niektorých prípadoch)

Pri písaní často počúvam hudbu. Veľmi mi pomáha s vytvorením správnej atmosféry. Niekedy vidím svoj svet reálnejšie ako všetko ostatné okolo seba. Ak však máte pocit, že sa chuť do písania stráca, počúvať hudbu s peknými textami nie je veľmi dobrý nápad.

V takýchto chvíľach si často začnem pospevovať a sústredím sa na text a nie na príbeh.

 8. Som hladná a smädná

Pred písaním sa zvyčajne najem a vždy si donesiem k sebe fľašu čistej vody. Písanie vyčerpáva a pravidelný pitný režim vás udrží dlhšie v strehu. Okrem toho nie je nič horšie, ako keď vás škvŕkanie v bruchu vytrhne z akčnej scény, na ktorej ste pracovali. Vyberiete sa preskúmať chladničku, medzitým si zapnete v kuchyni telku, zakecáte sa s rodičmi o tom, kam idú grilovať a už je vaše písanie v ťahu.

9. Nepravidelnosť

Nemám rada rutinu v každodennom živote, ale skôr či neskôr nás všetkých pohltí. Staneme sa jej súčasťou, aj keď to nechceme a dlho si to ani neuvedomíme. Veľa ľudí neznáša robiť to isté dookola každý deň, no nikto nemôže poprieť, že to v nás vyvoláva tak trochu pocit bezpečia a istoty. Teda aspoň u mňa. Áno, niekedy je to nuda a treba sa odreagovať, ale pokiaľ mám program, podľa ktorého sa riadim, ide mi všetko jednoduchšie.

Myslím si, že s písaním je to podobne. Aby sme sa výrazne pohli vpred, ideálne by bolo venovať z jedného dňa aspoň hodinu písaniu. Predsa len je písanie veľkou časťou života väčšiny autorov a vyhradiť si naň dva celé dni v týždni namiesto hodiny denne nie je podľa mňa riešením. Treba písať pravidelne, ak to tak nie je, vyjdeme z cviku.

Vysvetlím vám to na sebe:

Nepísala som asi dva týždne a zrazu ma chytila taká chuť do písania, že som sedela nad rozžeraveným netbookom, ktorý mlel z posledného, celý víkend. Poriadne som nespala ani nejedla, musela som nahromadené nápady dostať z hlavy. V pondelok som si uvedomila, že som vyčerpaná a neviem pokračovať. Písanie ma vyšťavilo natoľko, že som na ďalšie dva týždne nevedela nabrať dych.

Menej je niekedy viac. Sú lepšie malé pravidelné krôčiky každý deň ako jeden veľký raz za dva týždne. Najlepšie sa mi písalo pred rokom a pol. Vtedy som sa presne riadila podľa tohto pravidla a písala každý deň iba určitý čas. Prekvapili ma pokroky, ktoré som dosiahla. Kým písanie polovice VZA mi zabralo asi rok a následné škrtanie ďalšie dva, záver príbehu som dopísala ani nie behom mesiaca.

Myslím si, že v niektorých prípadoch je pravidelnosť dobrá. Pomáha nám lepšie sa zorientovať a dáva nám istotu.

10. Všetko mám v hlave

Toto bola asi jedna z mojich najväčších chýb. Nič som si neznačila a tak sa stalo, že mi veľa vecí vyšumelo z hlavy. Nápadov sa postupne nazbieralo toľko, že som v nich mala chaos. Odvtedy si veľa vecí zapisujem a pomáha mi to sa zorientovať. Naučila som sa, že nie vždy sa môžeme spoľahnúť na vlastný rozum.

11. Názory ostatných ma nezaujímajú

Ak vám viac ľudí povie, že máte protivnú hlavnú postavu, niečo na tom bude. Namiesto toho, aby ste tento fakt ignorovali, zamyslite sa nad tým. Autor pracuje väčšinou sám, ale spätná väzba výrazne pomáha posunúť sa vpred. Nedokážeme byť voči sebe objektívni a rovnako je to aj s našim písaním. Vidíme v príbehu iné veci ako ostatní. Tieto rôzne uhly pohľadov vám dajú veľmi veľa, ak pochopíte, ako si z nich vziať najdôležitejšie.

Povedali vám, že vaše dielo nie je dobré a potrebuje veľké zmeny? Neodúvajte sa, radšej s tým niečo spravte. Ľudia majú neskutoční talent všetko prekrúcať. Kritika nemusí byť útok na vašu osobu a aj keby bola, vždy v nej bude kúsok pravdy.

12. Prečo on áno a ja nie?

Všetci máme tendenciu porovnávať sa s ostatnými. Má lepšie vlasy ako ja. Má značkové handry a tú úžasnú sukňu z Reserved, ktorá sa mne neušla, on vydal knihu a ja nie... zrejme píše lepšie ako ja.

Bla, bla, bla...

Závisť, väčšia publicita, lepší príbeh? Autor by sa nemal sústrediť na úspechy ostatných. Mohol by sa v nich až príliš stratiť a nechal by si tak utiecť vlastnú šancu preraziť. Povedzme si to na rovinu. Keď vydá domáci autor YA/fantasy knihu, je to zázrak. Väčšinou to ani nesúvisí s talentom, ale skôr so známosťami a s peniazmi.

Treba si pamätať jedno: Sami sme sa rozhodli písať a vieme, aká je situácia s knižným trhom - okrem toho konkurencia je obrovská. Radšej sa dopredu zmierte s neúspechom, ako by ste neskôr mali padnúť na hubu vo vlastnej bubline slávy.

Je to kruté, ale je to tak. Dnes je iba málo takých ľudí, ktorí sa uživia tým, čo ich baví. Vždy budeme musieť v živote robiť veci, ktoré nám lezú na nervy, ale ide o to, ako sa k nim postavíme. Neurobte si z písania povinnosť. Aj keď sa vám nepodarí preraziť, vždy je to niečo, čo vám môže pomôcť dostať sa z depresie.

Vaše súkromné útočisko radosti a nádeje.