Kukuričné deti a zopár upečených mozgov

Pýtate sa, kam som zmizla? 

Lebo to sa pýtam aj ja. Ale tak prázdniny sú prázdniny a ešte k tomu som bola dlhší čas u babky, kde som mala fáákt na prd net a dva dni mi trvalo dať hore recenziu na Vtáčí spev, takže asi každý pochopí, ak poviem, že ma to na blog ani nikde inde do virtuálneho sveta v poslednej dobe nelákalo. 

Teraz som však doma a aby sa nepovedalo, tu je taký "kratší" článok k tomu, čo som posledný mesiac(dva?) vyvádzala + nejaké fotky. 

Ak vás to nezaujíma, radím vám nečítať ďalej, lebo ohľadom príbehov a názorov na ne sa asi veľa nedozviete. Prečítala som minimálny počet kníh a sama sa za to hanbím, ale čo už. Občas treba vypnúť a veľa u mňa spravilo aj to, že som dokončovala VZA, ktoré má teraz v rukách (v čítačke) Michelle a ja si iba obhrýzam nechty a čakám, kedy mi príde správa, že ju to už nebaví. 

Ale nie. To je vtip. 

No rozhodne som zvedavá na jej postrehy, lebo ja v tom už po tých troch(štyroch?) rokoch vôbec nič nevidím. Objektivita je v háji, ale kto vie sám seba objektívne zvoziť za to, aké koniny popísal? Väčšinou poznám autorov, ktorí sú urazení, lebo im niekto vytkol dve vynechané bodky. Ja zase stále len čakám na to, aby som tam mohla niečo opravovať. 

Blbý zlozvyk a už by som s ním mala prestať. 

Prvá vec, s ktorou by som sa rada pochválila, je môj NOVÝ mobil. Niežeby som nebola spokojná s predošlým, len už mal dobré štyri roky a ,chudáčik, mlel z posledného. Písanie esemesiek nehrozilo a na obrazovke sa mi objavovali čudné čierne čiary, takže som čakala, kedy mi povie zbohom. Ale prežila som s ním pekné časy, ktoré zahrňovali aj pár pádov do vody a nejaké tie stretnutia so zemským povrchom. Ja sa vždy vyhováram na zemskú príťažlivosť a nie na moju neschopnosť. 

Takže môj Sony Ericsson K770 vystriedalo biele Blackberry, ktoré som dostala od najlepšieho frajera na svete. 

V lete sa vo veľkom brigáduje a ani mňa to neminulo, ale to, ako dlho som na mojej kukuričnej brigáde vydržala, je už o inom. Celé tri dni. Potom mi prišlo zle, rozrevala som sa a odišla domov. Komu sa chcelo žiť mesiac na ibalgine? Mne určite nie, radšej budem bez peňazí a chodiť, ako keby som sa mala totálne doraziť na našich úžasných poliach. Svoju budúcnosť akosi nevidím v poľnohospodárskom priemysle a kukurica mi je zrejme vďačná, že som to konečne pochopila a vypadla. 

Kde sú tie staré dobré časy, keď sme robili pekne osem hodín, nosili nám vodu a boli tam všetci moji kamoši, ktorí nás rozdeľovali do radov? Peniaze sme dostávali každý deň v obálkach. Dnes je to inak. Mala som dojem, že sme zbytočne prešli celé pole len kvôli tomu, aby sme vylomili to, čo nebolo treba, vodu si pobrali naši drahí cigánski občania skôr, ako som stihla zažmurkať a ešte nás nezabudli zdrbať za to, akí sme pomalí a neschopní. A v maďarčine, takže som nič nechápala a nestále sme drgali do jednej kamošky, nech nám prekladá, o čom to furt trepú. 

Leto sa nezaobíde ani bez kúpania. Každý deň som so svojou tetou a sesternicou chodila osviežiť uvarený mozog na jazero za dedinou, kde sme skákali z lana a zo stromov. Moja akčnosť sa mi nakoniec vypomstila a skončila som s boľavým uchom, takže už som mohla akurát tak len plávať s rybami alebo vypekať sa na brehu. 

Pred pár dňami sme sa dokonca vybrali aj na kúpalisko, aj keď stále nechápem, čo sme od toho čakali. Bolo také preplnené, že sme museli sedieť v tieni pod toboganom a plávanie v plaveckom bazéne určite nehrozilo, keďže sa tam nedalo hýbať. Namiesto toho, aby som si oddýchla pri kraji, som sa musela v strede držať nejakej hadice, lebo inde nebolo miesto. 

Vlnový bazén? Keď ho pustili, navalilo sa tam toľko expertov, že mi robilo problém vyliezť odtiaľ. 

So sesternicou sme sa ešte chvíľu "opaľovali" v tieni pod spomínaným toboganom a nakoniec sme sa rozhodli, že ideme na naše jazero. 

Aby som nezabudla, musím spomenúť naše krásne mačičky. 

S frajerom sme boli aj pri Dunaji, kde som sa samozrejme musela rozbehnúť do vody a povyhrabávať všetky mušle, ktoré som sa potom snažila otvoriť, ale keď nešli, nakoniec som ich len uložila vedľa seba a rozhodla sa, že im urobím preteky. Jedna z nich sa dokonca prevalila!

Boli aj dni, kedy som sa nudila a tak mi napadlo, že si odfotím topánky v prírode a nejaké tie slnečnice, ktoré sú mimochodom hneď pri kukuričnom poli, kde sme robili. 

A nakoniec by som sa už len rada poďakovala za trochu chladného vzduchu, pretože včera sa to nedalo vydržať. Zatiaľ čo môj brat sa čľapkal na jazere s kamošmi v najväčšej horúčave a teplomer redaktora z Nového času tam nameral štyridsať štyri stupňov - ešte ich aj odfotil, akurát pred chvíľou som sa kukala na ich vysmiate ksichty v časáku, ale smiať som sa začala aj ja, až keď som si prečítala: "Richard Danihel(15) (v strede) sa s kamarátmi schladil v rybníku." Vidieť vlastného brata v novinách je dosť divné. - ja som zakotvila v našej pivnici, kde som dve hodiny čítala Pivot Point a nakoniec, keď mi kamoška zavolala, čudovala som sa, prečo nemám signál. 

Horúčava s nami robí divy. 

Moju potrebu písať som už vyčerpala, takže teraz hor sa na ďalší diel Under the Dome!