Príbeh o autorovi

Verím, že nejeden autor mi dá za pravdu, keď poviem, že písanie je nekonečná cesta plná prekážok, vďaka ktorým padáme a padáme a pri každom jednom páde si v duchu navrávame, že už nevstaneme.

Bohužiaľ, písanie nie je také jednoduché, ako sa nám to zdá v našich hlavách. Aspoň ja mám často predstavu, tej sa pevne držím a zrazu sa predo mnou rozsvieti obrovské svetlo nádeje, pretože som dostala nápad. Nápad, ktorý stojí za to, aby som ho vložila na papier. V mysli mi to pripadá všetko také ucelené a skvelé, akoby časti skladačky zapadali do seba, predostierali mi dokonalý, hotový príbeh.

Ibaže takto to nefunguje. Postupne sa to svetlo nádeje vzdiali a autor bude musieť bežať cez všetky prekážky, aby mu neušlo. Aby videl na horizonte aspoň slabú poblikávajúcu bodku, ktorej sa môže držať.

Zdá sa vám to povedomé?

Lebo takto to bežne chodí, ale autor je ochotný aj napriek tomu dať svojmu nápadu šancu a nehľadiac na prekážky, pokúša sa pretvoriť ho do hmotnejšej podoby.

Príbeh o písaní jedného bezvýznamného autora

Prológ
V noci sa mi sníval sen a bol krásny. Priniesol so sebou novú dávku nápadov a neobmedzených možností. Bol napínavý, originálny, epický, dojímavý, jednoducho dokonalý.

1. Kapitola

V noci som zapla netbook, a keď som otvorila Word, stále plná nového elánu a odhodlania napísať perfektné dielo, prišla Neistota so svojím oddaným bojovníkom Pesimizmom a uväznila ma v cele pochybností.

-->Autor, ktorého práve „osvietilo“, nepočíta s ďalšími faktormi, ktoré mu môžu výrazne sťažiť písanie a neuvedomuje si, že to, čo pokladal za náramne jednoduché, je vlastne veľmi zložitý proces a bez poriadnej dávky trpezlivosti ním neprelezie. V mojej hlave je príbeh kompletný, premyslený a logický. Ale na papieri je ten istý príbeh často nedokončený, nedomyslený s mnohými nelogickými dierami. Ako to teda všetko napraviť?

2. kapitola

Keď ma Neistota uväznila, nepočítala s tým, že mám tajné eso v rukáve. A či to potrvá týždne alebo roky, dostanem sa na slobodu.

Siahla som do vrecka a vytiahla odtiaľ Trpezlivosť.

-->Nikto sa nestal spisovateľom behom jedného dňa. Keď sa teraz pozriem späť na všetko, čo som napísala, dôjde mi, že aj keď som využila maximum svojich síl, vždy mi trvalo napísať niečo aspoň trochu schopné minimálne rok. Niekomu stačia mesiace, no toto nie je môj prípad. Autor si musí nájsť vlastné tempo, o ktorom si väčšinou myslí, že mu aj tak nevyhovuje, no opak je pravdou. Z časového hľadiska mu nezostáva nič iné len prijať zdrvujúci fakt, že s najväčšou pravdepodobnosťou, aj keď si povie: „Na budúci rok o takomto čase už vydám knihu“, v skutočnosti ju vydá o päť rokov alebo možno vôbec. Dnes je príliš veľa dobrých príbehov, aby práve ten jeho bol novoobjaveným, doteraz nepoznaným druhom v mori kníh.

3. kapitola

Prišlo Odhodlanie a pomohlo mi z cely pochybností von.

-->S písaním to ide raz hore a raz dolu. Sú dobré obdobia, plodné, plné prívalových vĺn s nápadmi, a potom sú tu tie depresívne obdobia, kedy sa autor zasekne na mieste a v snahe napredovať rovnakým tempom ako doteraz zo seba žmýka slovíčko po slovíčku, až kým si neuvedomí, že je to zbytočné a radšej sústredí svoju energiu do vražedného tempa pri ťukaní do Backspace.

4. kapitola

Odhodlanie ma zradilo a som späť v tej istej cele, ale bez Trpezlivosti. Vtedy sa pri mne zjaví NaNoWriMo. Usmieva sa a podáva mi pomocnú ruku. Ponúka mi riešenie. Tohto záhadného priateľa nepoznám, ale jeho pomoc prijem. Však čo iné mi zostáva?

-->V novembri som sa zapojila do spisovateľskej výzvy NaNoWriMo a myslela som si, že je to dobrá vec. Predsa len, nie je snom každého autora napísať behom mesiaca 50 000 slov? Mne zvyčajne trvá všetko omnoho dlhšie. Túto lákavú výzvu som teda nemohla odmietnuť. O to lepšie, že som tam mala priateľov, s ktorými som sa mohla pretekať.

Ako som len padla na hubu. Keby sa ma opýtate na NaNoWriMo teraz, poviem vám jediné: „Nerobte to. Nezapájajte sa.“ To, čo sa vám zo začiatku zdá ako dobrá vec, ešte neznamená, že to je dobrá vec. V januári som nemohla písať ani čítať, takže som si moje kapitoly napísané v novembri nepozrela.

Lenže pred pár dňami som ich otvorila a bola som zhrozená z toho, čo som dokázala vypotiť. Mala som chuť plakať nad tým, koľko toho budem musieť prepisovať a opravovať a to iba preto, že som bola nedočkavá a chcela som mať príbeh rýchlejšie napísaný. Pri takomto projekte ani tak nehľadíte na kvalitu svojho písania ako skôr na rýchle tempo, je jedno, akú kravinu napíšete, hlavne, že sa vám navýši počet slov.

Celé zle.

Predtým som síce písala pomaly, ale aspoň som pri tom rozmýšľala a nerobila toľko chýb. Teraz mi to pripadá, že sa musím vrátiť o poriadny kus dozadu a všetko dať do poriadku. Moje dokumenty sú plné bubliniek s poznámkami, po celej izbe mám papieriky a pri opravovaní musím mať otvorených sedem dokumentov, aby z tej mojej hatlaniny nevzniklo ešte niečo nezmyselnejšie.

NaNoWriMo alebo Ako-všetko-zbabrať je pre mňa ponaučením do budúcnosti.

5. kapitola

Ležím zbitá na dne priekopy, netušiac, ako som sa tam dostala. Zdvihnem hlavu a NaNoWriMo sa mi zhora smeje.

Iba s vypätím všetkých síl vstanem a dokrivkám k mojej jedinej šanci prežiť. Nepriateľ netušil, že v priekope je vchod do jaskyne. Vojdem do temnoty a dúfam, že vyviaznem živá.

-->Niekedy musí autor iba veriť, že sa to nejako vyvrbí. Nehľadiac na čas alebo na to, že všetci okolo neho vydávajú knihy ako na bežiacom páse, zatiaľ čo on je stále neznámym druhom v mori rýb a nevyzerá to, že by ho chcel niekto ukázať svetu. musí sa poddať neznámu a čeliť neistote. Musí nájsť riešenie. Ak ho neobjaví, nejaké si vytvorí. Myseľ autora nie raz prekvapí, možno až šokuje. Určite nie som jediná, komu sa zopárkrát stalo, že náhodou objavil riešenie, ktoré bolo kľúčové. Toto riešenie ho posunulo o poriadny kus dopredu a všetko dávalo hneď väčší zmysel.

6. kapitola

V temnote zahliadnem pás svetla. Naťahujem sa za ním, až kým nie je na dosah. Až kým ma nevtiahne do seba a nevypľuje do nového sveta, kde neexistuje žiadna Neistota ani Čas.

-->Autor nevie, čo ho v budúcnosti čaká a ktorým smerom sa poberú jeho myšlienky a nápady. Vie len, že cesta, ktorou si prešiel, stála za to a pravdepodobne sa rozhodne prejsť ňou ešte párkrát, pretože na jej konci vždy nájde nekonečný svet fantázie. Uvedomí si, že skutočnou a jedinou zbraňou sú jeho predstavy a tie nie sú ohraničené ani časom, ani kopou iných prekážok, ktoré si často stavia do cesty sám.

Epilóg

V noci sa mi sníval sen a bol krásny. Ten istý sen sa mi potom sníval niekoľko nasledujúcich dní a získaval farebnejšiu a zaujímavejšiu podobu. 

Nastal správny čas.

Vstala som a začala písať...

V skratke takto nejako vyzeral môj posledný rok, čo sa týka písania. Bol plný prekážok, ale aj nových nápadov. Síce ma občas chytá depka a objavujú sa tie známe pocity, že by som najradšej celý počítač vyrazila von oknom, nakoniec to nespravím, lebo nech si poviem aj stokrát, že to nemá zmysel, viem, že o pár dní sa k písaniu vrátim. Pravdou je, že neviem, kým by som bola, keby som nemala príbehy.

Ako to vidíte posledný rok s písaním vy? Tiež máte podobné výkyvy ako ja alebo máte skôr pocit, že ste sa posunuli o poriadny kus dopredu bez prekážok a väčších období sucha?