Knižný zraz alebo ako sa nezabiť na lyžiach

Možno si niektorí z vás všimli, že som sa tu dlhšie neukázala. Vianoce boli dosť rušné a ani som sa nenazdala a už sme odchádzali na chatu. Na sever som sa trepala druhýkrát v živote a prvýkrát som tam bola takmer v lete. Nikto ma nevaroval, že tam teraz bude AŽ taká zima. Zvyčajne mi totiž zima nevadí, mám ju rada, doma si takmer vôbec nekúrim, lebo mi je furt teplo, ale tu, na samom konci sveta Slovenska, kde sa podľa Martinky ešte aj muchy otáčajú, sa zo mňa stal chodiaci cencúľ, ktorý sa takmer zabil v opätkových topánkach na šmykľavej ceste. A komu sa chce furt šliapať po tých kopcoch? Pridajte si tam ešte pár hrubých vrstiev snehu a je z toho smrtiaci výstup. Ale zase aby sa nepovedalo, že sa len sťažujem, musím povedať, že je tam naozaj krásne. Hory a kopce sú super, pokiaľ po nich nemusím chodiť, a taký úžasný, nádherný, bombový ohňostroj som ešte nikdy nevidela – už len kvôli nemu sa oplatilo tam ísť. 

Moja návšteva severu pozostávala z niekoľkých fáz:

Fáza Zraz knihomoľov: 

+ konečne som stretla pokope viac ako tri blogerky

+ v Keste majú úžasný čaj

+ odniesla som si knižku

- Žilina je veľké mesto a môj orientačný zmysel je viac než mizerný

- to najdôležitejšie, čo som mala na zraz priniesť, som zabudla u frajera v aute

- cesta tam bola nekonečná, kľukatá a vlastne sa čudujem, že som v aute nehodila šabľu 

Môj rozvrh v deň zrazu vyzeral asi tak, že som ráno vstala, s priateľom sme sa naložili do auta, keďže sme plánovali ísť na chatu, a vyrazili sme. Lenže do Žiliny sme došli príliš skoro, tak sme sa odtrepali najprv do Staškova, vypratali sme kufre vrátane paplónov, topánok, kabátov a vecí na varenie do chaty, ktorá bola na kopci, a potom sa nám konečne podarilo vypadnúť späť do ZA. Samozrejme, prišla som posledná, ale to by som nebola ja. Všade chodím presne načas alebo neskoro, inak by to nebolo zaujímavé. Priateľ ma nakoniec vyložil na parkovisko Miragu, ale to som netušila a veľkú tabuľu, kadiaľ mám ísť dovnútra, som pekne obišla, kráčajúc bohvie kam do útrob mesta. O chvíľu som už celá zúfalá volala Moonlight, že netuším, kde som, a keď som sa otočila, vtedy som uvidela tú sprostú tabuľu a mohla som sa pekne vrátiť naspäť. Ľudia zo zastávky sa zrejme čudovali, čo robím. Ale napokonc sme sa našli! A keďže ste dávno predo mnou spísali hneď niekoľko článkov o zraze, nebudem sa tu zbytočne opakovať. Teším sa, že som spoznala toľko nových tvárí, a aj keď som si stihla s niektorými povedať len „ahoj“, verím, že nabudúce to napravíme. Tiež musím pochváliť skvelý zázvorovo-mätový čaj a ten brutálny koláč s lesným ovocím... na ten mal chuť ešte aj ich pekný koberec a trochu mi z neho zjedol. Hnusák jeden. 

Moje dojmy z prvého väčšieho zrazu sú veľmi dobré. Nie je nič lepšie, ako otvorene hovoriť o knihách pred niekým, koho to aj skutočne zaujíma. Dúfajme, že na ďalšom zraze sa vidíme už čoskoro a nebude sa mi zdať taký krátky (alebo bol naozaj krátky?). 

Odniesla som si z knižného Ježiška krásny darček od Luu. Ďakujeeeem. Na chate som stihla prečítať prvú kapitolu a vyzerá to veľmi dobre.

Fáza Je tu zima ako v Rusku a prečo nemá kúpeľňa dvere?:

Byť s piatimi chalanmi na chate veru nie je žiadna sranda. Kým oni sa tešia, že sa päť dní nemusia sprchovať a môžu byť od rána do včera sťatí pod obraz boží, ženy plačú pri pohľade na zdemolovanú kúpeľňu a tvoria sa im omrzliny dokonca aj dva centimetre od pece.

Ako vyzeralo moje spanie: Bola som zakrytá tromi paplónmi a dekou, mala som na sebe dve pyžamá a hrubé ponožky, no aj tak som sa triasla, akoby zo mňa chcel niekto vyhnať diabla. A to chrápanie! Po čase mi začalo znieť v spánku ako pílenie. Okrem toho sme sa v prvý večer takmer zadusili, lebo všetci akosi náhodou zadriemali a z pece odpadla rúra. Keď som konečne rozlepila oči, okolo mňa lietali nadávky a neuveriteľný dym. O chvíľu na to som si uvedomila, že ma pália celé pľúca a izba smrdí ako pokazené oškvarky. 

Ako vyzeralo moje sprchovanie: V prvý deň bola taká kosa, že i pomyslenie na to, že zo seba vyzlečiem sveter, mi spôsobovalo na mozgu omrzliny. Ale druhý deň sa tomu nedalo vyhnúť. Aspoňže v kúpeľni bolo teplo. Tak som tam rýchlo nabehla, a keď som sa namydlila, prestala tiecť voda! Doumývala som sa studenými kvapkami, ktoré som nejako z posledných síl vydolovala z ružice. Opäť naobliekaná a naštvaná som sa vrátila do kuchyne. 

„Nejde voda,“ hovorím.

Chalani na mňa nevinne kukajú. „Hups, zabudli sme ti povedať, že sme umývali riad.“

Aha, a už som hovorila, že v kúpeľni neboli žiadne dvere? Visela tam len deka (ukážka na obrázku vpravo).

Ako vyzeralo moje jedenie: Spravila som super pečené rebierka s ryžou (babkin recept). Vyjedli sme chlieb, rožky, moje mafiny a všetko sa to spláchlo alkoholom. Na ďalší deň si ale chcel niekto zohriať rebierka v tej ich elektrickej mikrovlnko-rúre, či čo to bolo, lenže nejaký mudrc nechal na plechu nôž s plastovou rúčkou, ktorá sa roztopila. Celá kuchyňa smrdela, rebierka sa nedali jesť a okolo mňa sa ozývalo iba kvílenie: „Čo budem jesť? Som hladný!“

Ako vyzeral môj Silvester: Spravili sme chlebíčky, jednohubky, cesnakovú pomazánku a hodinu pred polnocou sme hrali karty a pili letný nápoj s ľadom (Sex on the Beach). A ten ohňostroj bol úplne bombový! Najlepší na celom dni. Vážne. U nás na juhu som ešte taký nevidela. Hore sú asi ľudia ochotnejší poriadne si zaň zacvakať. Silvester nie je lacný špás. 

Fáza Lyn sa ide lyžovať: Na začiatok, aby ste mali prehľad o mojej situácii: v živote som sa nelyžovala. Lyže som doteraz videla len v telke a aj to som im nevenovala ktovieakú pozornosť. Takže môj prvý deň vyzeral celkom zaujímavo. Kamoš mi požičal výstroj a celí nedočkaví sme sa dovalili do lyžiarskeho strediska na Makove. Na našu smolu sme však zistili, že veľký vlek nefunguje a zhora sa lyžovať vôbec nedalo, lebo zasnežovali kopec. Na detský vlek sme si lístok nekúpili, tak sme si aspoň vyšliapali kúsok do kopca a odtiaľ ma učili základy, zatiaľ čo okolo nás sa na sánkach a lopatách púšťali dolu decká. Šlo mi to celkom dobre, na zadok som padla iba trikrát. 

Prišli sme teda aj na druhý deň, ale naša zostava sa rozrástla o jednu osobu, ktorá sa tiež nevedela lyžovať. Tento raz sme sa už odtrepali na detský vlek a všetko išlo ako po masle, až kým ma nezačali presviedčať, aby som to skúsila z veľkého svahu. Nebolo dobrým znamením už len to, ako som sa pred koncom skydla z vleku, ale fajn... nejako som sa doplazila úplne hore. 

Ako to vlastne celé vyzeralo:

Priateľ, ktorý sa lyžuje od piatich rokov, ma presviedča: „Poď to skúsiť hore, tu je nuda, však to v pohode dáš, ten svah nie je strmý.“

Ako to vidí niekto (ja), kto sa postavil na lyže pred štyrmi dňami a tešil sa z malého víťazstva, že sa vôbec dostal na úplný vrch. „Tak toto je diablova hora, na lyžiach v živote dolu nezídem.“ A okolo mňa veselo a s úsmevom schádzali krpci o polovicu nižší ako ja (čo je fakt malá výška, lebo mám len mizerných 162 centimetrov). 

Takže po tom, čo som si tam sadla, asi som mala záchvat paniky a úzkosti dokopy, a párkrát som sa nadýchla, som sa prvýkrát pustila. Po dvoch otočkách, som spadla na zem. Vstala som a znovu sa to opakovalo. O ďalšie dva metre som sa však prekotila tak brutálne, že som sa jednou lyžou zasekla medzi kamošovu lyžu a lyžiarku, na čom sme sa obaja rehotali, pretože niečo takéto sa fakt môže stať iba mne. Môj štvrtý pokus vyzeral ešte biednejšie, takže keď som sa znovu strepala, už som sa aj rozrevala. Naštvaná som si odopla lyže a povedala som, že ten kilometer ku chate zleziem peši. 

Najhoršie na tom je, že som tak fakt zliezla. Bola to drina, trvalo to dlho a priateľ sa zrejme naštval, lebo musel trepať dolu ešte aj moje lyže a v duchu určite pindal, že mu vyprší skipas. 

Aké z toho plynie poučenie? 

1. Ak ste začali s lyžovaním iba nedávno, netrepte sa na vysoký a strmý svah, možno sa vám to zdola nezdá, ale je FAKT strmý.

2. Nikdy nepočúvajte chlapov, im je úplne jedno, či si dolámu krk. Pokiaľ je niečo zábavné, podľa nich to stojí za ten risk. 

Zhrnutie: Keď som prišla večer domov na juh, mala som chuť vybozkávať moju posteľ a všetky macíky v nej. Nikto ma ale nepripravil na neskutočný smrad, ktorý som si so sebou priniesla. Smrdela som ako vyúdená pokazená slanina a spolu so mnou tak smrdeli aj moje veci vrátane vankúšov a paplóna, ktoré som si so sebou vzala. Všetko muselo ísť do práčky a náplň v mojom obľúbenom vankúši sa úplne zničila, takže som mala opäť chuť sa rozplakať. Našťastie má maminka zázračné ruky a nejako mi ho upravila tak, aby som bola znovu spokojná a vyspatá. 

Konečný verdikt vyzerá nakoniec tak, že v zime v živote nepôjdem na žiadnu chatu a už vonkoncom nie na takú, ktorá pripomína chatrč vo výstavbe. Ale blogerský zraz bol super. Ten si musíme určite zopakovať.

Moja predstava: 

Čo som dostala:

Viete sa lyžovať? Ako ste oslávili Silvester? Stalo sa niečo nezvyčajné?