Keď si autor kope vlastný hrob...

Ide vlastne o zhrnutie vecí, ktoré mi v knihách najviac prekážajú a niekedy mi vedia úplne zničiť chuť do čítania. Z mojej obľúbenej série sa tak môže stať rýchlo príbeh, ktorý začnem neznášať práve preto, že som ho kedysi tak milovala a autorka to zbabrala.

Budem veľmi rada, ak mi napíšete do komentárov, čo sa vám nepáči na knihách, prípadne sériách. U mňa to vyzerá asi takto:

1. Nezaujímavé a nudné začiatky

Napísať začiatok dobrého príbehu je pre autora veľká výzva. Vždy, keď som niečo písala (a dokonca aj teraz), prológ a prvé dve kapitoly som neustále mazala a prepisovala, až kým som si z toho netrhala vlasy. Začiatky sú zlomovým bodom, kedy odhadnete, akým smerom sa bude všetko uberať, aký dojem na vás urobí hrdinka a vlastne získate dobrý prehľad o celkovom písaní autora. U mňa to väčšinou chodí tak, že ak ma kniha nezaujme hneď, potom ma už baviť nebude. 

Najhorší začiatok je podľa mňa opis. Hneď pri prvých stránkach niekoho unudiť k smrti je asi tá najhoršia vec. Potom sa vám už ani nechce pokračovať. Mala som s podobnými knihami skúsenosti. Autor to v nich mohol spraviť tak, že by dal na začiatok nejakú akčnú scénu a medzi tým by do príbehu nenápadne vtesnal opis prostredia alebo nejaké vysvetlenia, bez ktorých by sa dej nepohol vpred. Keď už raz čitateľa "chytíte" do svojich sietí, v prípade nudnej pasáže uprostred to už s príbehom tak rýchlo nevzdá, lebo bude do všetkého zažratý a pokiaľ bude chcieť zistiť, čo sa stane s postavami, prehryzie sa hocičím. 

2. Zle vymyslený ľúbostný trojuholník

Vzťahy medzi postavami, či už rodinné, partnerské, alebo iné sú vždy dôležitou časťou dobre napísaného príbehu. Väčšinou, keď sa vám v hlave objaví myšlienka na nový príbeh, ako prvá vec, nad ktorou sa naozaj zamyslíte, je hlavná hrdinka alebo hrdina a aký charakter by mali mať. Potom príde na rad prostredie, zápletka, a atď. Postavy tvoria najväčšiu časť príbehu - aspoň podľa mňa -, bez nich by sa knihy asi veľmi nezaobišli. Možno tak encyklopédia. 

Teraz by som sa veľmi rada zamerala konrkétne na tie prekliate bermudské trojuholníky.

   

     2.1 Ľúbostný trojuholník, kde si obľúbite obe mužské postavy

Z jednej strany je to dobré. Užívate si čítanie rovnako, ak čítate o mužovi A a potom aj o mužovi B. Len keď príde ten moment, kedy sa má všetko rozhodnúť - kto zostane s hlavnou hrdinkou, kto zomrie, komu sa stane niečo veľmi zlé -, začne vám byť mizerne. Obdivujete autorku za to, aké dobré postavy sa jej podarilo vytvoriť a zároveň ju viníte z toho, že jednej z nich tak ublížila. Trojuholníky v knihách sú podľa mňa na nič. 

    2.2 Ľúbostný trojuholník, v ktorom neznášate jednu postavu a druhú zbožňujete

Toto je asi ten lepší prípad ako ten prvý, pretože tu vám nebude vadiť, keby sa vašej neobľúbenej postave prihodilo niečo zlé. No na druhej strane, ak sa náhodou začne točiť dej iba okolo tej postavy, ktorú nemáte radi, naštve vás to, chcete knihu zahodiť. Tí vytrvalejší ju dočítajú, len aby mohli na konci ešte viac autorku nenávidieť. Pri tejto možnosti sa vždy objaví skupinka, nespokojná s autorkiným výberom partnera pre hlavnú hrdinku. Poznám nejednu osobu, ktorá po takejto skúsenosti zanevrela na príbeh a aj na autorku a už nikdy od nej nič nečítala. 

3. Smrť obľúbenej postavy

Pokiaľ nejde o nadprirodzený mix, kde je možné všetko, dokonca aj povstanie z mŕtvych, potom je táto

situácia vážne na prd. Vtedy sa samej seba pýtam, či to pokazila autorka, alebo ja kvôli tomu, že som si tú postavu tak veľmi obľúbila. Ide vlastne o to, že zabiť niekoho, koho majú čitatelia radi, nie je veľmi správne. Sčasti preto, že budeme smutní my a sčasti preto, že by sa čitateľ z trucu nemusel vrátiť k pokračovaniam. Podľa mňa by mali v knihách zomierať len tí zlí a bolo by v tomto mojom zozname o jeden bod menej.

4. Nešťastné konce

Nemám ich rada. Ak ma dostane príbeh a nedokážem prestať myslieť na hlavné postavy a ich osudy, nešťastný koniec ma poriadne rozhádže. Nevadí mi zlý koniec knihy, ale zlý koniec série, to je už o inom. Ak chcú autori rozplakať čitateľov, nech si vymyslia niečo lepšie. Nebolo by väčšou výzvou rozplakať čitateľa prostredníctvom šťastnej scény? Ja by som určite kvôli dobrému koncu revala a pri zaspávaní by som sa sama pre seba usmievala namiesto toho, aby ma to mrzelo a stále mi to hlodalo mozog.

5. Otvorený koniec... alebo nech si čitateľ domyslí

Chápem, o čo tu kráča. Ale pravdepodobne je to len lenivosť autora, ktorý sa nevie rozhodnúť, ako by chcel sériu ukončiť. Preto ju radšej vôbec neuzavrie. Ak však nebude žiadny ďalší diel, tiež to nie je veľmi dobrý nápad. To je potom ako čakať na niečo, čo nikdy nepríde. 

6. Otravná a umrnčaná hlavná hrdinka

A teraz sa mi v hlave pri tomto bode objavilo hneď niekoľko mien. Radšej ich ale nejdem vypisovať. Nechápem, ako dokážu niektoré autorky vymyslieť super naivné sliepky, ktoré mi pokazia celkový dojem z príbehu a mám ich za to chuť nakopať. Nemusia byť dokonalé, aj trochu zdravej naivity nezaškodí, no preháňať to netreba. Hlavne v poslednej dobe mi takéto typy postáv začínajú liezť krkom. 

7. Príliš depresívne prostredie

Realita je už aj tak o ničom. Čítam knihy, aby ma z nej vytrhli a aby som sa sústredila na životný príbeh niekoho iného a nie na ten svoj. Je to osvieženie, príjemné uvoľnenie, v ktorom hľadáte útechu a nádej, že nie všetko je také zlé, ako sa zdá. Mnohokrát mi knižka poskytne iný pohľad na svet, ak ma dokáže ešte aj rozveseliť, je to len veľké plus. 

Nechápte ma zle. 

Trochu temnej atmosféry nezaškodí. Ak sa však dopĺňa s vtipnými dialógmi a dobre spracovanou romantickou zápletkou, hneď je čítanie takého príbehu znesiteľnejšie. Pokiaľ je v knihe iba temnota a nedokážem v nej nájsť žiadne svetlo, s čítaním okamžite končím. Mala by som si to užívať a nie sa dostať ešte do väčšej depky, v akej už som. Písanie takých kníh by mali zakázať. 

8. V dlhších sériách, keď sa dej stane nudným a obyčajným

Často sa to prihodí knihám odohrávajúcim sa v realite (väčšinou ich nečítam práve preto, že opisujú našu bežnú činnosť a nezaujíma ma to), ale môže sa to dokonca stať aj v paranormálnych romancách, kde je do reality zasadený nejaký fantasy prvok. Ak už autorka nemá čo povedať, ale aj tak sa tvrdohlavo presviedča, že napíše pokračovanie, väčšinou to takto dopadne. Postavy si žijú svoj každodenný život po boku upírov (toto som použila len ako príklad, môže ísť aj o iné potvory) a upadajú do nudného stereotypu. Vstávanie, škola, lovenie, krátky rozhovor s vašim vtipným nápadníkom a šup do postele. A takto dookola s menšími obmenami. Prostredie je stále rovnaké, do popredia sa viac dostávajú zbytočnosti a vedú sa stále nezmyselnejšie dialógy. 

9. Nulový dej, zápletka

O tom by som tiež mohla rozprávať. Koľkokrát ste sa na konci knihy zamysleli nad jej obsahom a dali si všetko pekne dokopy? A koľkokrát ste si uvedomili, že na tých štyristo stranách sa nič poriadne nestalo? Zdá sa, že žáner Bez-deja ide v poslednej dobe do módy. Opäť sa obraciam na knihy s realitou, kde je nejaké to nadprirodzeno. Anotácia sľubuje dobrodružnú jazdu, silnú hrdinku a nový svet, ktorý sa ukrýva v tom našom. Väčšinou to ale dopadne tak, že hlavná hrdinka je (pozri u mňa v zozname bod 6, pretože presne to je) a tej dobrodružnej jazdy je tam pramálo. V tom horšom prípade sú ešte aj vedľajšie postavy plytké a nezaujímavé, keďže sa autorka v zápale písania rozhodne niekde v druhej kapitole, že všetku pozornosť obráti na hlavných protagonistov, ktorí určite dokážu každému rozprúdiť krv v žilách už len tým, aké zmyselné a sexy pohľady na seba budú hádzať až do konca. 

Čítať takéto knihy je riskantné, hlavne ak sú vaše nároky privysoké. Vaše hodnotenie po dočítaní klesne pod Mariánsku priekopu ako zväčša to moje. 

Ak už niečo vydajú, očakávam na knihe aspoň niečo kvalitné a dobré. 

Teraz už len čakať, kedy niekto napíše knihu, kde sa všetkým týmto veciam vyhne a bude to môj dokonalý príbeh.