Potom mi Michelle spomenula Večný kolobeh písania a to, že by som mohla konečne zosnovať niečo ďalšie.
Ani neviem ako, začala som sa prehrabávať v starých dokumentoch, ktoré sa týkajú môjho písania, a našla sa toho viac, ako bolo v skutočnosti možné.
Alebo nie?
Človek si možno ani neuvedomí, koľko toho za pár rokov dokáže napísať. Vôbec sa nenazdá a z piatich strán je zrazu dvetisíc. Teda... neviem. Nepočítala som to, ale ak sa nad tým trochu zamyslím, určite mi to vychádza tak nejako.
Moje spisovateľské začiatky vyzerali dosť zaujímavo. Vtedy mi tuším ešte ani nenapadlo, že by moje táraniny niekto mohol čítať. Ale potom som sa pustila do svojho prvého väčšieho diela - Kliatba modrého krištáľu a už to so mnou išlo dolu vodou. Ak dobre počítam, písanie KMK mi zabralo približne tri alebo štyri roky, teraz presne neviem. Dostala som sa k štvrtej kapitole v tretej knihe.Ach, tie staré časy. Aká som bola naivná a natešená z každého pozitívneho komentára. Kritika ma pekne obišla a keď sa potom začala zrazu nejaká objavovať, bolo to ťažké. Fakt, že som v šestnástke poslala do vydavateľstva rukopis a oni sa mi vôbec neozvali, bol ešte horší.
Autor si zrejme vždy povie, že je to v pohode, nerobí si žiadne nádeje, ale ak sa niečomu venuje niekoľko rokov, dúfa, že to bude mať nejaký úspech. Aj ja som dúfala a skončila som... biedne. No čo... nedá sa to nijako ľahšie povedať.
S odstupom času som sa na svoj príbeh ale znovu pozrela a už mi taký dobrý nepripadal. Mala som dve knihy a zrazu som si uvedomila, že som sa v tom zamotala. Rozhodla som sa, že to prepíšem a zrejme asi v tom momente nastal kameň úrazu.Vybodla som sa na to, lebo som mala pocit, že sa tam nedá zachrániť už nič. Písala som totiž príbeh zasadený do prostredia vymysleného mesta, ktoré sa nachádza v Kanade a v druhej časti som šla ešte ďalej a hlavné postavy sa vybrali do Ameriky. Zle, zle, zle! Slovensko nemám rada a nemyslím si, že niekedy napíšem niečo, čo by sa u nás odohrávalo, ale strčiť dej a postavy do prostredia, ktoré nepoznám, je rovnako zlé, ako keby som ich presťahovala do prostredia, o ktorom ma písať nebaví.
Postupne som odkrývala všetky hrozné chyby a nedostatky a došlo mi, že toto by vlastne nikto nikdy nevydal. Bolo to dobré ako poviedka na pokračovanie, ale nie dosť dobré na knihu.
Prvý pokus:
Pracovný názov: série Vampire secret
Normálny názov série, ktorý som vymyslela neskôr: Kliatba modrého krištáľu
Jedna kapitola mala v priemere: 7000 slov
Počet súborov v zložke s KMK: 546 súborov + 27 zložiek
Počet plánovaných častí: 5 ( :D No čo... moje ambície sú vysoké)
Prvá kniha - názov: Temná nocPočet kapitol: Prológ + 16 kapitol + Epilóg
Obľúbená kapitola: 15. Jedna slza pre každého z nás
Počet slov: 107 169
Stav pacienta: Tri menšie nervové zrútenia, počas ktorých musel autor minimálne mesiac oddychovať a mal prísne zakázané dotknúť sa klávesnice alebo pera
Počet opravovania a prepisovania: 4 + jedna otcova oprava
„Tak skvele ako klameš ty, hádam nevie nikto,“ zahundral
podráždene. „Pozri, Sam, ja a ani Simon vás nechceme zabiť. My ľudí
nezabíjame. Ešte v živote som nikomu neublížil. Chceme ti iba pomôcť.“
Prešla som po ňom
pohľadom. „Prepáč, ale ja v tom nevidím
žiadnu logiku. Prečo by mi chcel nejaký upír pomôcť?“
„Presne to isté som sa pýtal aj ja,“ vstúpil
do rozhovoru Simon a tiež nechápavo pokrútil hlavou. „Jedno dievča sem tam. Keby si zmizla, nikto
by si to nevšimol, ale môj brat sa zrejme musí hrať na Supermana.“
„Takže vy asi nechcete môj náhrdelník," predpokladala som.
Simon sa mi zahľadel na krk. „Na čo by nám bol kus modrého šutru?“
„To mi povedz ty! Celá armáda mŕtvol po mne kvôli nemu ide!“ odvetila som nahnevane. „Takže by som sa konečne rada
dozvedela, prečo je okolo toho také veľké haló. Už nemôžem vyliezť ani
z domu bez toho, aby ma niekto nechcel zabiť, vysať alebo nejako inak
napadnúť.“
Druhá kniha - názov: Útek
Počet kapitol: 20 + Epilóg
Obľúbená kapitola: 13. Príprava kukuričných placiek
Počet slov: 110 840
Stav pacienta: Stredné nervové zrútenie + depresia
Počet opravovania a prepisovania: 2 + otcova oprava + kamoškin urgentný zásah
„Tu nejde iba o tie fotky. Ryan bol
po celý čas s tebou a povedal, že si bola šťastná.“
„Nebola
som šťastná, čo to trepeš, prosím ťa?!“ bránila som sa zubami – nechtami. „Ako
som mohla byť šťastná?! Mojich rodičov zabili upíri, najlepšiu kamošku som
pripravila o domov, teta Liza musela kvôli mne odísť na druhý koniec
kontinentu a môjho blízkeho priateľa prevŕtali nemŕtvi mečom mojich
predkov. Takže sa mi neopováž hovoriť, že som bola šťastná!“ Pristúpila som
k nemu o krok bližšie a prstom som ho pichla do hrude. „Pretože
ten priateľ, ktorému som nadovšetko verila, nebol schopný otvoriť ústa a zmieniť
sa o smrti vlastných rodičov. Nevysvetlil mi, prečo je pre neho také dôležité nepiť ľudskú krv. Namiesto toho mi povedal, že ľutuje všetky
chvíle strávené so mnou, keď ja som sa mu iba pokúšala zachrániť život.“
Tretia kniha - názov: Povstanie mŕtvych
Počet kapitol: Netuší to ani víla Amálka, ale napísané mám 4
Počet slov: 20 650
Stav pacienta: Diagnóza neznáma, autor umiera na šialenstvo a scvrknuté mozgové bunky
Pohreb knihy: Bol ťažký, ale nakoniec som sa pohla ďalej. Bolela ma rozlúčka s Willom, dokonca ani Sam nebola na zahodenie. O čom by to bolo, keby ste nemali radi postavu, z ktorej pohľadu píšete celý príbeh? Najhoršie pre mňa bolo zahodiť zápletku. Myslela som si, že už nikdy nič také, čo by ma bavilo písať nebudem.
Ako som sa sekla.
Zhrnutie: Editovanie je sviňa a neradno sa s písaním zahrávať. Ak to prvýkrát zbabrete a pôvodne ste plánovali, že to niekam dotiahnete, máte po zábave, pretože vás čaká najneobľúbenejšie obdobie zo všetkých a to je oprava, škrtanie a prepisovanie. A verte mi, odfláknutá robota je ako žiadna robota.
Rada do budúcna: Nepodceňuje silu slov a radšej si dvakrát rozmyslite, čo capnete na papier, lebo skončíte v labyrinte nezmyslov. 
Uf, ja by som si nikdy nič nemohla vytlačiť, pretože ja dokážem upravovať slová a vety a nájsť chyby aj keď len náhodne otvorím súbor, aby som si čosi pozrela a skontrolovala to :D Zabila by som sa za toľko vytlačeného papiera :D Ale tie tvoje čísla sú inak naozaj zaujímavé a ako som sa už zmienila, škoda, že to dopadlo práve takto, pretože by som si to rada prečítala. No čo, možno raz prídeš na to, že vieš, ako to predsa len dokončiť - aj keby si to mala celé napísať znovu. Ale nápad ti z hlavy neutešie a vždy sa k tomu môžeš vrátiť :)
OdpovedaťOdstrániťTeraz je to už myslím v ťahu, lebo pokračovanie KMK som si vzala a presunula do mojej novej série, takže by sa to dosť podobalo.
OdstrániťTeda nemyslím, že som si vzala všetko, upíri u mňa nebudú, ale tú hlavnú myšlienku, ktorá mala byť odhalená v štvrtej knihe. Bohužiaľ, o tú som príbeh pripravila.
Ale mám pocit, že do VZA sa hodí oveľa viac, takže tam aj pekne zostane :D
Za ten papier si ešte teraz nadávam, ale vtedy som ešte nemala čítačku a keď som to čítala už asi po stýkrát, nechcelo sa mi čumieť do počítača. A okrem toho som chcela získať na príbeh iný náhľad - alebo ako to povedať. Ja mám vždy pocit, že je príbeh iný, ak ho čítam v počítači, v knidli, na papieri, alebo v knihe :D
Pekný článok 8) Ak niekedy začnem písať nejaký príbeh, spomeniem si na tvoji radu 8)
OdpovedaťOdstrániťTííívado, toho je nepredstaviteľne veľa. Síce ja píšem ako žandár ale iba jednu vec nie hneď toľko a v takom množstve. Klobúk dolu. A k tej rade:
OdpovedaťOdstrániťJe dobrá len v mojom prípade to rozlišovanie nezmyslov funguje iba u ľudí ktorí to čítajú a vlastne už je neskoro lebo je to jeden BIG nezmysel kým nebudem na 6 kapitole BUDE to jeden nezmysel a basta. xDD Som zdeptaná a neviem niečo ukončiť to je tým.
Veľa a vykašľala som sa na to. :D Bolo to spočiatku dosť ťažké, ale ani som sa nenazdala a bol tu nový príbeh, ktorý ma zamestnáva odvtedy až doteraz :D
OdstrániťA páči sa mi viac, dokonca mám pocit, že je aj lepší. (Dúfam, že je lepší) :D
Počkaj... pochopila som to správne? Teraz si myslíš, že to čo si napísala, je nezmysel? :D Nejako mi je to z tej vety nejasné :D
Tak to je oukej. Lepší príbeh je vždy vítanejší ako dobrý :D
OdstrániťHej, to čo ja píšem je nazmyselné vždy takže na rady tohto typu je u mojej maličkosti neskoro. Žiaľ. :D
Ja som svoje "kreácie" nevytlačila(tlačiareň je niekde zaprataná :D) ale zvykla som ich napísať do notesa, ale prišla som na to, že v PC to ide rýchlejšie a že tam nepotrebujem gumu, aby som opravila slová - ak som ich písala ceruzkou, a ak perom...tak to bolo v keli, pretože som fakt veľa škrtala :D
OdpovedaťOdstrániťTy si písala na papier? Uuuuu :D ja som to raz cez prázdniny skúšala, mala som jeden príbeh a podarilo sa mi to nejako napchať na 50 strán, ale potom ma začala bolieť ruka a uvedomila som si, že to nie je také dobré, ako ťukať do počítača, kde to môžem označiť, hocikedy zmazať a mám to aj lepšie usporiadané. Keby som písala na papier teraz, vôbec by som sa v tom nevyznala :D
OdstrániťTy už máš na konte pekný kopec kníh. :) Neviem, čo mám povedať k článku, dobre vieš, že takéto mňa veľmi bavia. A posadiť dej knihy do Slovenska by mi nikdy ani nenapadlo. To už radšej si vymyslím nejaké imaginárne mesto a bude to tam. (hoc aj na SR, ale tak aby to v skutočnosti neexistovala a mohla som si s ním robiť čo chcem) A keď už sme pri tom, rukopis si posielala akože písaný rukou alebo na PC, ďalšia praktická otázka, na ktorú nepoznám odpoveď. :)
OdpovedaťOdstrániťHej, nad tým som už aj ja rozmýšľala. Imaginárne mesto na Slovensku :D :D Ale potom som prišla na to, že pre mňa to stále nie je dosť dobré. Už som aj začínala niečo písať o knihe, ktorá sa odohráva na Slovensku, ale potom ma to prešlo (asi po dvoch stranách).
OdstrániťPosielala som vytlačený v hrebeňovej väzbe, ale potom som zistila, že by sa to nemalo posielať v žiadnej väzbe.
Proste celé zle, akože myslím si, že aj tak by mi neodpísali, je to fakt zázrak, keď sa niekomu ozvú, si myslím :D
Podľa mňa ani nie. veď koľko je teraz slovenských autorov. Akoby sa vrece rozsypalo. A náhodou, niektoré knihy fakt stoja za prečítanie. :D
OdstrániťTo je vec názoru. jediná slovenská kniha, ktorá ma zatiaľ bavila ešte ani neuzrela svetlo sveta a napísala ju Michelle. To ostatné ja nepočítam, čítala som oveľa lepšie veci.
OdstrániťAlebo len nie som zvyknutá na slovenský štýl písania - ktorý je podľa mňa náramne nudný :D
Hej, slovenskí autori sa presadili v prvom rade vo vydavateľstve Motýľ, si myslím, ale inak to musí byť fakt výnimka alebo známosti.
Úžasný článok :) Hoci ja nemám spisovateľské ambície, ani som nezačala písať žiadnu knihu, verím, že tie začiatky boli ťažké, ale aspoň sa nad nimi teraz poriadne zasmeješ :)
OdpovedaťOdstrániťZasmejem :D Keby som bola opitá, určite by som sa smiala. Takto iba krútim hlavou a plačem nad tým, ako som mohla niekedy také koniny napísať :D
OdstrániťJo, to znám moc dobře :D. A ty fotky... u mně to vypadá úplně stejně :D.
OdpovedaťOdstrániťJežiši... práve som to objavil na nejakej stratenej zabudnutej kope... Ja ani neviem, čo všetko sa tu zapatrošilo, keď sme sa sťahovali :)
OdpovedaťOdstrániťAle na moju obranu – vieš že si na sprievodný list nedala ani adresu, ani mail, ani telefón? :)
Hlavne to nečítaj a radšej to urýchlene spáľ :D lebo by som asi zomrela od hanby, keby to niekto čítal :D :D
OdstrániťPrikladala som vôbec nejaký sprievodný list? Ja už ani neviem, čo tam bolo, ale na moju obranu, mala som pätnásť a nevedela som ani len poriadne, ako funguje pošta :D Posielala to za mňa maminka :D
Ale na druhej strane som veľmi rada, že sa mi nikto neozval, asi by som nikdy nezačala písať VZA.
Každý má nejaké trápne začiatky :D :D