Večný kolobeh písania: V autorovej hlave alebo ako pochybnosti zabíjajú dobrý príbeh

Som si istá, že nejeden autor sa už stretol s pochybnosťami, s nedostatkom sebadôvery a aj s nedôverou ostatných. 
Buďme realisti. Žijeme na Slovensku, kde malo to šťastie uživiť sa písaním iba niekoľko vyvolených, takže ak chce uspieť nový neznámy autor, v podstate preto musí spraviť nemožné. Začnime s tým, že je neskutočne ťažké dať o sebe vôbec vedieť čitateľom. Ak aj o autorovi vedia, nie je zaručené, že ich zaujme to, čo píše. Ďalej sú tu vydavateľstvá, od ktorých im pekne po poradí chodia odmietnutia a oni s každým ďalším odmietnutím majú chuť poddať sa tomu zžieravému pocitu pochybnosti. Možno nie som vôbec dobrý. Nemám talent. Neviem písať. V živote nič nevydám. Každý ma len vysmeje, že som chcel uspieť v niečom, čo je aj tak nedocenené. 
Jednu vec treba mať na pamäti. Aj keby ste napísali neviem aký bestseller, pochybnosti NIKDY nezmiznú. Je jedno, že vám rukopis pochváli päť čitateľov, pokiaľ ten šiesty bude pokladať príbeh za brak, ktorý by sa nikdy nemal dostať na pulty kníhkupectiev. 
Viete, čo vám z týchto šiestich hodnotení utkvie v hlave? 
Nie to, ako vás piati čitatelia vychválili, ako zbožňujú postavy, dialógy, zápletku. Vy si budete aj po pár týždňoch živo pamätať len názor, ktorý v podstate naznačil, že by ste už v živote nemali otvoriť Word. 
No čo vám poviem. Ľudská myseľ je neuveriteľná a má talent pridŕžať sa iba negatív stokrát podčiarkujúcich všetky pochybnosti, ktoré ste už o sebe mali aj tak. 
To je však v poriadku. Aj keď vás pochybnosti neopustia, záleží na tom, ako sa s nimi popasujete. Či im dáte úplnú kontrolu nad vašou kreativitou a budúcnosťou, za ktorou si tak tvrdohlavo idete už nejakú dobu. 

1. Napísala som tú najväčšiu kravinu na svete
Ak vám táto veta prešla hlavou už párkrát a objaví sa tam vždy, keď máte výkyvy nálady, zlé obdobie alebo depresie, vitajte v klube, nie ste sami. Musím vás však ubezpečiť, že aj keby ste si to pomysleli denne niekoľkokrát, je len malá šanca, že je vaše dielo tá najväčšia kravina na svete, pokiaľ ste ho písali zo srdca a bavilo vás to. Stačí si pozrieť recenzie niektorých kníh na Goodreads alebo na Martinuse. Väčšina z nich má pozitívne, ale aj úplne negatívne hodnotenia. Je to kvôli čitateľskému vkusu. Niekoho môže váš príbeh hlboko zasiahnuť, ale niekoho, naopak, vôbec. Pokiaľ to myslíte so spisovateľskou kariérou vážne, musíte sa pripraviť na to, že nikdy nebudete mať pri knižke iba päť hviezdičiek a chválu. 
2. Vy ste mimozemšťan a tí ostatní vám nerozumejú
Ste autor a máte dojem, že nikam nezapadáte, lebo vám nikto nerozumie? 
Tak to cítite dobre, pretože je to pravda. Väčšina ľudí sa písaniu nevenuje, netušia, čo všetko stojí za zrodom knihy. Stačí, že sa im to pokúsite vysvetliť a oni na vás budú len tupo zízať, že o čom to rozprávate. To je asi také, ako keď mne začne frajer vysvetľovať zloženie motora v aute a ja mu na oplátku porozprávam o typoch rozprávačov alebo prečo je táto a táto kapitola úplne na hovno. 
Vaše písanie a to, že niečo vytvárate, môže na niektorých ľudí pôsobiť trochu bláznivo a strašidelne. Predsa len, vy ste vytvorili nový svet, nové osoby! Ľudia vo voľnom čase zvyčajne neuvažujú nad tým, prečo chce záporná postava otvoriť bránu do druhej dimenzie, oni chodia radi do zafajčených podnikov, kde pijú pivo, čumia do telefónov a popritom sa tvária, že sa brutálne socializujú, aj keď vlastne nikto sa tomu druhému naozaj nevenuje. Predstavte si, že vy tam sedíte s nimi a popritom vám prechádza hlavou asi milión nápadov, ako vylepšiť niektoré scény vo vašom príbehu, aké je pre vás neproduktívne takto strácať čas, keď sa s vami v skutočnosti aj tak nikto nebaví. Myseľ autora je neustále v strehu. Autor uprednostňuje písanie pred všetkým ostatným, pretože na pleciach neustále nesie nekonečnú záťaž nápadov a nových príbehov, čo sa však absolútne netýka ľudí sediacich okolo vás. 
3. Keď si ostatní myslia, že nič nerobíte
Tento bod súvisí s nepochopením. Ako som spomínala vyššie, ľudia, ktorí sa písaniu a čítaniu nevenujú na dennej báze, nikdy nepochopia, prečo je pre vás také dôležité tráviť pol dňa ťukaním do klávesnice bez toho, aby z opačného frontu prichádzala nejaká odozva. Pravdepodobne nevnímajú tvorenie príbehu ako niečo zábavné, pravdepodobne si myslia, že toto by im niekto dal robiť za trest. Takže ak niekomu poviete, že by ste sa radi živili ako autor, trápne sa na vás usmejú a vy budete radi, že si pre seba nechali aspoň sprosté poznámky typu: „Aká zbytočnosť“, „Je to blázon“, „A to je skutočná práca? Knihu vie zbúchať každý“, „S tým sa určite neuživí“
Na Slovensku možno nie, lenže autori vedia robiť aj kopu iných vecí. Väčšina z nich má dobrý vzťah k jazyku alebo k cudzím jazykom, takže by mohli popri písaní robiť editorov, korektorov, prekladateľov, dokonca úžasných grafikov.
Ak teda sedíte pred počítačom celý deň, niekomu nezaujatému to môže pripadať, že ste lajdák a márnite čas, lebo však by ste namiesto toho mohli radšej „normálne“ pracovať. 
Takže pre tých, ktorí si to myslia, mám len jedno: „Vyskúšajte si písanie a potom mi povedzte, že to nie je ťažká práca. A aj po napísaní kapitoly si myslíte, že je to jednoduché? Napíšte celú knihu, strčte ju do ruky čitateľovi alebo nejakému editorovi, ktorý vám ju zoškrtá na polovicu a napíše vám, čo všetko tam máte zle.“ 
Vtedy príde na rad môj škodoradostný smiech. 
Autori pracujú neustále. Oni nestrávia osem hodín v kancelárii alebo dvanástky pri páse a pôjdu domov oddychovať. Oni myslia na písanie neustále, dokonca ešte aj počas snívania. 
Takže písanie je rozhodne náročná, trochu odlišná, ale nikdy sa nekončiaca práca, od ktorej – aj keď by si chcel človek oddýchnuť – tak to nedokáže, pretože nápady sa nedajú len tak vypnúť. 

4. To, že o mne ľudia vedia, že mi lajkujú statusy a že mám pod článkom o písaní tristo komentárov, určuje, či som ozajstný spisovateľ
Pochybnosti sú len produktom vašej mierne šialenej mysle, ktorá túži po neustálych pochvalách od ostatných, a keď si myslí, že ich nemá, tak je zle. Myslite však na to, že v minulosti autori nemali internet a k písaniu ich nepovzbudzoval počet lajkov a pozitívne hodnotenia na sociálnych sieťach. Písali v prvom rade pre seba bez nátlaku virtuálneho sveta. Možno by bolo načase nejako sa od tejto potreby po schválení od ostatných trochu odosobniť. S myšlienkou neustáleho zlyhania, na ktoré podľa vás každý čaká, sa v spisovateľskej kariére ďaleko nedostanete. 

Treba skúšať, treba sa snažiť, treba vytrvať. 

Zvyknete o sebe pochybovať? Bojíte sa zlyhania? Máte pocit, že často vaše písanie nikam nevedie?

9 komentárov

  1. Přesně tak, přijde to na každého. ;) A je potřeba jít dál a vyrovnat se s tím. Někdy to za chvíli přejde, jindy to trvá déle a někdy pomůže, když najdu další pozitivní reakci. Myslím, že všichni uvnitř víme, že se nezavděčíme všem, ale jak píšeš - ty negativní komentáře prostě uvíznou v hlavě a dělají bordel.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Postupom času to už človek zrejme vie jednoduchšie predýchať. Keď je vytrénovaný, tá prvá kritika je vždy najhoršia, lebo to zrejme žiadny začínajúci autor nečaká.

      Odstrániť
  2. Jasné, že so sebe pochybujem a viem, že to nikam nevedie, ale nevnímam to až tak tragicky. Písanie ma veľa naučilo a za to budem vždy vďačná, takže mi to nikdy nebude pripadať ako strata času. Rada sa vytratím z reality do svojho sveta a je mi jedno, či to, čo tam robím, niekedy niekto dostatočne ocení. Tiež som si vedomá toho, že na Slovensku sa nikdy nikto iba ako autor neuživí, takže človek popri písaní nesmie zabúdať aj na reálnu prácu a to, čo mu zabezpečí žrádlo do úst. Pre mňa je písanie koníček a to je všetko. Ale máš v podstate pravdu :D Hlavne v treťom bode :D A u mňa je to o to horšie, že som nikdy nikomu nepovedala, že píšem, takže keď som trávila celé hodiny (a trávim - mimo školy teda) pri počítači, tak si všetci myslia, že sa len flákam na internete :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Neviem... mne to pripadá, že aj keby som iným povedala, že sa venujem písaniu, tak by to vnímali len ako flákanie sa a nie ako skutočnú makačku. :D :D
      A zase to, že autora niekto ocení za jeho písanie, je dobrá vec, ale nikdy by som sa na to nespoliehala, lebo potom by som ani nič nenapísala.
      Však si zober, koľko ľudí je závislých na komentároch. Všetky tie weby, kde sa publikujú poviedky na pokračovanie končia štýlom, kde v podstate autori žobrú o názory. Niekedy sa mi to tak nepáči. Ešte majú aj tú drzosť vydierať ťa tým, že ak nenapíšeš komentár, tak nebude ďalšia kapitola. To je už vrchol. :D
      Preto sa mi publikovanie po kapitolách nikdy nepozdávalo, okrem toho, že tam nevie človek robiť dodatočné úpravy, ani si to neuvedomí a v podstate už ani nepíše preto, že chce, ale preto, lebo potrebuje, aby ho ostatní pochválili.

      Odstrániť
  3. Fúuu akoby si mi písala z duše. Každý jeden román, poviedku či článok ktorý som kedy napísala a časom po sebe prečítala som potom považovala za hrozný brak. Ale akosi som pozabudla na ten pocit ktorý som pri písaní zažívala. Tú radosť a vzrušenie pri každej vete či dialógu hlavných hrdinov. Ako som nespala a v hlave si premietala ako to bude ďalej ako mi niektoré vety šli samé bez premýšľania jednoducho von z duše. Keď som sledovala nejaký film absolútne som ho nevnímala.
    Pri písaní článkov sa má muž aj trikrát musí niečo opýtať lebo som v tranze.
    No potom keď je to von príde taký smútok. Ako mi nedávno jedna kamarátka ktorej vyšla kniha napísala poporodna depresia s množstvom otázok. Teraz keď to aj s mojim románom konečne po dlhom čase vyzerá na dobrej ceste mnou lomcujú pochybnosti. Čo ak...
    Musím sa na to pozrieť asi tak ako na svoj blog. Ak sa nájde čo len jedna dušička ktorej sa to zapáči, ktorej to pomôže či bude mať čo povedať, moja práca nebola márna.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak za brak si ho pokladala zrejme preto, lebo vlastne autor sa každým písaním zlepšuje, čiže v podstate, keď prídeš na záver svojho príbehu, mala by si byť lepšou autorkou, ako keď si začínala. Takže keď sa vrátiš k tomu začiatku, je samozrejmé, že sa ti až tak nepáči. Práveže by bolo divné, keby sa ti tam zdalo všetko v poriadku. Ale zase aj sama sa už učím, že s prepisovaním to netreba príliš preháňať. Donekonečna sa rukopis vylepšovať nedá, aj keby sme ho chceli spraviť perfektným. Nikdy taký nebude... čo je zrejme dobre, lebo dokonalé je nudné. :D

      A pochybnosti má autor vždy. Mne je dosť podozrivé skôr to, pokiaľ je nejaký autor príliš sebavedomý a myslí si, že píše úplne perfektne. Vtedy je realita väčšinou úplne opačná. :D

      Určite sa objaví viac ako jedna dušička. Všetci si nájdu nejakých čitateľov, len treba vedieť, akú cieľovú skupinu by mal autor osloviť. Bolo by asi dosť divné, keby som svoj príbeh núkala niekomu, kto fantasy neznáša, a potom by som ešte aj bola smutná, keby ma zle hodnotil. No ak niekto také veci nečíta, nebudem mu pchať svoj rukopis. Proste treba vedieť osloviť publikum, ktoré daná tematika zaujíma.

      Odstrániť
  4. Keď som sa v príbehu rozbehla, tak som prestala mať pochybnosti o tom, na čo to píšem, či je to dostatočne dobré a ako veľmi strácam čas, ale teraz, keď som začala editovať, tak už som mala niekoľko takých momentov, kedy som sa zastavila a mala som úplne depresiu, že je všetko zle, úplne nič sa mi nepáči, zbytočne to píšem atď. Už ani neviem, kde stojím. Na jednu stranu sa mi páči môj príbeh a aj postavy a najradšej by som už písala ďalší diel, ale na druhú stranu, mám pocit, že to ani zďaleka nie je také dobré, aby som to vôbec niekomu poslala či nebodaj vydala. Tých pochybností sa zrejme nezbavím nikdy.

    Ale inak som rada, že mám teraz takých priateľov, teda aspoň dve kamarátky, ktoré to, že píšem považujú za niečo skvelé, lebo doteraz som sa priatelila len s takými ľuďmi, ktorí boli presne takí, ako si to napísala - pili, fajčili sediac v bare, hrali sa na mobiloch, "socializovali sa" a nejaké kniha a moje písanie ich nezaujímalo tak som bola ticho a nikomu som nepovedala, že niečo také robím. A tým, že teraz mám inú spoločnosť a povedala som im, že píšem, tak ma to len povzbudilo, aby som pokračovala.
    Kto vie, kde by som bola, keby som stále mala okruh priateľov ako predtým. Možno by som ani nečítala, hm...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Mám dojem, že editovanie poriadne preskúša sebadôveru každého autora. Až vtedy zistí, aký dobrý shit napísal. :D :D Mne bolo raz úplne do plaču, keď som šla opravovať. Že je to úplne hrozné a nikto to nebude čítať. Ale potom, keď som to šla opravovať na ďalší deň, vtedy boli moje pocity úplne iné. Niekedy je to ako na hojdačke.

      Tak to máš naozaj šťastie. Akože ja mám veľa kamošiek, ktoré sa venujú písaniu a veľa čítajú, ale to sú väčšinou blogerky a baby, s ktorými sa stretávam trikrát za rok, lebo bývajú ďaleko. Ale kamarátov z blízkeho okolia, s ktorými sa stretávam častejšie, tak tí písaniu veľmi nerozumejú a podľa mňa sa len zdvorilo predstierajú, že ich to zaujíma, keď o tom rozprávam. Ale väčšinou sa snažím o tom s ľuďmi nebaviť... lenže potom zrazu zistím, že akosi sa s nimi nemám o čom baviť a som celý večer ticho. :D

      Odstrániť
  5. Veľmi dobre poznám. Najmä bod 3. Vtipné je, že niektorí ľudia nepovažujú písanie kníh za "skutočnú" prácu ani potom, čo ste ich zopár vydali.

    OdpovedaťOdstrániť