Večný kolobeh písania | S Kronikou strateného impéria som to ešte nevzdala...


Ubehli dva roky, počas ktorých si už asi väčšina z vás myslela, že žiadne pokračovanie V znamení ametystu nebude. To ma však ešte nepoznáte. Myslím, že aj keby mi to trvalo desať rokov, stále by som napokon prišla s podobným článkom a oslavovala aspoň malé víťazstvo, ktoré pre mňa predstavuje dokončenie druhej časti. Tí z vás, ktorí píšu, určite vedia, aký je to skvelý pocit napísať poslednú vetu... posledné slovo. Ja som sedela pred počítačom približne päť minút a pýtala sa samej seba, či sa táto etapa príbehu po všetkých tých nekonečných hodinách ťukania do klávesnice fakt skončila. 
Preto by som rada v mojom článku lepšie priblížila, čo všetko som počas písania musela robiť a prečo mi to vlastne trvalo tak dlho. Možno sa tu nájdu aj ďalší autori a možno aj takí, ktorým by toto zhrnutie mohlo v budúcnosti pomôcť.

1. Zisťovanie faktov je nekonečné, ale spôsob, ako ich zapracovať do príbehu, je dvakrát taký dlhý
Moju trpezlivosť za tieto dva roky otestovalo hľadanie informácií. Bohužiaľ, na Google som asi kládla príliš veľké nároky, takže po čase zo mňa bol znechutený a prestal mi vypľúvať, čo som potrebovala vedieť. Uchýlila som sa teda k starému dobrému triku: šla som do knižnice. Prečesala som poličky s beletriou aj odbornou literatúrou a ukázalo sa, že kniha, ktorú potrebujem, je v pivnici. Ešte v ten večer mi volala ochotná pracovníčka, že mi ju vyhrabala. Ďalšie knihy, čo by sa mi náramne hodili, však nikde nemali. V zúfalstve som sa teda vybrala na Bookdepository, ale tam ma z ceny knihy skoro prekotilo, tak som si povedala, že ak moja preplnená hlava prišla s nápadom Ametystového lesa, bude musieť nájsť spôsob, ako vyriešiť aj tento problém. Nakoniec sa mi to po mesiaci podarilo a prekvapivo, aj to (aspoň v mojich očiach) do seba pekne zapadlo. 
Lenže ďalšie podobné problémy som mala uprostred príbehu a na konci. Znovu som teda šla so znechutením na internet a prekutrala všetky temné zákutia, až kým som nemala zložku plnú českej, slovenskej aj anglickej literatúry s danou tematikou. Nemôžem síce povedať, o čo šlo, lebo by som asi vyzradila celú pointu, ale poviem len toľko, že čítať o týchto veciach v inom jazyku je poriadna výzva aj pre mňa. 
Rada nad zlato: Ak niečo píšete a potrebujete pomoc, choďte sa spýtať babky. Neverili by ste, čo všetko vie. My sme sa napríklad minule bavili o tom, akým spôsobom by mohlo ovplyvniť teleportovanie gravitáciu a skončili sme pri takých teóriách, že keby nás niekto počul, asi by sme obe boli do týždňa zavreté v blázinci. Obzvlášť kvôli môjmu podozreniu, že sa imigranti dostali k nejakým vyspelým technológiám, za pomoci ktorých sa teleportovali do Európy... lebo inak si neviem vysvetliť, kde sa ich tu toľko zrazu vyrojilo. Najviac by ma zaujímalo asi to, že ak ide vážne o chudobných chudáčikov, kde vzali tri litre na presun do našich končín. 
Ale späť k písaniu. Viete, čo je ešte zlatá baňa informácií? Babkina knižnica. Ja keď som videla všetku jej odbornú literatúru, oči mi zasvietili, ako keby mi niekto povedal, že si môžem z kníhkupectva odniesť zadarmo toľko kníh, koľko uvládzem. Vytiahla som odtiaľ obrovský atlas liečivých rastlín, kroniku ľudstva, množstvo kníh o vesmíre, kométach, spektrách, polárnych žiarach aj gréckej mytológii. Vo chvíľach, ako je táto, máte problém len s tým, že neviete, do čoho sa pustiť skôr. 


2. Počítanie rokov alebo už som asi pochopila, prečo nie je väčšina vymyslených svetov prepojená s tým naším
Nikdy som nebola matematický génius, ale po všetkom prepočítavaní rokov mám dojem, že sa ním čoskoro stanem. Všetky roky vo vymyslenej zemi totiž musia sedieť s rokmi v našom svete, do toho sa pripletie ešte rok narodenia s vekom postáv a doba, kedy sa udiali dôležité veci, ktoré mali ešte dôležitejšie následky. Je to chaos a bez papierikov by som ho asi nezvládla. Boli časy, keď som mala chuť všetky ich pozbierať a vyhodiť z okna na nič netušiacich chodcov, ktorí by sa zrejme nechali zmýliť množstvom a pokladali by tie biele čudá za veľké snehové vločky. 
Občas si zo srandy dobre ponadávam za to, čo som vymyslela. Ale potom si uvedomím, aký by bol môj život prázdny bez všetkého toho bádania, počítania, písania a tvorenia a rýchlo sa pochybnosti stratia. Takže aj keby môj príbeh okrem mňa nikto ďalší nečítal, stále by som sa cítila lepšie a o pár kíl ľahšie, lebo sa mi konečne podarilo dokončiť niečo, s čím som sa dlho pasovala. 


3. Všetko závisí od pohody
Už dávnejšie som si všimla, že mám problém vypotiť zo seba niečo zrozumiteľné, keď mám mizernú náladu, keď som chorá, v strese alebo myslím na učenie. A keďže moje fyzické a psychické zdravie bolo za posledné mesiace asi také bezchybné ako slovenská ekonomika, viditeľne ma to v písaní spomalilo. Najhorší bol pocit, keď som chcela písať, ale jednoducho som sa k tomu nedokopala a potom som sa cítila viac pod psa. Myslela som na to, ako neskutočne dlho mi to trvá, ako neskutočne na hovno sa cítim a ako sa všetko v tomto poondiatom svete iba kazí. Tento typ myslenia veľmi rýchlo pohltí inšpiráciu a aj tú maličkú iskierku nádeje, že sa vám podarí napísať epilóg ešte predtým, než sa naše Slnko zmení na červeného obra. Boli to ťažké, depresívne stavy a vymotať sa z nich chvíľu trvalo, kvôli čomu moje kapitolky aj s netbookom zapadali prachom. Dnes mi už na zlepšenie nálady a myslenia pomáha jedine behanie v prírode. Nič tak nerozprúdi krv a nepovzbudí kreativitu ako dobré cvičenie. 
Keď je v pohode telo a hlava, bude v pohode aj váš príbeh. 


4. Čo bude nasledovať?
Každému je asi jasné, že by som nikomu nedala čítať práve dopísaný text. Obsahuje množstvo logických chýb a preklepov. Už aj počas dokončovania som si značila, čo bude potrebné upraviť alebo zmeniť. A keďže som sa snažila do môjho sedemstostranového priestoru natlačiť postavy, dejovú líniu, nejaké to rozoberanie vzťahov, ďalšie informácie a ešte aj akciu, bude pre mňa ako pre autora fakt náročné zistiť, čo môže ísť preč a čo pre lepšie pochopenie musí zostať na mieste. 
Skôr ako si dvojku vytlačím a začnem ju opravovať na papieri, musím ju preriediť najprv v počítači. Nechcem, aby na mňa moja tlačiareň po toľkom tlačení vyplazovala jazyk od vyčerpania. Na opravovaní je však dobrá jedna vec. Vždy sa nájdu osoby, ktoré vám rady pomôžu. Nič tak neuľahčí škrtanie ako odlišný pohľad. Autor vo väčšine prípadov nevie byť objektívny. Buď padne dobre na hubu kvôli prehnanému sebavedomiu a presvedčeniu, že je jeho príbeh perfektný (poviem mu novinu: NIE JE), alebo bude ako ja... posadnutý prepisovaním a paranoidnou myšlienkou, že jeho text nikdy nebude dostatočne dobrý na to, aby uzrel svetlo sveta. Však čo keby náhodou svojou otrasnosťou vypálil niekomu oči? 
Je obrovským zázrakom, ak sa autorovi podarí nájsť zlatú strednú cestičku. Dúfam, že raz sa to podarí aj mne, ale zatiaľ takejto osobe budem iba ticho závidieť.
Ak ste sa v mojom vykecávaní dostali až sem, gratulujem. Teraz sa môžete rozpísať vy.
Aký máte pocit z dokončenia rukopisu a ako dlho vám to zvyčajne trvá? Čo má obrovský vplyv na vaše písanie, ako často sa zvyknete zaseknúť a kvôli čomu? 
Viem, že je tých otázok veľa, ale fakt by ma zaujímali odpovede niekoho iného. 

30 komentárov

  1. keď som zbadala názov článku mala som chuť kričať od radosti :D yes VZR je dopísané :P gratulujem ;)

    keď som dopísala prvú časť Údolia bezcitných spadol mi kameň zo srdca, že po tých šiestich rokov, kedy som aj prepisovala, aj bádala, aj menila príbeh, som ho konečne dopísala, no potom prišlo to uvedomenie, že ani zďaleka nie som na konci a keďže som celý príbeh písala v tretej osobe - čo sa mi už teraz nepozdáva - vrhla som sa na prepisovanie, čo predpokladám, že mi zas bude mega dlho trvať, pretože musím nájsť spôsob ako nahradiť tie siahodlhé opisy v tretej osobe :)

    väčšinou som sa zvykla zaseknúť kvôli mojej lenivosti alebo nepohode. Jednoducho, keď mi nie je dobre nevypotím zo seba ani slovíčko. Potom sa na seba hnevám, lebo by som sa už konečne mohla posunúť ďalej. Potom mi zas napadne nejaká myšlienka a to premýšľanie, kam ju dopekla vsunúť, aby to nevyzeralo umelo.

    Moje súčasné editovanie vyzerá asi tak, že otvorím word, niečo opravím, zatvorím word, povzdychnem si prečo som taká neskutočne lenivá, že viac opraviť neviem, vynadám si a na ďalší deň sa to opakuje znova.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ver tomu, že aj moja činnosť vyzeralo počas niektorých mesiacov veľmi podobne, ako to opisuješ v poslednom odseku. Ale nakoniec ma to vždy chytí tak, že píšem rýchlo a niekoľko kapitol naraz, až kým sa znovu na niečom nezabrzdím a čakám, až kým sa mi "nezjaví" riešenie problému.

      Tie uvedomenia dobre poznám. Však ja som to toľkokrát prepisovala, radšej som prestala počítať. Veď úplne prvá verzia VZA bola vlastne prvý a druhý diel dokopy... to je úplne pôvodný text, ale z toho mám vo VZR už iba veľmi veľmi málo vecí, lebo som si uvedomila, že ak sa mi aj niečo pozdávalo, čo by som tam mohla nechať, nakoniec mi to nepasovalo.

      Odstrániť
    2. už som sa konečne nakopla a dúfam, že mi to dlho vydrží, lebo mám v hlave toľko poznámok a tak, moje prepisovanie tiež bude trvať roky :D lebo najskôr to prepísať, potom skontrolovať a tak :D

      keby vidíš prvú verziu duší, tak by si sa chytala za hlavu, ešte aj názov som menila, na to, ,aké to bolo predtým sa to ani nepodobá, ale teraz som s tým ako tak spokojná

      Odstrániť
    3. Tak písanie tých prvých príbehov je podľa mňa úplne, úplne najhoršie. Mne trvalo VZA veľmi dlho. Oproti tomu VZR nič nie je, tie dva roky. A je to ešte aj skoro o polovicu dlhšie.

      Odstrániť
    4. o to viac sa na to teším :) možno by bodlo dať si re-reading VZA predtým, lebo na dej si spomínam už iba veľmi matne :D

      ja som takmer skákala od radosti, keď som dopísala epilóg, najskôr som sa chcela hneď pustiť do pokračovania, no DT ešte ani zďaleka nie je hotová :)

      Odstrániť
    5. Väčšina ľudí si nepamätá, čo sa tam dialo. Ja fakt rozmýšľam, že napíšem zhrnutie a strčím ho na začiatok dvojky, len neviem, či sa mi tam podarí zahrnúť všetko, čo potrebujem

      To ti verím, aj ja som sa chcela pustiť do trojky, ale zabrzdila som sa.... najprv opravy :D

      Odstrániť
  2. Dopísať príbeh je vždy úžasný pocit bez ohľadu na to, či sa mi to podarí zopakovať raz za rok alebo raz za mesiac. Niekedy sa koniec príbehu dokonca spája aj s úľavou, hlavne ak mám pocit, že sa mi to celé nepodarilo (čo sa mi zdá v poslednom čase takmer neustále). Ale napísať poslednú kapitolu/epilóg je vždy zložité a aj dosť emotívne. Takmer ako uzavrieť jednu celú kapitolu môjho života. Pretože moje postavy majú tendenciu žiť so mnou, čo sa prejavuje mojou snahou predčasne ich zbaviť života. Ale nakoniec aj tak príde spokojnosť, pretože som to dokázala. Dostala som sa na koniec aj napriek tomu, že sa mi častokrát nechcelo alebo som netušila, či ten alebo onaký krok v deji bude ten správny.
    Čím sa dostávam k tomu, že obrovský vplyv na moje písanie má moje momentálne rozpoloženie, či som smutná alebo veselá a ak ma niečo fakt vytočí, mám tendenciu proste prestať písať. Inak by to skončilo krvavo (a potom by som len sotva vrátila späť vraždu hlavnej postavy, že). Obrovský vplyv má na mňa aj spätná väzba čitateľov, ktorým sa úspešne darí ovplyvňovať dej takým či onakým spôsobom, ale radšej im to nehovor, aby ich nenapadlo to zneužiť. :D No a keďže som príšerne lenivá, často bojujem s tým, či písať alebo sa len váľať. Zatiaľ vyhráva to písanie, takže sa veľmi radujem. (A snažím sa to využiť kým môžem.)
    To či sa pri písaní zasekávam alebo nie neviem veľmi posúdiť. Vždy ma zdrží niečo iné, ale keď mám pochybnosti ako v príbehu pokračovať, vždy si pustím nejakú hudbu, preštudujem poslednú kapitolu a snažím sa zistiť, čo by sa tam mohlo stať, aby som sa dostala k inej udalosti, ktorú mám už vymyslenú. Niečo také ako rozpracovanie nejakého konceptu pri mne fakt nefunguje, takže na začiatku príbehu mám nápad a nejasnú predstavu jeho prevedenia a pár scén s nie veľmi presným rozložením postáv. A okolo toho musím korčuľovať dostatočne svedomito na to, aby to pôsobilo ako ucelený príbeh a nie ako náhodný reťazec inak do seba nezapadajúcich udalostí. Čo ma udržuje v kondícii, takže niečo také ako "spisovateľský blok" v mojom slovníku ani nikto nenájde. Nikdy sa mi nestalo, že by som sa zasekla štýlom "prázdna hlava, nič v nej, postavy majú anarchiu a idem písať niečo iné". Za čo som vďačná. Síce mám šialenú fantáziu, ale budem tento fakt využívať najlepšie ako viem.

    Dúfam, že som svojím úžasne "krátkym" slohom uspokojila tvoju zvedavosť. :D :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. A gratulujem k dopísaniu druhej knihy. Už sa neviem dočkať, keď si ju prečítam. :)

      Odstrániť
    2. Ja mám o veľa krokoch dojem, že budú úplným prešľapom vedľa, ale aj tak zariskujem, však mne to tak v príbehu vyhovuje a ak bude mať niečo proti čitateľ, jeho problém. :D Inak pre mňa bolo viac emotívne písanie posledných troch kapitol... epilóg sa ešte celkom dal. Ten sa neniesol v takom pochmúrnom duchu. Tak som zvedavá, ako to napokon vypáli. Dúfam, že s prvým dielom som nemala iba šťastie u čitateľov, lebo to bude fail :D
      Ale zase ty strááášne veľa píšeš, nie? Však na OS máš toho dosť veľa aj na FB mi furt vyskakuje, že si pridala novú kapitolu. Ja by som takto rýchlo nikdy nevedela písať a hneď aj publikovať. Obzvlášť s tým publikovaním by som mala problém. To keby mi tam niekto našiel nejakú veľkú logickú chybu, asi by som sa prepadla pod čiernu zem :D
      Toho sa furt bojím :D

      Ja vnímam podporu verných čitateľov (aj po dvoch rokoch) veľmi pozitívne. Možno keby do mňa furt niekto nerýpal, nech si pohnem, asi by som to ešte hotové nemala. Na mám očividne na všetko nekonečné množstvo času. :D Ale zase keby som iba zverejňovala po kapitolách a vždy čakala na názor, nedokázala by som sa naplno sústrediť na písanie, lebo by som stále myslela iba na tú spätnú väzbu a na nič iné. Preto mi viac vyhovuje dopísať jeden celý diel a až potom prijímať kritiku a ostatné názory, prípadne nejaké poznámky, čo, kde a ako opraviť alebo zmazať.

      Mne sa tiež nikdy nestalo, že by som mala prázdnu hlavu a spisovateľský blok. Ten blok som mala, ale rozhodne nie z prázdnej hlavy. tá je vždy plná nápadov, len niekedy som doslova zaseknutá´ a nedokážem sa pohnúť, aj keby som veľmi chcela. Buď sú to nejaké osobné problémy, alebo potom ma brzdí nejaký pocit, že som na niečo v príbehu zabudla alebo, že niečo nesedí a môžem pokračovať, až keď ten problém vyriešim.

      Pre mňa ani ten nápad a korčuľovanie okolo toho vôbec nefunguje. To by som bola už dávno stratená. Mám príliš zložitú zápletku a dej, aby som to vedela písať bez neustáleho vracania sa k predošlým kapitolám, kde som zároveň s písaním novej kapitoly tiež musela občas niečo upraviť.

      Odstrániť
    3. Každá z nás to berie inak. Mne sa zase zle píše len tak do "šuplíka" s tým, že by som to celé dokončila a potom to niekomu poslala. Aj keď som písala bez toho, aby som to uverejnila, mala som kamarátky, ktoré čítali každú jednu kapitolu a pomáhali mi prekonávať logické chyby typu "prečo ostreľovač nepoužíva tlmič na zbrani, toto nie je depresia alebo kde ti odrazu zmizla jedna postava". Väčšinou sa tých kravinách fakt dobre zabávam :D

      A ja vlastne... ani nepočítam s čitateľskou odozvou. Jasné, poteší, keď mi niekto napíše svoj názor, ale predovšetkým sa snažím písať sama pre seba. V poslednom čase zisťujem, že to je viac naplňujúce ako tritisíc smajlíkov alebo prosieb o skoré pokračovanie :D

      Odstrániť
    4. Neviem... mne asi stačí jedna reakcia, ktorá stojí za to, ako komentár so smajlíkom k jednej kapitole. Zvyknú ti občas čitatelia aj niečo poradiť k deju alebo ani nie?

      Tak na tom dokončovaní je to najhoršie, že to trvá dlho a čitateľ nemá pravidelný prísun kapitol, ale zase mne to nikdy nevadilo, ja by som asi nič takto čítať nezvládla. Aj pri Michelle čakám, kým dopíše celý diel a až potom sa do toho púšťam. Niektorí mi povedali, že toľko by sa im čakať nechcelo, ale ja si zase neviem predstaviť, že by som sedela a tŕpla týždeň, ako keď som čakala na TW a dostala som iba úbohých 40 minút :D

      Odstrániť
    5. Do kompletného príbehu sa viem oveľa lepšie vžiť, preto si ešte raz určite pozriem aj TW, keď budem mať komplet sériu :D

      Odstrániť
    6. Tí, čo mi dávajú len smajlíkov... na tých naozaj nezáleží. Jasné, poteší ťa, že si to niekto prečíta, ale ich názor nemá skutočnú hodnotu. Asi je kruté niečo také prehlásiť, ale je to pravda. Ale potom mám aj iných čitateľov... možno jedného alebo dvoch pri každom príbehu, ktorí sa neboja nikdy mi napísať, ak sa im niečo nepáči alebo keď tam mám chybu. Na tých skutočne záleží. A tí mi nikdy nepíšu komentáre pod kapitoly, ale píšeme si to skôr súkromne.
      Proste je to o kvalite, nie o kvantite.

      Odstrániť
    7. Tak to je potom super, keď sa nájdu aj takí. Ja si napríklad neviem predstaviť, ako by to moje čudo vyzeralo, nebyť postrehov od Michelle a Simi :D To by som asi bez ich prečítania ani nikomu nedala. :D

      Odstrániť
  3. Tak v prvom rade gratulujem, už som sa bála, čo sa s stalo. Posledný článok kde si sa zmienila o písaní bol asi...v januári? Nepamätám :D
    Ten pocit po dopísaní veľkého diela, som ešte nezažila. Prvú vec, ktorú som kedy dopísala mala trinásť kapitol. Ale v tom čase to už bol pre mňa dosť úspech.
    Monentálne vec, ktorú mám rozrobenú píšem asi od roka 2012. No, je to pôrod. Hlavne, keď sa kvôli škole, a tak trošku seknem a hneď je problém. Nápadov mám síce plnú hlavu, dokonca problém s ich realizáciou, lebo len minule som si uvedomila, že ak niečo vymyslíš, ešte to tam nemusíš aj použiť :D
    A taktiež som si všimla, že nedokážem písať, keď som v psychickej nepohode a to som rada, že nie som jediná. Veď písanie by mi malo pomáhať, tak prečo, keď som smutná, naštvaná, to proste nejde?
    S tým som mala problém hlavne v minulom roku, teraz je to viac menej v pohode.
    Inak sa mi páči ako si do článku zakomponovala problematiku imigrantov :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tých som nezakomponovala ani tak do článku, ale skôr do mojej debaty s babkou o teleportácii :D :D takže som to rovno šupla aj sem, keď som si na to spomenula.

      A ďakujem. Viem, že veľa slovenských autorov vydáva aj píše knihy ako na bežiacom páse... ale mne to proste trvá. Dej je zložitý, musím zisťovať veľa vecí a potom je fakt náročné zakomponovať to ešte aj do samotného príbehu tak, aby to dávalo zmysel. Do toho všetkého ešte postavy, zložité vzťahy a v hlave som mala hotový miš-maš. Na nič iné som často ani nemyslela, len na to, ako vyriešim tú a tú situáciu.

      A držím ti palce, hádam to dielko z roku 2012 niekedy dokončíš a neskončíš tak ako mnohí, že sa na to vybodneš. je najdôležitejšie, aby mali autori trpezlivosť a nekukali neustále na to, ako dlho im to trvá. Zober si mňa. Keď som si uvedomila, že sa s tým piplem už dva roky, bolo mi z toho mizerne, lenže to ma ešte viac spomalilo. Nemôžem nad tým rozmýšľam, lebo viem, že jedného dňa (o rok či o päť rokov) to určite dokončím.
      Citové rozpoloženie je sviňa. Veľa autorov je citlivých na vonkajšie podnety, všetko vnímajú intenzívnejšie a je pre nich ťažké neupadnúť do stavu, keď iba uvažú nad tým, že nič nemá zmysel.

      Odstrániť
  4. Výborný článek :) Nejdříve bych ti ráda pogratulovala k dopsání knížky :) Věřím tomu, že to musel být nádherný pocit dopsat poslední větu :) A s ním taky asi přišla zasloužená úleva :) Ale určitě to stojí za to a já už se těším, jak si jednou tvoje dílko přečtu :) Taky občas něco splácám, ale mám problém z s dokončováním :) Nápadů je dost, ale asi nemám potřebnou trpělivost anebo se vždycky se na něčem zaseknu :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak trpezlivosť je najhoršia, tú si ako autorka poriadne otestuješ. :D Myslím si, že s dokončovaním má problém viacero osôb, pretože to je napísaní úplne najťažšie. Zo začiatku ešte prevláda nadšenie, ale potom to ide dolu vodou, lebo nastávajú komplikácie, niečo autora zabrzdí a zdeptá a ak nemá poriadne veľké odhodlanie pokračovať, na tom bode aj zlyhá. Písanie je veľmi náročné, ale pre tých, ktorých baví, je aspoň o trošku ľahšie.

      Odstrániť
  5. Hurá! Práve si spustila lavínu nadšenia! Gratulujem k dokončeniu! :)
    Inak, nikdy by ma nenapadlo, koľko pomoci môžeme dostať od vlastnej babky! :D S mojou by som si takto pravdepodobne nepokecala, no donútila si ma zamyslieť sa nad tým, koľko kníh som v našej knižnici ešte nepreskúmala! :)

    Nemôžem ti odpovedať na tvoje otázky, kedže žiadny rukopis som ešte nenapísala. Asi v 6. ročníku som napísala príbeh , ktorý mal tuším 32. kapitol ale keďže sa mi pokazil počítač, môj príbeh vstúpil do zabudnutia ;)
    Momentálne som teda vo fáze, kedy už mám istú predstavu, no nechcem napísať niečo , čo by v mojich očiach nebolo aspoň trošku dokonalé, takže mi bude trvať ešte dosť dlho , kým sa konečne rozhýbem ;)
    Ale tvoj písací postup, teda zbieranie všetkých informácií, ich zapisovanie a hlavne to, že si ich pamätáš!, ma fascinuje a dosť aj motivuje, takže možno sa už do niečoho aj ja pustím :D :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak to aby si začala. Ja som vôbec netušila, čo všetko mám babka v skriniach poschovávané. :D Možno bude prekvapená aj ty :D

      Tak nikdy z toho nebudeš mať pocit, že je to dokonalé (teda pokiaľ nie si ten typ sebavedomého autora, ako som spomínala v článku :D), ale to je normálne. K dokonalosti to môžeš opravovaním vybrúsiť. A zase niečo, čo je úplne dokonalé, je podľa mňa nudné. :D

      Pri mojej "úžasnej" hlave sa dosť čudujem, čo všetko si pamätám. Ale tak dosť si toho aj pozaznačujem, pre istotu, no napokon sa ukáže, že mi aj tak väčšina zostane v pamäti. Lenže potom sa mi tam už okrem toho nič iné nezmestí. :D To je asi nevýhoda :D

      Odstrániť
  6. Tak v prvom rade ešte raz zopakujem: Wooooohoooo! :D Som nesmierne rada, že sa ti podarilo dvojku dokončiť, a keď hovoríš, že má cez 700 strán, tak to sa ani nedivím, že ti to zabralo dva roky, ja píšem 400 strán rok, takže ak by som plánovala niečo dlhšie, asi by mi to tiež tak trvalo, plus nič, čo by som vymyslela ja, by nebolo také komplikované, ako je to tvoje, takže by sa to ani porovnávať nedalo :D Gratulujem, želám ti veľa úspechov pri editovaní, no a samozrejme sa najviac teším na čítanie, muahaha!

    Dokončiť rukopis je naozaj skvelý pocit, ale ja sa v takej rýchlosti vrhnem na ďalší diel, že si ho ani poriadne nestihnem vychutnať :D Skôr sa teším na to, až začnem písať niečo iné a TO dokončím, lebo v tomto bode si nie som istá, či som ešte schopná písať iný príbeh :D

    Tú babkinu knižnicu ti závidím, ja už nemám babku, ku ktorej by som mohla ísť pátrať po literatúre (a aj keby som mala, asi by som tam nič zaujímavé nenašla... vlastne neviem, či by som tam našla vôbec nejakú literatúru). A doma máme len samé staré komunistické literárne diela alebo maximálne tak príručku karate či ako štiepiť stromčeky :D V knižnici som zopárkrát bola, ale väčšinou som si odtiaľ nič nevzala, pretože moje pátranie je obvykle často spontánne a nikdy netrvá tak dlho, aby som musela ísť do knižnice nájsť odpoveď. Mne akosi doposiaľ vždy postačil Google, našla som tam všetko, čo som chcela, a taktiež som si našla zopár encyklopedii - encyklopedia zbraní je v súčasnosti mojou najobľúbenejšou :D Mám stránky na fantastické bytosti, čarovne kamene, využitie magickych byliniek a tak podobne :D

    Ak nepočítam vonkajšie vplyvy - škola, povinnosti, ľudia, ktorí ti čumia cez rameno - tak ma obvykle zabrzdia okamihy, kedy potrebujem vyriešiť nejaký zádrheľ v deji (ktorý som najčastejšie spôsobila tým, že som si do osnovy napísala "pátranie", ale nedoriešila som, čo presne vypátrajú a ako to ovplyvní ďalšie scény). Vtedy dokážem celé dni uvažovať nad tým, ako to vyriešim, a v podstate iba čakám na nejaké osvietenie. A niekedy zase dokážem napísať za sebou niekoľko kapitol, čím by som sa akoby slovne vyčerpala, a potom zo mňa dlho nič nevyjde :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No komplikované to je dosť, ale či to aj bude dávať zmysel, to je už druhá vec :D :D Ešteže ťa mám, aby si mi to potom povedala :D :D
      Ďakujem

      Tak ja som tiež mala včera nutkanie hneď sa posadiť k trojke, ale vydržala som to, lebo som si povedala, že kým toto neopravím, ďalšie písať nebudem. A som si istá, že si schopná napísať niečo ďalšie a rovnako skvelé. Len to bude úplne iný pocit po tých rokoch, ktoré si strávila s Nemŕtvymi.

      Ako štiepiť stromčeky :D :D :D Tak vieš, mohla by si mať nejakú postavu posadnutú stromami a v tom prípade by sa ti niečo podobné hodilo :D :D A zase moja babka veľmi rada čítala, aj mamina rada čítala, ale babka mala všetko možné od výmyslu sveta, mamina má hlavne historické romance.
      Ja sa si neviem na internete dobre hľadať. Vidíš, že som objavila nejaké knihy až pri druhom hľadaní a aj to bol asi zázrak :D encyklopédia zbraní? To znie super! :D

      Joj, to osvietenie ja dobre poznám, koľkokrát som čakala a zázrak, kedy sa mi vyjaví nejaké brutálne riešenie a keď dlho nechodilo, tak som bola nervózna a písala som tú scénu a zmazávala ju dovtedy, kým to riešenie neprišlo :D
      Tiež mám občas nutkanie napísať si k niektorým častiam, že sa k tom u vrátim, niečo vyriešim a vypátram, ale potom sa mi k tomu nechce vracať a najlepšiu skúsenosť mám s tým, keď to spravím hneď :D

      Odstrániť
  7. Rada by som si prečítala. Kde to môžem nájsť? :)
    Osobne by som na rady ostatných veľmi nedávala. Iné je, keď má s písaním niekto skúsenosti, ako keď ti chce niekto "poradiť" a urobí tvoje dielo ešte horším.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj, daj mail a tam sa dohodneme. Ešte mám dostupný iba prvý diel, ale nie je na internete.

      Odstrániť
  8. Gratulujem k dokončeniu :)
    Pocit z dokončenia knihy (či dokonca poviedky) je pre mňa úplne neznámy, ale stavím sa, že je skvelý. Obrovský vplyv má moja nálada a dostatok voľného času. Ak sa zaseknem, tak na dlho a zvyčajne je to práve kvôli nedostatku času.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak aj čas hrá pri písaní veľkú úlohu... hlavne keď chodí niekto do školy alebo furt len maká. Vtedy sa fakt ťažko píše, preto som chcela VZR dokončiť cez leto. Opravovanie a škrtanie je síce ťažké, ale popri škole sa mi to robí ľahšie ako samotné písanie.

      Odstrániť
  9. vždy čítam tvoje recenzie - priznávam milujem knihy ale recenzie na ne čítam len na tvojom blogu.
    no články ako tento vždy potešia, pretože tým sťažnostiam a všetkému čo sa písania týka chápem. nepíšem síce knihu, ale mám skúsenosti s písaním ako takým.
    začínala som s poviedkami, ktoré by som teraz pravdepodobne nezavesila na internetovú sieť ( :D ) ale človek predsa musí začať odspodu a písať a písať, až sa vypíše do takej roviny, kde bude spokojný so svojou tvorbou. :) a ja som poviedky písala takmer bez korektúry a úprav, čisto pre potešenie z písania, nie preto, že by som si trúfala povedať aký som skvelý autor bez chýb.
    trúfam si tvrdiť že moja maličkosť je celkom obstojná v umeleckých esejách (áno, od poviedok ubehol už dosť dlhý čas) a úvahách a musím len súhlasiť s tým, že ak nie je človek uvolnený a "nabudený" na písanie - potom to ani nemá význam. taktiež suhlasím s vybraným športom. behanie je zadarmo, prospešné pre zdravie a kondičku a človek sa po ňom cíti skvelo.
    "V znamení rubínu" má božskú obálku (!!) a ja sa teším (a dúfam) až si ju prečítam.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vážne :) Tak to ďakujem, som poctená :))
      Podobné články som už dosť dlho nepublikovala, lebo som nedostala žiadnu inšpiráciu, tak som si povedala, že jeden zverejním po dokončení VZR.
      Tak to sa má taký človek fajn, keď sa vypíše natoľko, že je so svojou tvorbou spokojný. Ja nie som spokojná nikdy, preto furt škrtám a prepisujem, ale musím si už nájsť nejaký ten bod, keď je toho opravovania akurát tak dosť, lebo napokon mi z príbehu asi nič nezostane. Je to fakt náročné.
      Najlepšie je písať bez úprav iba pre potešenie, ale raz príde doba, keď si autor uvedomí, že mu to nestačí (aspoň u mňa sa to stalo) a začala som so šialenými opravami. :D
      Behanie je najlepší spôsob na rozbehanie prispatých mozgových buniek :D
      A ďakujem

      Odstrániť