streda, 16. apríla 2014

Ako som sa snažila vypotiť niečo zmysluplné


Asi vám už po prečítaní mojich príspevkov došlo, že písanie milujem a neviem si predstaviť, že by nebolo súčasťou môjho života. Vždy som sa venovala dlhým a zložitým príbehom, ktoré som sa snažila nejako v mysli ešte viac zamotať, a potom všetky nápady spísať. Výsledok bol občas čitateľný a občas nie. O to ale nejde. 
Pred takým rokom by mi ani len nenapadlo napísať niečo, čo má menej ako stotisíc slov. Nevedela som ani ako. Mala som rada blogovanie, recenzovanie a písanie článkov o písaní, ale to je tak všetko. Až teraz v januári si profesor prečítal môj sloh a povedal mi, že by som sa mala zapojiť do súťaží. Hneď mi poslal pár návrhov. Vybrala som si Esej Jána Johanidesa, pretože mi celkom sadol citát, ku ktorému som sa mala vyjadriť (aj keď na prvý raz som ho až tak nepochopila :D):

„Spisovateľ nie je na svete preto, aby demonštroval svoje zranenia a apeloval na žľazy, ale aby poskytoval prvú pomoc, aj keď nedokonalú.“ (Ján Johanides)
Citát som si vysvetlila tak nejako doslovne a môj názor bol, samozrejme, úplne odlišný. Tak som ho napísala a v podstate som po mesiaci aj zabudla, že som tam niečo posielala. Lenže minulý týždeň mi od profesora prišla správa, že som získala prémiu. Bola som v šoku, že niečo dostanem za písanie. Moju prvú cenu. Hneď v prvej súťaži. 
Mala som z toho podobný pocit, ako keď si niekto prečítal VZA a prišla mi od neho pozitívna odozva. Písanie by malo byť v prvom rade o autorovi a o tom, či sa mu vlastne chce venovať. Čitatelia sú ale akýmsi prepojením s vonkajším svetom a dávajú autorovým slovám život, čo zase jemu dodáva novú energiu na to, aby písal ďalej a ešte viac sa zlepšoval. 
Nikdy mi ani len nenapadlo skúšať poviedkové súťaže, vždy som proste písala iba dlhé príbehy a iné ma nezaujímalo. 


Na vyhodnotenie som išla trochu s obavami. Čo sa týka rozprávania pred neznámymi ľuďmi - to nie je práve moja silná stránka, keďže sa neustále zakoktávam a rýchlo rozprávam. Môj mozog pracuje pre moje ústa až príliš rýchlo, takže sa mi všetko oveľa ľahšie vyjadruje písaním. Bála som sa, že sa ma spýtajú niečo, na čo nebudem vedieť odpovedať, ale otázky sa našťastie týkali iba písania a čítania, čo som zvládla hádam dobre. Len som nevedela, ako mám skončiť. Človek by si myslel, že najhoršie bude začať ( pri písaní je to tak), ale pri rozprávaní je to úplne naopak. 
Prácu mi hodnotila autorka Jana Juráňová. Tu je taký malý výcuc: "Autorka eseje si vytvára vlastný spôsob ako pristupovať k písaniu i k lektúre, a to zo svojej čitateľskej skúsenosti a zo skúsenosti začínajúcej autorky." (Celé hodnotenie na obrázku vpravo)
Sranda, nie? Zdalo sa mi náramne divné počúvať, ako niekto hovorí o mojom písaní, zatiaľ čo ja som nervózne sedela na stoličke na javisku vedľa neho a rozmýšľala nad tým, ako sa nestrápniť a nezapotiť nejakú kravinu. V tom som totiž hviezda. 
A viete, čo bola prvá cena?
Cesta na knižný veľtrh do Bologne budúci rok! Kebyže to viem, snažila by som sa viac. 

Aké sú vaše skúsenosti, ak ide o rozprávanie pred publikom? Patríte medzi prirodzené talenty, ktoré sa vedia zo všetkého vykecať, alebo ste nervák ako ja, ktorý sa musí brzdiť, aby nerozprával rýchlo, pretože by si o ňom ľudia mysleli, že je z inej planéty?




Autorka fotiek: Aďka Zajíčková

nedeľa, 13. apríla 2014

Večný kolobeh písania - Sťahujem sa na Mars... alebo príbeh nie je len o dialógoch

Skôr ako začnete písať príbeh, nad čím sa najprv zamyslíte? Nad postavami? Nad zápletkou? Nad dialógmi? 
Ale čo prostredie? 
Aby bol príbeh naozaj dobrý, treba si veľmi dobre premyslieť každú časť, ktorá má byť súčasťou vášho vymysleného sveta. Jednou z takýchto vecí je aj prostredie, kde sa všetko odohráva. 
Všimla som si, že je veľa poviedok na internete, ktoré sú preplnené dialógmi a obyčajnými opismi. Postavy sa potulujú po temných uličkách New Yorku... v tom horšom prípade bývajú v krásnom malom americkom mestečku plnom upírov a ďalších potvor. No môže byť dnes niečo viac klišé? 
V poslednej dobe sa s knihami roztrhlo vrece a ak chce autor niečím zaujať čitateľa, musí byť nadovšetko kreatívny a vytrvalý. 

štvrtok, 10. apríla 2014

V podsvětí | Linda odhaľuje tajomstvá podzemného mesta Léthé


Autor: Meagan Spooner
Názov knihy: V podsvětí
Názov série: Skylark #2
Pôvodný názov: Shadowlark
Počet strán: 315
Vyšlo u nás: 24. 3. 2014
Môžete si objednať TU
Linda Ainsleyová byla nucená prchnout z domova, z města, které od okolní zpustošené krajiny odděluje energetická zeď, a od té doby touží po jediném – najít svého bratra Badyána. Už ji unavuje věčně utíkat a žít ve strachu a věří, že právě Badyán to může zastavit. Pátrání po něm ji zavede do podzemního města Léthé. Města, které sužují obavy z jeho zakladatele, záhadného Prométhea, a místní pořádkové služby. Aby se Linda dozvěděla pravdu o tom, co se stalo s jejím bratrem, musí se Prométheovi postavit. Vypořádat se s vlastním strachem se už naučila, dokáže se ale vypořádat i s pravdou, kterou chce znát?