utorok, 30. apríla 2013

Welcome to Dublin

Ešte pred mesiacom som si ani len nepomyslela, že sa dostanem do Írska. Uf, neplánované výlety sú hádam najlepšie. 
Ale keďže ja som extrémne nechápavý a občas trochu pribrzdený človek, nemohla som ísť sama, lebo by som sa stratila pravdepodobne hneď na letisku. Tak so mnou šiel priateľ - to však ešte netušil, do čoho sa namočil. 
Čakal ma môj prvý let, tak som si urobila prieskum u ostatných kamošiek o tom, aké to asi bude. Bojím sa totiž výšok a trochu ma desilo, že budem sedieť v obrovskej kovovej škatuli vysoko nad zemou. 
A aby to nestačilo, pilot sa asi rozhodol poriadne so mnou zamávať. Mala som dojem, že letel, ako sa mu zachcelo a klesal a stúpal tak prudko, až mi preskakovali hviezdičky pred očami. 
Výsledok? 
Revala som ja a malé deti. Ale na moju obhajobu, aj ten chlapík, čo sedel pri nás, bol dosť zelený. Môj frajer bohužiaľ nemal čas na hysterické výstupy, pretože ma musel upokojovať, zatiaľ čo ja som mu do ucha rumázgala: "Chcem ísť von! Nech ma pustia von! Už v živote nejdem lietadlom!" Sedela som tak strnulo, že nakoniec, keď sme sa nejakým zázrakom dopracovali na zem (pilotovi tlieskali možno štyria ľudia, takže asi to nebolo len mnou a mojím zdesením z výšok), ledva som chodila, také som mala stŕpnuté nohy. Tvár som mala bielu ako stena a v hlave mi hučalo. Nech sa mi po tejto skúsenosti niekto čuduje, že domov som chcela ísť radšej peši alebo trajektom. 
Ale fajn, došli sme, to je hlavné, ako prídem domov, to už je starosť na iný deň. 
Veľmi často necestujem, po prvé je to dosť finančne náročné a po druhé keby som chcela ísť na dlhší čas, musela by som si so sebou trepať injekcie, čo sa mi vonkoncom nechce, keďže pri mojom šťastí by mi ich nedovolili vziať do lietadla alebo by ma držali na letisku za prechovávanie drog. Človek musí byť pripravený na všetky možnosti. 

Dublin bol naozaj krásne mesto a veľmi sa mi páčili všetky tie ich - povedala by som tehlové domy -, ale asi to bolo len z vonkajšej strany niečo podobné tapete... áno, tehlová tapeta. Žije v nich približne sedem alebo osem rodín. Horšie na tom boli tenké steny a všetko sa ozývalo. 

Sused pozeral ten istý program ako vy? Stačilo si vypnúť zvuk a počuli by ste od neho. Susedia sa hádali? Asi by ste mali dosť dobrý prehľad o tom, čoho sa to týkalo. Teda v mojom prípade asi nie, lebo by som im veľa nerozumela. Oni sa rozprávajú nejakou hatlaninou a nie po anglicky. Dajte si horúci zemiak do úst a bude to znieť podobne. 
Našťastie, Írsko je asi jediná krajina, kde žije viac cudzincov ako domácich, a tak sa dalo väčšine z nich celkom dobre rozumieť. Írov ste spoznali veľmi ľahko. Boli ryšaví, pehaví a bledí. Zatiaľ čo vonku bolo sedem stupňov, vy ste mali kabát, dva svetre a kapucňu, Íri chodili po vonku v krátkych rukávoch, v šortkách, v teplákoch alebo v pyžame. Vážne. Ja som sa skoro začala smiať, keď som videla jednu ženu, ako berie dieťa do školy a na sebe mala pyžamové nohavice, papučky a kabátik. Takto chodia bežne po meste. No nie je to super? Veď na čo by sa prezliekali, keď nemusia v podstate nič robiť? 
Žijú predsa z príspevkov, v Írsku robia cudzinci. Lenže tu vyhrajú obe strany a práve to sa mi na tom páči. Íri nemusia nič robiť a cudzinci, aj keď sa narobia, dostanú za to dobre zaplatené a sem tam sa pritrafia ešte aj nejaké tie prídavky na dieťa a tak. Ale ani náhodou to nie je dvadsať euro. Povedala by som skôr, že je to okolo sto tridsať? A neplatia si ani zdravotné poistenie, ale zase ak idete k lekárovi, zacvakáte poriadne prachy. V tomto smere je Írom dobre, lebo to sú takí otužilci, že nikdy nie sú chorí a poriadne na tom ušetria. 

V živote som nebola v toľkých obchodoch. U nás doma som to vzdala, lebo keď máte zaplatiť za jedny obyčajné nohavice tridsať euro, už vás ani nebaví veľmi chodiť po nákupných centrách. A čo tam? Tam som si kúpila za tridsať euro nohavice, tri tričká a plátenky. 

Ak máte výpredaje, sú to naozaj VÝPREDAJE. Týka sa to aj značkových obchodov. Napríklad som si kúpila pekné letné čierne šaty s bielymi bodkami  za pätnásť euro v Forever 21 a videla som dokonca šaty (doslova kus handry), u nás za cenu štyridsať euro v H&M a v Dubline boli za dvanásť. Kamoška si ich raz chcela veľmi kúpiť, ale potom kašľala na to. Z Írska som jej volala, či ich nechce, ale nakoniec sme sa akosi nedopracovali k rozhodnutiu a šaty zostali na vešiaku. Škoda. Tam je fakt výhodné nakupovať a veci sa mi zdajú kvalitnejšie. Myslela som si, že sa nenapracem do kufra. To už len zobrať päťsto euro, ísť tam, na rok si nakúpiť a ísť späť domov. 
Veľa vecí je tam oveľa lepších, ale keby som tam žila, asi by mi chýbalo naše domáce pečivo. Nemajú normálny chlieb a rožky ako my, skôr je to toastový chlieb a bagetky. Zato pečivo z Lidla bolo dokonalé! Žiadne buchty s lekvárom, ktorý chutí ako pasta. To, čo predávali tam, u nás ani nie je. Každý deň som tie koláčiky jedla na raňajky. 
Väčšina ľudí v Dubline si nič nevarí. Chodia do fastfoodov a reštaurácii alebo žijú na mrazenej pizzy (neverili by ste, aká je dobrá). Zdalo sa mi, že aj jedlá z McDonaldu sú oveľa chutnejšie tam ako na Slovensku.

Šaty, elektronika a jedlo - to všetko sa dá, ale zase služby sú veľmi drahé. Boli sme v kine na The Croods  a za štyri lístky sme platili päťdesiatdva euro + pukance a kola trinásť euro. 

Našťastie, tam ak pravidelne navštevujete kino a zruinuje vás to, zachráni vás výplata, ktorú dostávate každý týždeň. Je to asi toľko, čo na Slovensku zarobíte za mesiac, ak nie viac. Viem, že život nie je o peniazoch, ale ak ich nemáte, dnes sa bez nich už ani nenadýchnete.  V Dubline sa ľuďom dýcha celkom dobre. 
Sú to pohodáci, netušia, čo znamená stres. Povedali by ste, že to bude určite hektické mesto, keď je také veľké, ale ani náhodou. Za celý čas, čo som tam bola, som počula trúbenie áut dvakrát a z toho raz trúbili na nejakého chlapíka, čo si nevšimol, že je zelená. A keď sme už pri tých semaforoch, tam si chodil každý, ako chcel. Chvíľu som si myslela, že sa tam prechádza na červenú a nie na zelenú.  Ak niekto čakal na prechode, vedeli sme, že je turista. Najlepšia bola jedna žena. Pekne si čaká, zatiaľ čo my kukneme na jednu a na druhú stranu, nič nejde a ideme. Medzi tým som si všimla, ako sa tá žena pozrela prekvapene na nás, potom na semafor a potom zase na nás a šla za nami. Nie je to vtipné? 
Ani zápchy tam nie sú bežné, no keď už sa nejaká pritrafí, nikto sa nikam neponáhľa. Ešte aj vodič poschodového autobusu si otvorí na volante noviny a číta. 
Autobusy majú samostatný pruh a ak chcete, aby vám zastal, musíte si ho stopnúť ešte aj na zastávke. Majú to dobre vymyslené, na čo sa bude zdržovať státím, len aby mu ľudia na zastávke povedali, že čakajú na iný autobus? 
Obyvatelia nie sú pohodáci len v prípade dopravy. V obchodoch sa na vás každý vyškiera, ako keby si niečo šľahli, a keď som vzala sesternicu do školy, učiteľky vedeli, kto som, zvítali sa so mnou a usmievali sa na mňa tak, až som rozmýšľala nad tým, či nemajú botox. Trochu ma to vyvádzalo z miery, lebo ľudia na Slovensku takí milí nie sú a ak pridete do obchodu, vidíte na predavačoch, ako vás vraždia pohľadom a vysielajú k vám tiché myšlienky: "Len nech už vypadne."
Ešte nakoniec (to by som asi nebola ja) sa musím zmieniť o návšteve kníhkupectiev. Podarilo sa mi vyhrabať veľmi pekné úlovky a to: sériu Blue Bloods od Mellisy de la Cruz (štyri knihy za štyri eurá). Vzala by som si aj iné, mali Die for me za euro, ale musela som sa pomestiť do desiatich kíl, pretože som si doniesla len malý kufrík.






Cesta domov lietadlom už nebola taká hrozná. Vlastne som si ju celkom užila. Je pravda, že som v sebe mala dva neuroly, no nešli sme tak prudko a konečne som sa odhodlala aj na fotenie, jedenie a pitie. 
V Írsku je jedinou nevýhodou zlé počasie. Nie... povedala som to nesprávne, nie je až také hrozné, nevadilo by mi, že často prší, to len vplyv počasia na naše zdravie je dosť zlý. Počas celej návštevy ma tak veľmi bolelo hrdlo, že som jedla so slzami v očiach a kŕmila som sa tabletkami proti bolesti. Tiež ma štvalo, že som sa ráno kvôli vzduchu zvykla zobudiť s vlhkými vlasmi. 
Ale inak nie je nič, čo by sa mi tam nepáčilo. Ak budete mať možnosť, určite tam zavítajte, je to úplne iná mentalita, kopec nových vecí a dobre si tam nakúpite. 











 1. foto - výhľad z bočnej uličky na Spire (volala som to Špáradlo :D )
 2. Domček, kde sme bývali
 3. Námestie, kde je Špáradlo
 4. Poschodový autobus v našej ulici (tiež som to fotila z horného poschodia autobusu)
 5. Špáradlo zblízka
 6., 7., 8. Blue Bloods od Mellisy de la Cruz
 9. Ja s tabletom
10. Opäť námestie
11. Stephens Green shopping centre
12. Rieka Liffey - odfotené pri škole
13. Naša ulica z autobusu
14.Na moste
15. Banka
16. Univerzita

streda, 17. apríla 2013

Excited about (2)

Čo ma zaujalo a čo je nové  - to všetko nájdete v mojom druhom článku z tohto projektu. Rozhodla som sa to zverejňovať nepravidelne. Každý týždeň by sa mi určite nechcelo a ani s predošlými projektmi mi to veľmi nevyšlo. Nechápem, ako to niekto vie pravidelne písať. Mňa by to už ani nebavilo zverejňovať.

Na čo sa chystám už čoskoro:

Taken od Erin Bowman: Čítala som na nete zopár kapitol a celkom sa mi to zapáčilo. Uvidíme, čo sa z toho vykľuje. 
V Claysoote nie sú žiadni muži iba chlapci. Každý z nich totiž zmizne vždy o polnoci na osemnáste narodeniny. Zem sa trasie, naokolo fúka silný vietor a zjavuje sa oslepujúce svetlo... potom sú zrazu preč. 
Nazýva sa to Únos.
Osemnáste narodeniny Graya Weathersbyho sa pomaly blížia. Je zmierený so svojím osudom, až kým nenájde čudný odkaz od matky a nezačne spochybňovať všetko, čo ho od narodenia učili akceptovať: Vodcov Rady a ich očividné tajomstvá, Únos alebo čo leží za Múrom obkolesujúcim Claysoot - štruktúra, cez ktorú sa nikto nedostane na druhú stranu. 
Vyšplhať sa na Múr je samovražda, ale to, čo príde po Únose by mohlo byť oveľa horšie. Mal by Gray prestať spochybňovať ich systém a počkať na Únos alebo riskovať všetko pre nádej nachádzajúcu sa za Múrom? 


Čo nové som objavila na GR
Prednedávnom som zablúdila na profil k Jessice Sorensen a objavila som tam kopec zaujímavých titulov, na ktoré sa rozhodne chystám. A je to z veľkej časti kvôli The Coincidence of Callie and Kayden, čo sa mi veeeeeľmi páčilo. Pri niektorých jej iných knihách sa konečne dozviem, či vie písať aj fantasy. Ak hej, už sa ma nikdy nezbaví. 

 

Darkness Falls (Darkness Falls #1)- Keď sa do sveta rozšíri nákaza, ľudia nemajú na výber a musia sa ukryť. Kolónia sa nachádza hlboko pod zemou, ďaleko od upírov  - od ľudí, ktorí sa kvôli tejto nákaze premenili. Upíri sú odporní, večne hladní a zabijú každého človeka, ktorý prejde okolo. 
Sedemnásťročná Kayla je Bellator, bojovníčka ochraňujúca Kolóniu. Pre ľudí existujú pravidlá, ktoré musia nasledovať, ak chcú prežiť. 
Pravidlo 1 - Nikdy neísť von po zotmení
Pravidlo 2 - Vždy mať pri sebe zbraň
Pravidlo 3 - Nech sa deje hocičo, nikdy sa nenechať uhryznúť
Ale čo sa stane, keď pravidlá, podľa ktorých Kayla žila, viac neplatia?
Vyšší (The Highers) riadia Kolóniu a neakceptujú nič iné než dokonalosť. Jedna chyba môže znamenať smrť. Kayla vždy tvrdo pracovala, aby sa jej darilo nasledovať pravidlá a dosiahnuť Vyšších stanovené ciele. Ale počas momentu slabosti nechá vyjsť na povrch svoje nedostatky. Jej trest je horší ako smrť. Vyberú ju na Zhromaždení (The Gathering) a hodia rovno do centra hladujúcich upírov. 
Nikto nikdy neprežil Zhromaždenie, aspoň tak to Kayle nahovorili. Ale keď vonku natrafí na skupinku ľudí, ktorí jej budú tvrdiť, že boli kedysi tiež vybraní na Zhromaždení, Kayla zistí, že Vyšší pred ňou ukrývali tajomstvá. Tajomstvá, ktoré by mohli viesť k lieku na nákazu.

Ember (Death Collector #1) - Pre devätnásťročnú Ember bol vždy život iba o smrti. Stačí dotyk a zistí, kedy kto zomrie. Práve vďaka tomuto prekliatiu si drží od ostatných odstup. O jej tajomstve vie len jedna osoba - jej priateľka Raven. 
To sa však zmení, keď spozná Ashera Morgana. Je úžasný a tajomný a zároveň aj jediný, pri kom Ember nevycíti, kedy zomrie. Ticho, ktoré vyvoláva v jej mysli, a jej telo, ktoré jej konečne dovolí cítiť veci , aké nikdy predtým necítila, Ember dovolí Asherovi vstúpiť do jej života a zblížiť sa s ňou. Ale čím bližší si sú, o to viac si Ember uvedomuje, že aj Asher má tajomstvá, ktoré pred ňou ukrýva. 
Keď sa začnú v jej meste objavovať nevysvetliteľné úmrtia, Ember začne spochybňovať Ashera, jeho tajomstvá a to, prečo nevidí, kedy zomrie.

The Fallen Star (Fallen Star #1) - Pre osemnásťročnú Gemmu nebol život nikdy normálny. Až donedávna nebola schopná cítiť emócie. A teraz, keď je blízko Alexa, nového chalana v ich škole, cíti, napätie, z ktorého sa jej chveje pokožka. 
Nehovoriac o príšerách z jej nočných môr. Tie sa dostávajú už aj do reality. S Alexom, ktorý, zdá sa, že ju nenávidí, a s tajomstvami objavujúcimi sa na každom rohu, sa Gemmin život premieňa na jeden veľký chaos. Neskutočné veci sa zrazu menia na skutočné a ako sa jej svet pomaly rozpadá, odhalenie tajomstiev z jej minulosti sa stáva záležitosťou života a smrti. 


Obálka, ktorá ma zaujala
 

Niečo z filmového sveta

Ako prvé musím samozrejme spomenúť Catching Fire. Akurát vyšla prvá schopná ukážka a vyzerá dosť kvalitne. 
  

Taktiež vyšiel konečne aj trailer na Percyho Jacksona dvojku. Knihy absolútne zbožňujem a predstaviteľa Percyho, Logana Lermana, hádam ešte viac. Posledné tri mesiace som chodila na youtube a stále hľadala nejaké video zo Sea of Monsters. A potom, pár dní kašlem na to a ono sa to tam zrazu objaví? 
Nabudúce nič nehľadám.

Minulý týždeň som bola v kine na Hostiteľa - btw úplná bomba a je mi jedno, že má každý rád Jareda, u mňa je to Ian 4ever (v knihe aj vo filme) - a dávali ukážku na film Nevedomí. Zaujal ma. Tom Cruise je v pohode herec, nie je to síce môj druhý Logan, no pozerať sa na neho dá. A zápletka filmu sa mi zdala tiež veľmi zaujímavá, tak uvidíme, čo z toho bude. 

A nakoniec ešte trochu romantiky podľa knihy Nikolasa Sparksa. Ide o film Bezpečný prístav. Videla som Drahého Johna, Poslednú pieseň a aj Talizman (prekvapilo ma, aký sexoš je zo Zaca Efrona. Asi už bolo načase po HSM) a páčilo sa mi to. Preto som zvedavá aj na tento nový prírastok do filmového sveta. 


Znovu som trochu snorila po blogoch
- Ako prvý by som chcela spomenúť projekt venovaný autorom na stránke The Booklanders u Annie a Neliss. Vždy sa veľmi teším, keď sa v tejto rubrike objaví nový článok. Páči sa mi, že sa niekto zaoberá aj začínajúcimi autormi. ONE BLOGER SHOW rozhodne stojí za to, určite tam zájdite. Možno sa budete čudovať, s koľkými autormi ste za jedno. 
- Opäť je tu, tento raz už v poradí tretie, V.O.T.E for the Best u Moonlight. Zvoľte si, ktorá je vaša obľúbená dystópia.
- Zablúďte k Alexandre do Rat hausu a prečítajte si zaujímavú recenziu na knihu Tweetni mi.
- Ďalšia super recenzia na knižku Léto, kdy sme skrásněla na blogu u Vendey.

A čo nové u mňa? 
Keď si už myslím, že je moja "spisovateľská kariéra" v ťahu, vždy sa vráti múza a poriadne ma nakopne, aby som šla ďalej opravovať. Prečo opravovať? V znamení ametystu som dopísala do trištvrtiny a spravila som tú chybu, že som to znovu začala čítať. S tým sa môj nekonečný cyklus opráv a prepisovania opäť začal. Už to ani nepočítam, lebo to nemá zmysel. Ale som tvrdohlavá a nevzdám sa, k nejakému záveru to predsa len po toľkej drine musím dotiahnuť, nie? O čom by to inak bolo - to by som sa potom mohla započítať medzi všetkých tých autorov, ktorí to vzdali práve vo fáze úprav, lebo to na nich bolo príliš veľa. 

A aby to naozaj vyzeralo, že niečo robím, pridávam ukážku:

Dopila som a vrátila jej prázdnu misku. „Zamaskujem sa a potom sa vrátim domov.“
Galia zamierila k dverám, no Mai sa ozvala. „Ako to urobíš?“
„Čože?“ nechápala som.
„Ako sa vrátiš? Kde je tvoj domov?“
Hrôza na mňa doľahla v plnej sile až teraz. Má pravdu. Som v Ametystovom lese, za hranicami žijú príšery a potom sú tu už len ďalšie kráľovstvá. Ale kde je Vineland? Som na inej planéte? V inej dimenzii? Alebo blúznim a všetko sa to odohráva iba v mojej hlave?
Bruškami prstov som si prešla po chrastách na ruke, kde ma doškriabali tŕne kríkov. Hlava ma stále bolela.
Je to skutočné. Skutočnejšie ako hociktorá hrôzostrašná predstava.
Zrazu som si želala nikdy neobjaviť zápisky o Ametystovom lese. Radšej by som teraz bola so svojou rodinnou aj za cenu, že by som prišla o poslednú pamiatku na mamu. Z príbehu som cítila jej prítomnosť, no v skutočnosti je dávno preč. Zomrela, nechala ma na všetko samú a dovolila nejakej starene, aby ma preniesla do sveta, v ktorom netuším, ako to funguje.
Poslala ma do záhuby, opustila ma.
Možno, keď zomriem, budem sa jej môcť opýtať, prečo mi to sakra spravila.  

...

Na akom songu fičím
A nakoniec ešte pesnička, do ktorej som sa zamilovala. Je z filmu Hostiteľ (ako inak). Je jednoduchá, nespievajú tam, ale veľmi sa mi páči. Obľúbila som si ju hlavne kvôli scéne - neviem prečo, behali mi po rukách zimomriavky, keď som ju prvý raz počula.



utorok, 9. apríla 2013

Keď si autor kope vlastný hrob...


Ide vlastne o zhrnutie vecí, ktoré mi v knihách najviac prekážajú a niekedy mi vedia úplne zničiť chuť do čítania. Z mojej obľúbenej série sa tak môže stať rýchlo príbeh, ktorý začnem neznášať práve preto, že som ho kedysi tak milovala a autorka to zbabrala.
Budem veľmi rada, ak mi napíšete do komentárov, čo sa vám nepáči na knihách, prípadne sériách. U mňa to vyzerá asi takto:



1. Nezaujímavé a nudné začiatky
Napísať začiatok dobrého príbehu je pre autora veľká výzva. Vždy, keď som niečo písala (a dokonca aj teraz), prológ a prvé dve kapitoly som neustále mazala a prepisovala, až kým som si z toho netrhala vlasy. Začiatky sú zlomovým bodom, kedy odhadnete, akým smerom sa bude všetko uberať, aký dojem na vás urobí hrdinka a vlastne získate dobrý prehľad o celkovom písaní autora. U mňa to väčšinou chodí tak, že ak ma kniha nezaujme hneď, potom ma už baviť nebude. 
Najhorší začiatok je podľa mňa opis. Hneď pri prvých stránkach niekoho unudiť k smrti je asi tá najhoršia vec. Potom sa vám už ani nechce pokračovať. Mala som s podobnými knihami skúsenosti. Autor to v nich mohol spraviť tak, že by dal na začiatok nejakú akčnú scénu a medzi tým by do príbehu nenápadne vtesnal opis prostredia alebo nejaké vysvetlenia, bez ktorých by sa dej nepohol vpred. Keď už raz čitateľa "chytíte" do svojich sietí, v prípade nudnej pasáže uprostred to už s príbehom tak rýchlo nevzdá, lebo bude do všetkého zažratý a pokiaľ bude chcieť zistiť, čo sa stane s postavami, prehryzie sa hocičím. 

2. Zle vymyslený ľúbostný trojuholník
Vzťahy medzi postavami, či už rodinné, partnerské, alebo iné sú vždy dôležitou časťou dobre napísaného príbehu. Väčšinou, keď sa vám v hlave objaví myšlienka na nový príbeh, ako prvá vec, nad ktorou sa naozaj zamyslíte, je hlavná hrdinka alebo hrdina a aký charakter by mali mať. Potom príde na rad prostredie, zápletka, a atď. Postavy tvoria najväčšiu časť príbehu - aspoň podľa mňa -, bez nich by sa knihy asi veľmi nezaobišli. Možno tak encyklopédia. 
Teraz by som sa veľmi rada zamerala konrkétne na tie prekliate bermudské trojuholníky.
   
     2.1 Ľúbostný trojuholník, kde si obľúbite obe mužské postavy
Z jednej strany je to dobré. Užívate si čítanie rovnako, ak čítate o mužovi A a potom aj o mužovi B. Len keď príde ten moment, kedy sa má všetko rozhodnúť - kto zostane s hlavnou hrdinkou, kto zomrie, komu sa stane niečo veľmi zlé -, začne vám byť mizerne. Obdivujete autorku za to, aké dobré postavy sa jej podarilo vytvoriť a zároveň ju viníte z toho, že jednej z nich tak ublížila. Trojuholníky v knihách sú podľa mňa na nič. 

    2.2 Ľúbostný trojuholník, v ktorom neznášate jednu postavu a druhú zbožňujete
Toto je asi ten lepší prípad ako ten prvý, pretože tu vám nebude vadiť, keby sa vašej neobľúbenej postave prihodilo niečo zlé. No na druhej strane, ak sa náhodou začne točiť dej iba okolo tej postavy, ktorú nemáte radi, naštve vás to, chcete knihu zahodiť. Tí vytrvalejší ju dočítajú, len aby mohli na konci ešte viac autorku nenávidieť. Pri tejto možnosti sa vždy objaví skupinka, nespokojná s autorkiným výberom partnera pre hlavnú hrdinku. Poznám nejednu osobu, ktorá po takejto skúsenosti zanevrela na príbeh a aj na autorku a už nikdy od nej nič nečítala. 

3. Smrť obľúbenej postavy
Pokiaľ nejde o nadprirodzený mix, kde je možné všetko, dokonca aj povstanie z mŕtvych, potom je táto
situácia vážne na prd. Vtedy sa samej seba pýtam, či to pokazila autorka, alebo ja kvôli tomu, že som si tú postavu tak veľmi obľúbila. Ide vlastne o to, že zabiť niekoho, koho majú čitatelia radi, nie je veľmi správne. Sčasti preto, že budeme smutní my a sčasti preto, že by sa čitateľ z trucu nemusel vrátiť k pokračovaniam. Podľa mňa by mali v knihách zomierať len tí zlí a bolo by v tomto mojom zozname o jeden bod menej.

4. Nešťastné konce
Nemám ich rada. Ak ma dostane príbeh a nedokážem prestať myslieť na hlavné postavy a ich osudy, nešťastný koniec ma poriadne rozhádže. Nevadí mi zlý koniec knihy, ale zlý koniec série, to je už o inom. Ak chcú autori rozplakať čitateľov, nech si vymyslia niečo lepšie. Nebolo by väčšou výzvou rozplakať čitateľa prostredníctvom šťastnej scény? Ja by som určite kvôli dobrému koncu revala a pri zaspávaní by som sa sama pre seba usmievala namiesto toho, aby ma to mrzelo a stále mi to hlodalo mozog.

5. Otvorený koniec... alebo nech si čitateľ domyslí
Chápem, o čo tu kráča. Ale pravdepodobne je to len lenivosť autora, ktorý sa nevie rozhodnúť, ako by chcel sériu ukončiť. Preto ju radšej vôbec neuzavrie. Ak však nebude žiadny ďalší diel, tiež to nie je veľmi dobrý nápad. To je potom ako čakať na niečo, čo nikdy nepríde. 

6. Otravná a umrnčaná hlavná hrdinka
A teraz sa mi v hlave pri tomto bode objavilo hneď niekoľko mien. Radšej ich ale nejdem vypisovať. Nechápem, ako dokážu niektoré autorky vymyslieť super naivné sliepky, ktoré mi pokazia celkový dojem z príbehu a mám ich za to chuť nakopať. Nemusia byť dokonalé, aj trochu zdravej naivity nezaškodí, no preháňať to netreba. Hlavne v poslednej dobe mi takéto typy postáv začínajú liezť krkom. 

7. Príliš depresívne prostredie
Realita je už aj tak o ničom. Čítam knihy, aby ma z nej vytrhli a aby som sa sústredila na životný príbeh niekoho iného a nie na ten svoj. Je to osvieženie, príjemné uvoľnenie, v ktorom hľadáte útechu a nádej, že nie všetko je také zlé, ako sa zdá. Mnohokrát mi knižka poskytne iný pohľad na svet, ak ma dokáže ešte aj rozveseliť, je to len veľké plus. 
Nechápte ma zle. 
Trochu temnej atmosféry nezaškodí. Ak sa však dopĺňa s vtipnými dialógmi a dobre spracovanou romantickou zápletkou, hneď je čítanie takého príbehu znesiteľnejšie. Pokiaľ je v knihe iba temnota a nedokážem v nej nájsť žiadne svetlo, s čítaním okamžite končím. Mala by som si to užívať a nie sa dostať ešte do väčšej depky, v akej už som. Písanie takých kníh by mali zakázať. 

8. V dlhších sériách, keď sa dej stane nudným a obyčajným
Často sa to prihodí knihám odohrávajúcim sa v realite (väčšinou ich nečítam práve preto, že opisujú našu bežnú činnosť a nezaujíma ma to), ale môže sa to dokonca stať aj v paranormálnych romancách, kde je do reality zasadený nejaký fantasy prvok. Ak už autorka nemá čo povedať, ale aj tak sa tvrdohlavo presviedča, že napíše pokračovanie, väčšinou to takto dopadne. Postavy si žijú svoj každodenný život po boku upírov (toto som použila len ako príklad, môže ísť aj o iné potvory) a upadajú do nudného stereotypu. Vstávanie, škola, lovenie, krátky rozhovor s vašim vtipným nápadníkom a šup do postele. A takto dookola s menšími obmenami. Prostredie je stále rovnaké, do popredia sa viac dostávajú zbytočnosti a vedú sa stále nezmyselnejšie dialógy. 

9. Nulový dej, zápletka
O tom by som tiež mohla rozprávať. Koľkokrát ste sa na konci knihy zamysleli nad jej obsahom a dali si všetko pekne dokopy? A koľkokrát ste si uvedomili, že na tých štyristo stranách sa nič poriadne nestalo? Zdá sa, že žáner Bez-deja ide v poslednej dobe do módy. Opäť sa obraciam na knihy s realitou, kde je nejaké to nadprirodzeno. Anotácia sľubuje dobrodružnú jazdu, silnú hrdinku a nový svet, ktorý sa ukrýva v tom našom. Väčšinou to ale dopadne tak, že hlavná hrdinka je (pozri u mňa v zozname bod 6, pretože presne to je) a tej dobrodružnej jazdy je tam pramálo. V tom horšom prípade sú ešte aj vedľajšie postavy plytké a nezaujímavé, keďže sa autorka v zápale písania rozhodne niekde v druhej kapitole, že všetku pozornosť obráti na hlavných protagonistov, ktorí určite dokážu každému rozprúdiť krv v žilách už len tým, aké zmyselné a sexy pohľady na seba budú hádzať až do konca. 
Čítať takéto knihy je riskantné, hlavne ak sú vaše nároky privysoké. Vaše hodnotenie po dočítaní klesne pod Mariánsku priekopu ako zväčša to moje. 
Ak už niečo vydajú, očakávam na knihe aspoň niečo kvalitné a dobré. 

Teraz už len čakať, kedy niekto napíše knihu, kde sa všetkým týmto veciam vyhne a bude to môj dokonalý príbeh. 

pondelok, 8. apríla 2013

Heist Society #1

Autor: Ally Carter
Názov knihy: Heist Society
Názov série: Heist Society #1
Vyšlo: 9. 2. 2010

Katarina Bishopová pochádza z rodiny, ktorá sa zaoberá veľmi netradičným biznisom - kradne. Na jej siedme narodeniny šla Kat so strýkom Eddiem do Austrálie, kde ukradli korunovačné šperky; a keď mala pätnásť, vymyslela si vlastný podvod úplne sama - zapísala sa do najlepšej internátnej školy v krajine, odhodlaná zanechať rodinný biznis za sebou. Nanešťastie, opustenie "života" kvôli normálnemu životu sa ukázalo byť náročnejším, ako Kat čakala. 
Čoskoro, sa objaví Katarinin bývalý kamarát Hale, ktorý jej kedysi pomáhal plánovať podvody, a vtiahne ju späť do sveta, odkiaľ sa snažila tak veľmi utiecť. Ale má na to dobrý dôvod: mocného gangstera okradnú o cenné umelecké zbierky a on chce ich naspäť. Iba majster zlodejov mohol zvládnuť takúto prácičku. Katarinin otec nie je iba na zozname podozrivých, ale je ten jediný podozrivý. Chytený medzi Interpolom a medzi ďaleko nebezpečnejším nepriateľom, Katarinin otec potrebuje jej pomoc. 
Pre Kat je tu iba jedno riešenie: musí nájsť umeleckú zbierku a ukradnúť ju späť. Zdá sa to nemožné? Má dva týždne, tínedžerskú skupinu kamarátov, a dúfajúc, že aj talent uskutočniť najväčší zločin v rodinnej histórii - a ak bude mať šťastie, po ceste sa jej podarí ukradnúť naspäť aj jej život. 

Keď som prvýkrát natrafila na túto knihu, hneď som ju chcela mať. Tak veľmi sa to odlišovalo do vecí, na ktoré v poslednej dobe narážam, a tak trochu som dúfala, že mi to nejako osvieži moju čitateľkú rutinu (ktorá v momentálnej dobe pozostáva zväčša z fantasy alebo dystópie). 
Asi som sa sekla. Nevedela som sa do toho  zo začiatku vôbec vžiť a hlavná hrdinka mi nesadla. Verila som, že je to len kvôli tomu začiatku, ale môj vzťah k nej sa nezmenil ani po niekoľkých kapitolách. 
Čudovala som sa, prečo sa táto kniha každému páči. Zdalo sa mi to napísané povrchne a ako keby bez emócii. Boli síce opísané, ale necítila som to ako pri ostatných dobrých príbehoch. Darmo som prečítala "Kat na neho nahnevane nakričala...", keď som aj tak mala dojem, ako keby tam len stála a hovorila to ako robot. Teda neviem, či niekto chápe, čo tým myslím. Občas sa mi takéto veci pri čítaní stávajú.
Dejová línia bola v poriadku a o to viac ma to potešilo, že hlavné postavy cestovali po svete. Nie je bežné, že sa vaša rodina venuje biznisu, ktorý je asi taký legálny ako vytváranie bomby v temnom sklade vášho domu. Už iba kvôli tej netradičnej zápletke by ma to malo baviť, však? 
Ani nie. 
Myslím si, že príbeh plynul až príliš rýchlo (na mňa) a vadili mi krátke vety v priamej reči, za ktorými  často nasledovalo: povedal, opýtal sa a stále dookola. Nepáčilo sa mi ani, ako často sa v priamej reči oslovovali menami. Nepríde mi to správne rovnako, ako vo Fifty Shades of Grey, kde mi to liezlo na nervy. V bežnej konverzácii sa nerozprávam s kamoškou tak, že po každej vete spomeniem na konci jej meno. Aký to má zmysel, keď mi už aj tak venuje pozornosť? Má to niečo spoločné s dotvorením výsledného efektu v príbehu?
Pretože ak áno, nejako mi ušiel. 
Knihu som dočítala kvôli Halovi, ktorý bol jediná zaujímavá postava, z neho som našťastie necítila ani žiadne robotické vyžarovanie. Okrem toho je typ chalan, po ktorom by každá, aspoň trochu rozumná, baba skočila. 
Nevadilo by mi, že bola romantická zápletka odsunutá na vedľajšiu koľaj. Mám rada v knihách len také slabé náznaky na vybudovanie zaujímavejšej atmosféry, no dúfala som, že aj len pri tých náznakoch sa budem aspoň trochu škeriť ako idiot (čo pri iných knihách zvyčajne robím). Nestalo sa tak. Vlastne som neustále kontrolovala strany a čakala na koniec. Druhú časť zo série som si do to-read listu pridala jedine kvôli Halovi - som veľmi zvedavá, čo sa s ním stane. Ale Kat a zvyšok crew u mňa nezabodoval a dialógy sa mi zdali nútené. Táto kniha mohla byť pokojne napísaná na päťdesiat strán, kde by sa skupinka tínedžerov vkradla do známeho múzea, vzala, čo chce a odišla. Koniec. Všetko ostatné mám aj tak zahmlené. Nie je to príbeh, ktorý by som si zapamätala.
K hlavnej postave a jej podarenej rodinke som si nenašla cestu. Ich osudy ma ani trochu nezaujímali, čo je fakt veľké mínus z mojej strany, lebo rodinné vzťahy tvoria v podstate hlavnú dejovú líniu. 
To už len dúfať, že bude dvojka lepšia. 

Odporúčanie: Aj napriek toľkým dobrým hodnoteniam musím napísať, že ma to sklamalo. Kniha mi pri konci veľmi začala pripomínať seriál Leverage. Len teraz neviem, či to je chyba autorky, alebo moja. Občas sa totiž nájdu príbehy, ktoré sa ostatným páčia, len vám nie. Ja pevne verím, že sa objaví ešte niekto, s kým sa zhodnem na rovnakom hodnotení. 

2,5/5

piatok, 5. apríla 2013

RC Som roztrieštená (Shatter me #1)

Autor: Tehereh Mafi
Názov knihy: Som roztrieštená
Názov série: Som roztrieštená #1
Pôvodný názov: Shatter Me
Počet strán: 287
Vyšlo u nás: 18.3. 2013
Môžete si objednať TU

Juliette trávi stovky dní zatvorená v betónovej cele, ďaleko od všetkých, bez možnosti komunikácie, bez dotyku druhého človeka, zavrhnutá a sama. Pre svojich blízkych, spolužiakov a rodičov predstavuje hrozbu, ktorú je treba pred svetom ukrývať. Keď sa jej niekto dotkne, začnú sa diať veci. Čudné veci. Zlé veci. Smrteľné veci. Nikto nevie, prečo je Juliettin dotyk smrteľný, no nový systém s ňou má veľké plány – chce ju použiť ako svoju zbraň a jej ničivú silu sa chystá využiť v prospech skazeného sveta. Avšak Juliettina predstava je celkom iná. Jej dotyk je jej silou, no na to, ako s ňou naložiť príde až po tom, čo do jej opusteného života vstúpi Adam – chlapec s tetovaním vtáka na hrudi, ktorý sa po celú dobu zjavuje v Juliettiných snoch – a odhalí jej svet, o ktorom doposiaľ ani len netušila...

Nový systém

Začali sme samých seba zabíjať tým, že sme sa snažili zostať nažive. Počasie, rastliny, zvieratá a náš boj o prežitie sú neoddeliteľne spojené. 
Dej knihy je zasadený do budúcnosti - je to jedna z ďalších veľmi vydarených dystópii. Všetko vo svete je zlé, ľudia zomierajú, vedú sa kruté boje a zavádzajú sa zmeny. Nový systém sľubuje nový začiatok, ale aby sa tak mohlo stať, plánuje zničiť všetko, čo ľudstvo dovtedy malo; ako sú napríklad aj jazyk a knihy. Jedným slovom je to zvrátený svet a ja si neviem predstaviť, že by som v ňom mala žiť. Zo začiatku knihy som to ešte tak nevnímala, Juliette sa zväčša dostala iba k opisom vlastnej cely, kde ju držali a možno tak k opisu výhľadu z okna, no keď vyšla von a viac sa pustila do opisovania, až vtedy to začalo naberať trochu drsný smer.


Nezvyčajný štýl písania
Je to domov, centrum pre problémovú mládež, pre zanedbávané deti z rozvrátených rodín, bezpečné miesto pre psychicky narušených. Je to väzenie. Takmer nás nekŕmia a vôbec nič nevidíme, okrem zriedkavých zábleskov svetla, ktoré ukradomky prekĺznu cez sklenené pukliny, čo predstierajú, že sú oknami. 
Priznám sa, ťažko sa mi na autorkin štýl písania zvykalo. Kniha sa čítala takmer sama, ale škrtané vety ma trochu vyrušovali a keď som zbadala, ako zabrali pol strany opakované vety Nie som šialená, bolo mi ľúto toľkého miesta, ktoré sa mohlo využiť oveľa lepšie. No určite by som nepovedala, že je to napísané zle. Prvú polovicu knihy som dokonca zhltla na jeden šup, a aj keď bol ten začiatok pre mňa veľmi nezvyčajný a nový, postupne sa do toho dalo dostať. Čo sa týka niektorých divných metafor alebo prirovnaní, s tým som si už tak dobre nerozumela. Okrem niektorých zbytočných škrtaných myšlienok sa tam nachádzalo aj mnoho - aspoň ja som z toho mala taký dojem - nepremyslených viet . Ako keby sa autorka v niektorých momentoch prepla do módu mám-chuť-písať-hlúposti a nacápala to na papier bez toho, aby o tom uvažovala. Čo ma tak trochu mätie, lebo neviem, či to tak mienila, alebo mal jej editor slabé dioptrie. 
V každom prípade, rozhodne som fanúšikom podobných kníh a príbeh som si nenechala jej štýlom pokaziť. Ani zďaleka. 
Môj dotyk je smrtiaci
Zachrániť ho by mohlo byť ľahké: Musím ho zdvihnúť, nájsť bezpečnú časť a držať ho, až kým nebude po experimente. 
Je tu však jeden problém. 
Ak sa ho dotknem, môže zomrieť. 
Prvé, čo som si pri otvorení knihy o Juliette pomyslela, bolo: "Z toho miesta, kde ju držia jej asi vážne trochu prepína." Aspoň mne sa to kvôli tým divným vetám a myšlienkam tak zdalo. No postupom času som zistila, že je Juliette iba vydesená a zároveň možno aj zmierená s tým, čo sa z nej stalo a že možno pre ňu bude lepšie, ak ju udržia pod zámkom, aby nemohla nikomu ublížiť. Ak niekto s jej povahov dostane schopnosť zabíjať dotykom, môže ju to pekne zlomiť. Nie je bezcitná, nebaží po moci ako niektorí tam vonku a je len vydeseným dievčaťom, ktoré robí všetko preto, aby ostatných uchránilo pred vlastným prekliatím. Chcú ju využiť ako zbraň, mnohí sa jej boja a pokladajú ju za monštrum. Možno to je na Juliette práve dobré, že až tak nevenuje pozornosť tomu, čo si ostatní myslia. Snaží sa len zostať nevinná, aby sa nemusela znovu topiť vo výčitkách svedomia. 
Ak ste ale ako ona, niekedy je príliš ťažké zostať pridlho nevinným a čistým, raz príde moment, kedy nemôžeme utiecť ani sami pred sebou a pred tým, čo dokážete. A Juliette nebude mať na výber, bude sa s tým musieť vyrovnať, nehľadiac na následky. Práve jej vyvíjanie a spoznávanie nového sveta je veľmi zaujímavé a hlavne jej reakcie. Prekvapila ma.

Jedna zaujímavá postava za druhou
"Warner je bezcitný - s nikým nemá zľutovanie. Miluje moc, vzrušuje ho, keď môže ničiť ľudí. No začína mäknúť. Tak zúfalo chce, aby si sa k nemu priadala. Najviac ho desí to, že ťa nechce k ničomu nútiť. Chce, aby si s ním sama chcela spolupracovať. Aby si si ho svojím spôsobom vybrala."
Warner. Už len keď vidím to meno, ide ma rozhodiť. Neznášam ho, vážne. Je to tak neskutočne otravná postava, že by som ho najradšej vyškrtala v celej knihe - čo autorka očividne robí veľmi rada, no nie s ním, ale s inými nepodstatnými vecami. Bola by som však hlúpa, keby som povedala, že je to zle napísaná postava. Práveže nie, preto som hneď po prečítaní nevedela napísať recenziu. Netušila som, ako sa k nemu vyjadrím aspoň trochu objektívne, pretože keď si to tak vezmem, je to ten najhorší, otravný, nervy žerúci, ale zároveň aj najlepšie vymyslený záporák v knižnom svete. 
Nechápete, o čom rozprávam? 
Prečítajte si to a veľmi rýchlo pochopíte. 
Na druhej strane taký Adam, to už je o niečom inom. Toho podľa mňa nikto nevie nenávidieť. Neotravuje, je to proste typ hrdinu, o ktorom chcete všetko vedieť. Ani si neuvedomíte a čakáte, kedy sa znovu objaví. Ešteže má v knihe pomerne veľkú úlohu a na zahodenie nie sú ani hot scenes
Páčili sa mi Kenjiho poznámky, ľutovala som Jamesa, vôbec sa mi nepáči, čo to decko muselo prežiť, a mrzelo ma, že sa Castle, dvojičky a Brendan objavili až pri konci. 
Odporúčanie 
Som roztrieštená mi trochu pripomínala film X-men, hlavne pri tom konci, čo je dosť vtipné, keďže tá časť ma zaujala najviac. Pevne verím, že sa to ale bude vyvíjať tým správnym smerom a príbeh si ponechá rovnakú kvalitu. Teším sa na dvojku a vrelo odporúčam milovníkom nových vecičiek. Aspoň zistíte, či mám v knihe sadnú škrtané vety. Ak hej, tak ja som asi vážne čudná. 


4,5/5

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Albatros Media