O tom, ako sa rozhodla ísť múza na dovolenku a vnútorná dilema zvaná prepisovanie

Priznám sa, som jedna z tých maniačok, čo bez písania neprežijú ani deň, a keď sa moja múza rozhodne, že už sa jej nechce pracovať, väčšinou sa idem zblázniť, až kým sa nado mnou nezľutuje a nevráti sa. Všimla som si, že mám zaujímavé obdobia. Napríklad v lete, keď je pohoda a nič ma nenaháňa, písať neviem. Ale tesne pred testami to zo mňa ide, ako keby som okrem ťukania do klávesnice v živote nič iné nerobila a z dvadsiatich slov je vo worde ani neviem ako desaťtisíc.
Niekde som počula o autorským blokoch, ktoré môžu nastať, ak sa vo vašom živote zmení niečo závažné, prípadne zažijete niečo traumatické. Neverila som tomu, vždy som predsa vedela písať, koľko som chcela, ale je pravda, že vtedy ma nič iné netrápilo, dokonca ani škola a mala som silné depky.
Autorský blok som mala asi polroka po príchode z nemocnice a bola to hrôza, úprimne povediac, žiadnemu autorovi, ktorí bez písania nevie žiť, to neprajem. Bola som z toho vynervovaná, nič, čo som napísala, sa mi nepáčilo. Môj spánkový režim bol úplne naruby. Budila som sa o tretej ráno na to, že som hladná, tak som si vzala banán a zrazu som mala silnú potrebu dostať z hlavy všetky nápady. Tak som zapla počítať a zízala asi hodinu na bielu stranu dokumentu.
Občas som sa dokonca od zúfalstva aj rozrevala. Keď sa na to teraz tak spätne pozriem, pýtam sa, či je to normálne, či som fakt jediná, komu niekedy takto hrabne. Čítala som v jednom článku, že autori sú blázni a nikto nikdy poriadne nevie, čo si myslia. Možno je to tak. Keď sa totiž s niekým rozprávam, moja malá časť je vždy niekde ďaleko vo svete, ktorý som si sama vytvorila a nechcem z neho tak úplne odísť. Často som si predstavovala, aké by to bolo prebrať sa do reality bez spomienok na písanie, na môj svet a postavy, ktoré sú mojou súčasťou. A jediná vec, čo mi kolovala hlavou, bolo: "Asi by som bez toho neprežila." Kto nikdy nečítal, nikdy nenapísal nič, čo by ho aspoň na moment vytrhlo so sveta, kde žije, nemôže pochopiť moju zložitú dilemu. Mozog je zaujímavá vec a ja ho obdivujem hlavne preto, že dáva životu úplne iný rozmer.
Nemusím cestovať na miesta, kam som vždy chcela ísť. Stačí si na ne spomenúť a často je predstava v našej mysli krajšia ako skutočný obraz.
Ľudia mi niekedy hovorili, že som samotárka. Nie som. Oni netušia, aké živé sú postavy a svet, o ktorom píšem. Nemajú poňatia, že by som nikdy nedokázala byť sama, pretože moje predstavy sú so mnou vždy a všade. Sú ako obloha. Ani tá nikdy nezmizne, vždy ju máme nad sebou a keď chceme, môžeme sa na ňu celé hodiny pozerať, ponoriť sa do jej hĺbky a stratiť sa v neznáme.
Presne preto si myslím, že je náramne dôležité poznať všetky pravidlá písania. Ak niekto neovláda gramatiku alebo nepíše pravidelne, to, čo napísal, nebude nikdy také dobré, aby ho to uspokojilo a bude sa snažiť písať stále viac, až kým to nebude dokonalé, presne ako v jeho hlave. Ten, kto to tak nerobí, pochopí neskôr, že sa musí vrátiť o pár krokov späť a prepísať všetko, čo sa mu nezdá.
Nie som si istá, ako sa presne definuje dobré písanie. Každý má svoj jedinečný štýl a príbeh, ktorý chce sprostredkovať ostatným, alebo aspoň nejako prostredníctvom slov zhmotniť. Môžeme písať dokonalo, bez gramatických chýb a preklepov, ale to ešte neznamená, že sa dokážeme do príbehu ponoriť. V príbehu sa  odráža autorov záujem, vidieť, že mu na jeho svete záleží. Nie je zázrakom predostrieť pred čitateľa hotovú vec, ale príbeh, v ktorom budeme vidieť autorov záujem. Pochopíme, že bolo pre neho ťažké zabiť dôležitú postavu, urobiť ťažké rozhodnutie alebo sa zamilovať.

Vezmite si napríklad takého Adriana z VA a Shanea z Nočného tieňa. Obaja sú zamilovaní do hlavných hrdiniek - teraz nejde o to, že sa od seba náramne líšia - ja by som chcela vedieť, prečo mám pocit, že je Adrianova láska silenjšia ako Shaneova? Veď predsa obaja dávajú veľmi jasne najavo, čo cítia, ale  nemám pocit, ako keby bol Shane v Nočnom tieni zamilovaný. Alebo potom je tu Jace a Daniel z Pádu. Tiež sa od seba líšia, a predsa keby som mala povedať, ktorý z nich je zaujímavejší, ľudskejší a vie lepšie cítiť, vybrala by som Jaca.
Je to preto, že sa autorka stará? Alebo ako vlastne vložíte skutočný život postave, ktorá je dokonale opísaná, ale nijako vás nezaujala a máte dojem, že je iba robotická predstava?
Niekedy nezáleží na tom, ako dobre autor píše, keď ma jeho postavy a svet neoslovia. Nevidím v jeho príbehu život, sú to iba obyčajné slová ako z učebnice ekonomiky.

A potom je tu ešte jedna vec, ktorej nerozumiem. Ide o názvy diel. Aby som sa dostala k pointe, vysvetlím, čo ma k tomu dostalo.

Keďže som svoju prvú verziu príbehu začala znovu prepisovať, tak trochu sa ujasnili aj moje priority, čo sa týka deja a rozhodla som sa zmeniť názov série. Mám pocit, že tak vystihnem myšlienku príbehu oveľa lepšie. O zmene názvu som uvažovala už dlhšiu dobu. S nimi je to totižto dosť zložité. Autor sa často snaží sprostredkovať prostredníctvom názvu čitateľom nejakú hlbšiu myšlienku, preto ho neberie na ľahkú váhu. Nepáči sa mi napríklad, ako ľahostajne sa k tomu stavajú vo vydavateľstvách. Nedávno som sa dozvedela, že aj keď im pošlete rukopis, oni sa rozhodnú, aký to bude mať názov podľa toho, čo im prinesie väčší zisk. Autorove názvy by sa meniť nemali, pokiaľ to nechce on sám.
Ako je to potom s rukopisom? Aj ten vo vydavateľstve celý prepíšu, až kým si vlastný príbeh nespozná ani sám autor?
Vždy ma zaujímalo, ako to vlastne funguje. Neviem si predstaviť, že by niekto povedal, že toto a toto musím zmeniť, lebo je to nudná a zbytočná časť. Nastáva okamih, kedy sa autor dostáva do skutočných problémov, pokiaľ tá pasáž, ktorú má zmeniť, obsahuje dôležitú myšlienku prepojenú s pokračovaním. Najlepšie posúdite sami, čo je vo vašom príbehu dôležité a čo nie, čitatelia nevidia, ako sa bude zápletka vyvíjať, pokiaľ teda nepíšete príliš očividne a každému bude hneď na začiatku jasné, ako sa to skončí. Pri dobrom autorovi zistíte až pri konci knihy, že to čo spomenul niekde na začiatku, spustilo celý rad nových a nečakaných udalostí. Ak ich však autor bude nútený zmeniť, môže sa stať, že svoj príbeh bude musieť opäť celý premyslieť, lebo mu nebudú sedieť detaily.

Manipulovať so slovami je neskutočne náročné, občas stačí jedna nepremyslená veta a všetko je úplne pokazené. Autori balansujú na tenkej čiare, vytvárajú nový život, ktorý musia riadiť. Ich prácou je naučiť sa ovládať postavy tak, aby nekonali nezmyselne a stanoviť si určité ciele, kam sa chcú v príbehu dostať. Inak je to iba o blúdení na nekonečnej ceste, po ktorej sa nakoniec nikam nedostanú.


21 komentárov

  1. Pekný článok 8)
    Ja nepíšem, ale keď počúvam večer v posteli hudbu, tak si dokážem vytvoriť v mysli kompletné celé pokračovania príbehov, o ktorých som čítala či videla film. Je to potom vždy zaujímavé a mám vždy rôzne sny 8D
    Písanie je určite náramne ťažké, preto som sa ešte neodvážila nič konkrétne napísať, možno raz 8)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem.
      A áno, písanie je ťažké, ale vždy ma poteší, keď sa niekto rozhodne do toho pustiť. Horšie však je, že väčšina to po čase vzdá, lebo si neuvedomili, čo všetko písanie predstavuje a aké zložité je vytvoriť svet, z ktorého nebude mať čitateľ pocit, že je padnutý na hlavu.

      Odstrániť
  2. Asi ani nevieš, ako rada čítam tieto tvoje články. Fakt. Celkom mi pomáhajú, lebo sa mi šosi zrodilo v tej mojej hlave, aby som mohla povedať, že nie je iba na okrasu. (podľa tvojho minulého článku si spisojem najprv charaktery postáv. ;)) Inak aj s výberom postáv, ktoré si použila ako príklady súhlasím. Shay mi liezol na nervy, ale stále lepšie než Ren. (i keď nechápem, prečo je podľa mnohých autorov ťažké vybrať si spomedzi 2 možností, lebo podľa mňa by na začiatku mali vedieť ako to bude a nie potom napísať trápnu smrť, aby sa jedného zbavili) A čo sa týka toho konca, ehm, neviem či si čítala Krvavú ružu, ale to akože autorka zabila.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nečítala som, ja som sa nedostala ani do polovice druhej časti. Mňa to zabilo už tam. Štyri kapitoly bol len rozhovor v pracovni, ktorý dokopy skoro nikam neviedol. Bola to nuda a nezáživné charaktery. Nevedela som sa s príbehom vôbec zžiť.
      Rada čítaš moje články? :D Tak to ma určite potešilo, aspoň niekto. :D A je super vedieť, že si odo mňa niekto vezme aj nejakú tú radu k srdcu. Ten zoznam charakterov sa určite zíde, nebudeš ľutovať. Inak, ak sa môžem spýtať, už aj máš niečo napísané? Alebo plánuješ?

      Odstrániť
    2. Ja mám veľmi málo času na písanie a čítanie. Čítam dosť a v poslednej dobe som prišla na to, že ma to už ani veľmi nebaví. Hanba mi! A na písanie mám ešte menej času. (požiara ho seminár z chémie) Ale začala som - takže mám pracovný názov, prológ a niečo z prvej kapitoly (dokopy asi 5 strán). A dosť rozmýšľam nad príbehom, nechcem sa unáhliť a potom celé všetko prepisovať. Takže sa najprv poriadne rozmyslím a potom to dám na papier (respektíve obrazovku), lebo zatiaľ je možných smerov príbehu viac. :)

      Odstrániť
    3. Tak to mi musíš sľúbiť, že budem prvá, čo to prečíta! :D To som fakt zvedavá. A o čom budeš písať?

      Odstrániť
    4. Keď sa mi to podarí, tak že budem schopná to vôbec niekomu ukázať, sľubujem, že budeš medzi prvými. :) Inak, malo by to byť o ... top secret. :D :D Zatiaľ som sa s ničím takým nikde nestretla, tak nechcem to zakríknuť. Poprípade potom pošlem. ;)

      Odstrániť
  3. Presne s tým blokom si to vystihla! Bola som v nemocnici, a celá natešená, že budem písať. No, dalo sa? Nie...Po tom čo som prišla domov, som nemala veľkú chuť, lebo ma neskutočne bolelo hrdlo (vyberané mandle) až keď som bola relatívne v pohode asi tri dni, po príchode a nadopovaná liekmi, oba sa zo mňa valilo, to čo som tak dlho držala v hlave. Zistila som, že najlepšie sa mi píše keď na nič nemyslím, keď píšem pre radosť a nie do nejakej súťaže. Inak, čítala som rozhovor so slovenskou spisovateľkou Marjou Holecyovou, napísala Mariotových dedičov, neviem či poznáš a ona vraj neskutočne opravovala svoj rukopis...raz podľa seba, potom podľa kamošov, potom podľa vydavateľstva a potom znova podľa seba...no nič nemenili na deji, oba tomu dodávali šmrnc a tak chápeš ;)Veľmi rada čítam tieto články, vždy tak dokonale nakopnú človeka :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Som rada, že tie moje články vyvolávajú takú odozvu :D mala by som ich asi písať viac, ale keď aj na to treba nápady alebo dokonca aj múzu, ktorá ma trochu nabudí.
      Inak tie bloky sú najhoršie, keď je niekto chorý a tak. Má veľa voľna, alebo ja si proste myslím, že nevieme písať preto, lebo celé dni sa iba nudíme a sedíme doma, nemáme z čoho čerpať nápady. Ja som tak sedela skoro tri mesiace, takže sa vôbec nečudujem, že som mala v hlave prázdno.
      Mariotových dedičov poznám, ale nečítala som. Ja mám stále strach pustiť sa do vychvaľovaných slovenských kníh, lebo vždy ma sklamú. Niekedy mám dojem, že Slováci písať nevedia a hlavne fanatasy nie. Ale to je tiež vec názoru, niekomu sa také veci páčia, ale mne sa zdá väčšina kníh, čo napíše Slovák, povrchná a bez nejakej hlbšej myšlienky. Mám pocit, že svet, ktorý vytvoria, je vždy takýý... ja neviem... obmedzený alebo ako by som to povedala.

      Odstrániť
  4. Viem o čom je blok... a už ho v živote nechcem zažiť! Nech sa odo mňa drží ďalej, lebo za seba neručím! A to som nemala za sebou ani žiadnu traumatickú udalosť... stačilo, že som prestala v príbehu, s ktorým som strávila roky, prešla som na niečo iné a BUM bola som vykoľajená. A že to trvalo, kým som sa znovu do toho dostala... minimálne rok... však Osudie, čo teraz píšem je dosť "mladé" a predtým som vždy všetko vyhodila... určite to bude aj viac ako rok...
    Ale v poslednom čase mám obdobie "ticha" kedy sa mi doslova nechce písať, vždy si nájdem niečo lepšie a potom v jednej chvíli si spomeniem, aké pekné je v zápale ťukať do klávesnice, ale ani to ma neprinúti, aby som otvorila word :D ale minule som si robila poriadky v dokumentoch, tak možno sa do toho medzi učením pozriem... musím :D aj teraz chcem ešte niečo naťukať, lebo som dostala toľko nápadov :D
    Inak, tie názvy... už aj ja som to zmenila :D Pôvodne sa to volalo Afterlife, teraz je to už Za hranicou života :D myslím, že vymyslieť názov je dosť obtiažne, rovnako ako anotáciu, tá mi nikdy nešla :D
    No dobre, končím s týmto rozpisovaním, idem pohnúť tým svojim lenivým zadkom a niečo napísať :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak hej... keď prejdeš z jedného príbehu na iný, je to fakt šok. Zober si takú Kliatbu modrého krištáľu. Písala som ju hádam dva a pol roka a potom som zrazu zistila, že je to tak pomotané, že neviem ísť ďalej. Tak som s tým sekla a o mesiac sa mi už začal v hlave vynárať príbeh na VZA. Pôvodná verzia vyzerala úplne inak ako to, čo mám teraz. A z veľkej časti sa odohrávala vo Vinelande, takže môžem povedať, že som sa o dosť posunula, čo sa týka deja.
      S toho názvu si nič nerob. Za hranicou života je podľa mňa oveľa lepšie, čo mi pripomína, že by som mala dokončiť obálku :D

      Odstrániť
    2. tak ty si dosť rýchlo vymyslela príbeh :D ja som aj mala nápady ale nemohla som sa stotožniť s postavami či je dosť blbe :D
      ja by som nechcela meniť až tak príbeh ako ty... zatiaľ ma to moje nejak extra neirituje ale mám vymyslené medzikapitoly ktoré tam kdesi musím vopchat :D a hlavne tam bude toľko vecí ktoré sa stanú a vyjasnia až v ookracovani muhaha :D
      s obalkou sa nemusíš ponáhľať máš času koľko len budeš chcieť :D

      Odstrániť
    3. S tou obálkou je to dobré vedieť, lebo momentálne nemám tušenie, aké písmo na ňu dám :D

      Odstrániť
  5. "Často som si predstavovala, aké by to bolo prebrať sa do reality bez spomienok na písanie, na môj svet a postavy, ktoré sú mojou súčasťou." - ani to nehovor, pre mňa by to bol čistý horor, aj keby som na hodinách vedela dávať lepší pozor a nie neustále niekam odlietavala =) a učebnicu ekonomiky mi prosím ťa ani nespomínaj, práve si opakujem na zajtrajšiu písomku :D
    a s tými názvami diel, napríklad tak to bolo aj u Dominiky Spodniakovej, jej kniha sa vôbec nevolala "Súboj lásky", ale vydavateľstvo sa rozhodlo a bolo...
    btw, väčšina ľudí ani nevie, že kým ja v buse ráno a popoludní, keď sa vraciam domov, počúvam hudbu, tak sa mi v hlave vytvárajú všelijaké situácie s mojimi postavami :D neviem, čo by som robila bez toho svojho sveta ;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hej, asi tak vyzerá môj denný režim :D Takmer stále som mimo, aj keď sa niekedy snažím dávať pozor. Mám pocit, ako keby to bolo niekedy prekliatie a inokedy, keď sa ti zase v živote nič nedarí, vyslobodenie. Útočisko, lebo sa tam môžeš skryť, kým väčšina ostatných také miesto nemá.

      Odstrániť
  6. Myslím že spisovateľský blok v takom slova zmysle, ako si ho opísala, som nikdy nemala (našťastie, žeby?). V každom prípade, aj keď si pripadám od písania závislá, asi na tom nie som až tak ako ty, pretože ja mám obdobia kedy neotvorím word celé mesiace - a často to nie je ani preto, lebo nechcem, ale preto, lebo to jednoducho nejde a akosi som sa s tým jednoducho musela zmieriť, že nemôžem robiť vždy to, čo by som chcela. No mám aspoň otestované, že ak dlho nepíšem, tak to na mňa potom príde a píšem ako divá (toto obdobie prosím pekne očakávam hneď po skončení skúšok) :P No a čo sa týka toho premenuvávania, ja som až do minulého roka pracovala pod pracovným názvom, čiže som sa týmto problémom nezaoberala. A teraz, keď už to mám všetko pekne pomenované, akosi ani nemám dojem, že to musím meniť. Možno to príde neskôr, ale snáď nie :D Nepochybne sa však pripájam k ľuďom, ktorí počas cestovania a počúvania hudby vymýšľajú jedna radosť :D Cestovanie - a najnovšie aj cesta do Billy - vo mne vyvolávajú najväčšie množstvo myšlienok :D A čo by sme robili, ak by sme nemali svoje vymyslené svety... Hmm, zrejme by sme boli normálni :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Niekedy som potom rada, že "normálna" nie som. :D
      A ty tie svoje knihy nepremenovať ani nikdy nemusíš, názvy majú dobré a originálne, takže škoda sa nad tým zamýšľať. :D

      Odstrániť
  7. Úžasný článok.. otvorila si mi oči.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Bože, pripadá mi to, akoby som tento článok napísala sama, alebo ho minimálne mala v hlave. :D
    Teraz vážne, vieš mi nejako pomôcť s tým blokom? Pretože už si dlhšie myslím, že práve toto je moja diagnóza, ktorá sa stále zhoršuje. Mám prevrátený režim, nemôžem spávať, mám bláznivé sny. Najhoršie je, že moje postavy a ich príbehy sú v mojej hlave zatiaľ najživšie aké kedy boli, nápady pribúdajú v húfoch, ale písať už strašne dlhú dobu jednoducho nedokážem! Niekedy, keď sa nesústredím na niečo iné, mám naozaj pocit, že sa z toho zbláznim a strašne ma to frustruje. :(
    Ja si napríklad nemyslím, že nie som normálna, ja to viem. Normálnosť je ale podľa mňa preceňovaná. :D
    "Mám pocit, ako keby to bolo niekedy prekliatie a inokedy, keď sa ti zase v živote nič nedarí, vyslobodenie. Útočisko, lebo sa tam môžeš skryť, kým väčšina ostatných také miesto nemá." --> asi tak. Proste si to všetko úplne vystihla. Ja len dúfam, že sa mi podarí dostať sa cez ten blok a budem písať, petože to je vec, ktorú chcem robiť. Netuším, či píšem dobre, veľa som toho nenapísala, ale pár ľudí mi povedalo, že to má potenciál. Verím, že nemám tie "veci" v hlave náhodou a bolo by dobré ich dostať von. :D Taktiež viem, že na písaní treba pracovať, študovať a stále sa zlepšovať; skrátka talent, ak dajaký je, rozvíjať.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak mne sa stáva to, čo tebe, keď som v strese alebo keď nie som doma. Napríklad, ak chcem písať na novom mieste, s tým mám problém. Doma a u babky mi to už ide, ale inde ani moc nie. Austrália je príliš obrovská zmena, iné zvyky, iný jazyk, proste všetko je iné a tvoj mozog to zrejme ešte stále spracováva, čo má za následok to, že nemôžeš písať, aj keď nápadov len pribúda.
      Kvôli maturite teraz tiež neviem písať, ale hlava mi ide od nápadov vybuchnúť. No čo, treba nejako vydržať.

      Podľa mňa písať môže každý. Ak je prítomný talent a poriadna fantázia, je to len dobré, ale v skutočnosti je písanie makačka a musíme byť vytrvalí. Väčšina ľudí s tým radšej sekne, ako keby mala napríklad nekonečné hodiny prepisovať.
      Však jedna moja známa mi minule dala jej poviedku a spýtala som sa jej, či si to po sebe viackrát prečítala. A ona na to: "Ja po sebe svoje veci nečítam ani raz, nebaví ma to."
      Trochu na hlavu, nie?

      Odstrániť
  9. Čože? :D :D :D Tak keď to nebaví ani ju, tak potom už neviem. Ja si po sebe veci čítam aj miliókrát, hlavne som magor na gramatiku a tak, a nezniesla by som, keby to publikujem s nejakou chybou alebo preklepom, divným slovosledom. :D V tomto som naozaj pedant.
    No ja si tiež myslím, že je to tou Austráliou. Teda stopro. Prvé mesiace, keď som sem prišla, tak som sršala takým spisovateľským optimizmom, pretože tu bolo veľa nových podnetov, ktoré som mohla využiť, ale už to ide len z kopca, hlavne keď sa k tomu pridali iné veci, ktoré som musela riešiť. :-/
    A ono je to tak, že som tu aj čosi napísala, ale bolo toho úplne máličko a ani to sa nedostalo na blog, ktorý je naozaj už pomaly rok nefunkčný, keď nerátam nejaké nezmyselné články, alebo fotky.

    Moja sestra toho napísala ešte menj ako ja, ale keď som to čítala, nemohla som si pomôcť. A to napísala len tak náhodou. Všetko pekne reálne opísané, náčrt veľmi zaujímavých postáv, že im človek aj veril, čo robili a vraveli. A nasmiala som sa na tom ako magor. Ona tam vie dať také hlášky, že nechápem. Je škoda, že sa tomu už poriadne nevenuje...ale hádam na tej výške sa to zmení. ;-) A takýchto je strašne veľa ľudí, až ťa to zamrzí, koľko veľdiel by sme mohli mať, keby sa na to nevykašľali. :D

    OdpovedaťOdstrániť