Ukážka #1

Už dávno som sa nikde neozvala, čo je s mojím príbehom nové. Hmm.
Tých šesťsto strán, čo som napísala za jeden rok, je pravdepodobne len odrazovým bodom a s príbehom začínam odznovu. Keď som si to totiž spätne celé prečítala, zhrozila som sa. Škody boli nenapraviteľné a ľahšie mi pripadalo začať od bodu, kde som to pobabrala. Čiže od začiatku. Mnohým som poslala dve časti jednej knihy s jednou dlhou prestávkou a rozhodla som sa, že to predsa len rozdelím do dvoch kníh, pribudne jedna dôležitá postava a dosť podstatné veci sa zmenia. Základná kostra ostáva. Ametystový les, Obsidiánová doba a to všetko, ale uvedomila som si, že ak chcem uspokojiť svoje zvrátené potreby a dotiahnuť to k dokonalosti, musím si to ešte raz premyslieť. Tie chabé stránky s viacerými logickými chybami a nezmyselnosťami stačiť nebudú.

Preto pridávam aspoň kúsok z toho, čo som nanovo napísala, a zároveň sa ospravedlňujem všetkých obetiam, ktoré dobrovoľne podstúpili riziko prečítať si výplody mojej chorej mysle. Prológ som tiež skrátila. Nájdete ho na Goodreads.

 ...

Neviem, kedy presne sa mi pobabral život. Bolo to hneď po smrti mojich rodičov alebo až keď ma babka donútila presťahovať sa do Vinelnadu k strýkovi a bratrancovi za lepším vzdelaním?
Isté však je, že krehká normálnosť, ktorú som si v Alabame vybudovala, sa zrútila vo chvíli, ako sa zjavil Carson so zranením kolenom. Asi to bude znieť čudne, ale jeho rana ma k sebe volala, mala som silnú potrebu dotknúť sa jej, vziať na seba Carsonovu bolesť a všetko jeho trápenie. Nikdy som príliš dobre neznášala utrpenie ostatných. Ako malej mi nebolo jasné prečo, no ako som rástla, došlo mi, že som jediná, kto tak citlivo reaguje na zranenia. Raz som sa spolužiačky spýtala, či nemá v prítomnosti zraneného potrebu dotýkať sa jeho rany. Nazvala ma morbídnou čudáčkou a odvtedy sa mi vyhýbala. Naučila som sa, že bude najlepšie túto moju „morbídnu vlastnosť“ pred nikým nespomínať. Až v dvanástich som pochopila, prečo sa to deje. V tom období som sa dostala do puberty a moja schopnosť sa začala vyvíjať. Dokázala som liečiť dotykom, preto ma zranenia tak veľmi priťahovali. Musela som sa ich zbaviť, aby som sa viac nemusela pozerať na utrpenie, čo z veľkej časti zahrňovalo aj vyhýbanie sa nemocniciam. Volanie tam bolo príliš silné, nemohla som ho vystáť, pretože liečenie ma fyzicky vyčerpávalo – záležalo hlavne od zranenia, ak mal niekto rakovinu alebo popáleniny prvého stupňa, na deň ma to odstavilo.
Často som sa samej seba pýtala, či by mi vedeli rodičia vysvetliť, prečo mám schopnosť uzdravovať dotykom. Babka študovala knihy, neprišla však na nič užitočné, tak to vzdala a trvala na tom, aby som využívanie schopnosti obmedzila na minimum. Myslí si, že nie je správne mať takú moc nad životom a smrťou ostatných a neznášať pri tom následky. Celodenná migréna podľa nej nie je dostatočnou kompenzáciou za vyliečenie leukémie.
Nesúhlasím.

7 komentárov

  1. bože, toto je iné :D ty keď sa pustíš do prerábania, tak to je fakt čo povedať :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ja viem, ale tak no... Môžem povedať, že toto sa mi zatiaľ pozdáva viac. Čo si o tom myslíš? Je to hrôza?
    Ak hej, tuším to budem musieť prerábať ešte raz :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. podľa mňa je to dobré :D iné, ale dobré :)

      Odstrániť
  3. No ty si vedela, čo sem dať :D Si myslíš, že teraz ti dám ešte pokoj a nechám ťa v kľude pokračovať vo svojom prepisovaní??? :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ňu... povedala by som, že v v živote by som neprepisovala 600 strán takého äžasného príbehu ako ssi napísala... a neviem či sa mi bude páčiť tá tvoja nová verzia.. si k sebe príliš.. emh.. neviem nájsť správne slovo .. buď to, alebo si len neviem predstaviť dva podobné príbehy stavané na prvom? :D Tak či onak.. i tak si to budem chcieť prečítať! :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem za pochvalu, ale ja tam vidím príliš veľa chýb a stále mám pocit, že to musím prerobiť, niečo tam pridať a zbytočnosti vyhodiť. Nebudem spokojná, kým sa o to aspoň nepokúsim :D

      Odstrániť