Ukážka #1

Už dávno som sa nikde neozvala, čo je s mojím príbehom nové. Hmm.
Tých šesťsto strán, čo som napísala za jeden rok, je pravdepodobne len odrazovým bodom a s príbehom začínam odznovu. Keď som si to totiž spätne celé prečítala, zhrozila som sa. Škody boli nenapraviteľné a ľahšie mi pripadalo začať od bodu, kde som to pobabrala. Čiže od začiatku. Mnohým som poslala dve časti jednej knihy s jednou dlhou prestávkou a rozhodla som sa, že to predsa len rozdelím do dvoch kníh, pribudne jedna dôležitá postava a dosť podstatné veci sa zmenia. Základná kostra ostáva. Ametystový les, Obsidiánová doba a to všetko, ale uvedomila som si, že ak chcem uspokojiť svoje zvrátené potreby a dotiahnuť to k dokonalosti, musím si to ešte raz premyslieť. Tie chabé stránky s viacerými logickými chybami a nezmyselnosťami stačiť nebudú.

Preto pridávam aspoň kúsok z toho, čo som nanovo napísala, a zároveň sa ospravedlňujem všetkých obetiam, ktoré dobrovoľne podstúpili riziko prečítať si výplody mojej chorej mysle. Prológ som tiež skrátila. Nájdete ho na Goodreads.

 ...

Neviem, kedy presne sa mi pobabral život. Bolo to hneď po smrti mojich rodičov alebo až keď ma babka donútila presťahovať sa do Vinelnadu k strýkovi a bratrancovi za lepším vzdelaním?
Isté však je, že krehká normálnosť, ktorú som si v Alabame vybudovala, sa zrútila vo chvíli, ako sa zjavil Carson so zranením kolenom. Asi to bude znieť čudne, ale jeho rana ma k sebe volala, mala som silnú potrebu dotknúť sa jej, vziať na seba Carsonovu bolesť a všetko jeho trápenie. Nikdy som príliš dobre neznášala utrpenie ostatných. Ako malej mi nebolo jasné prečo, no ako som rástla, došlo mi, že som jediná, kto tak citlivo reaguje na zranenia. Raz som sa spolužiačky spýtala, či nemá v prítomnosti zraneného potrebu dotýkať sa jeho rany. Nazvala ma morbídnou čudáčkou a odvtedy sa mi vyhýbala. Naučila som sa, že bude najlepšie túto moju „morbídnu vlastnosť“ pred nikým nespomínať. Až v dvanástich som pochopila, prečo sa to deje. V tom období som sa dostala do puberty a moja schopnosť sa začala vyvíjať. Dokázala som liečiť dotykom, preto ma zranenia tak veľmi priťahovali. Musela som sa ich zbaviť, aby som sa viac nemusela pozerať na utrpenie, čo z veľkej časti zahrňovalo aj vyhýbanie sa nemocniciam. Volanie tam bolo príliš silné, nemohla som ho vystáť, pretože liečenie ma fyzicky vyčerpávalo – záležalo hlavne od zranenia, ak mal niekto rakovinu alebo popáleniny prvého stupňa, na deň ma to odstavilo.
Často som sa samej seba pýtala, či by mi vedeli rodičia vysvetliť, prečo mám schopnosť uzdravovať dotykom. Babka študovala knihy, neprišla však na nič užitočné, tak to vzdala a trvala na tom, aby som využívanie schopnosti obmedzila na minimum. Myslí si, že nie je správne mať takú moc nad životom a smrťou ostatných a neznášať pri tom následky. Celodenná migréna podľa nej nie je dostatočnou kompenzáciou za vyliečenie leukémie.
Nesúhlasím.

Reviews #2

Autor: Rachel Caine
Séria: Upíri z Morganvillu
Názov knihy: Glass houses (Prokletý dům)
Rok vydania: 2006

O čo ide: Claire prišla do Morganvillu študovať - nepredpokladala však, že ju budú spolužiačky z internátu šikanovať. Ani prenájom izby vo veľkom starom dome nezmení veci k lepšiemu. Jej spolubývajúci majú temné tajomstvá... ale príjmu Claire medzi seba, keď sa začnú ulice mesta hemžiť upírmi, ktorí túžia po čerstvej krvi.

Môj názor: Knižka ma veľmi milo prekvapila. Počula som na ňu všelijaké ohlasy, čítala som dobré aj zlé recenzie, takže som mala chvíľu zmiešané pocity z toho, či si to mám prečítať, alebo nie. Potom som však zistila, že mám prvú časť v kindleri a nakoniec som sa do toho pustila. Začiatok ma príliš nezaujal, ale keď už som to chcela vzdať, zjavil sa Shane, Eva a Michael. Priznám sa, len kvôli nim som to spočiatku čítala. Pripadali mi ako veľmi zaujímavé charaktery narozdiel od Claire, ktorá by sa nechala zabiť len preto, aby mohla študovať. Trochu prehnané, nie? Vystavovať sa takému nebezpečenstvu, keď bolo jasné, že Claire sa vie aj tak všetko naučiť sama z čítania učebníc a na prednáškach vie všetky odpovede vopred.
Občas ma Claire neuveriteľne štvala tým jej neuváženým správaním a vôbec nepočúvala, čo jej radia kamaráti. Neskúsená a naivná pchala nos tam, kde nemala, čo malo za príčinu mnoho problémov, do ktorých by sa nemusela namočiť, keby trochu používala hlava (irónia, že? Vzhľadom na to, ako jej to šlo v škole výborne, dokonca až tak, že sa ako šestnásťročná dostala na univerzitu).
Eva, jedna z Clairiných spolubývajúcich v dome Glassových, na prvý pohľad vyzerala ako temná gotička s príšerným bledým make-upom, krvavo červeným rúžom a čiernymi handrami s otrhanými pančuchami. Keď ju však Claire lepšie spoznala, zistila, že je v skutočnosti veľmi zábavná, oddaná priateľom a nápomocná. Claire nenechala v štichu ani vo chvíľach, keď ju ešte dobre nepoznala, čo značne vyviedlo Claire z miery. Nikdy nemala veľa kamarátov - iba najlepšiu priateľku Elizabeth. Ich cesty sa po tom, čo Claire odišla študovať, rozdelili a aj počas telefonovania museli pretrpieť trápne ticho. Nemali si čo povedať, postavila sa medzi ne diaľka a Claire si zrazu uvedomila, že je sama, v meste plnom upírov a keby zmizla, nikto  nezistí, čo sa s ňou vlastne stalo.

Nesmiem zabudnúť na Shanea - ten chalan je fakt úžasný. Najprv sa vám zdá, že je úplne obyčajný, nie je na ňom absolútne nič výnimočné, ale predsa si uvedomujete, ako vás každá jeho poznámka chytá za srdce a spôsob, akým vníma Claire, je až dojímavý. Chvíľu som si naozaj myslela, že zostanú iba priateľmi - veď celý čas hovorili v knihe o tom, že preto sa o Claire tak stará, lebo je ako jeho mladšia sestra Alyssa, ktorá zomrela. Shane si to dával za vinu. Mal ju strážiť, jeho povinnosťou ju bolo ochrániť a on zlyhal a teraz si to chcel z Claire vynahradiť.
Takže asi si viete predstaviť, ako ma prekvapilo, keď sa medzi nimi začal vyvíjať rozhodne nie súrodenecký vzťah.  Užívala som si to. V mnohých YA knihách, ku ktorým som sa v poslednom čase dostala, sa písalo o hlavných postavách, ktoré dobre vyzerajú, sú do seba zamilované, ale vždy si jeden z nich nájde dôvod, aby spolu neboli. Občas mi už lezú na nervy vzťahy typu nemôžeme-byť-spolu-lebo-si-ťa-nezaslúžim. FAIL!
V niektorých príbehoch ma to fakt berie, ale inak...
Claire a Shane pre mňa predstavovali príjemné osvieženie, užívala som si každú scénu s nimi a hlavne tú v Clairinej izbe (stále mi je teplo!).

"Dobre," povedal Shane. "Toto... toto sa stať nemalo."
"Pravdepodobne nie," prikývla. "Ale o dva dni odchádzam a bolo by hlúpe, keby som ťa ani raz nepobozkala."

Nesmiem zabudnúť na Michaela, majiteľa domu, ktorý sa občas správal naozaj ako Clairin otec. Vždy sa snažil byť pokojný, rozvážny a to jeho neustále brnkanie na gitaru sa mi páčilo. Claire na ňom však videla, že je z niečoho smutný a aj napriek nim sa cíti osamelo. Snaží sa pred Evou a Shanom ukryť temné tajomstvo, o ktorom sa dozvie len Claire (a nie, nie je upír). Najprv som si myslela, že sa s ním dá Claire dokopy. V niektorých častiach ho opisovala ako nádherného boha, ale potom som zistila, že ona ho naozaj obdivovala. Obdivovala, ako zvládal situáciu, musel žiť s tým, čo mu osud naservíroval a pri tom sa ešte snažil ochrániť priateľov.

Medzi postavy, ktoré ma fakt štvali, patrila Monica a Oliver. Neznášala som ich od prvého momentu. Mysleli si, že im patrí svet, mohli si robiť, čo chceli a vždy im to nejako prešlo. Naopak taká Amelia ma zaujala  v tom pozitívnejšom zmysle. Možno bola upírka, možno mala moc a vedela byť zlá potvora, ak si to situácia vyžadovala, ale patrila k tým lepším a kamarátom z domu Glassových veľmi pomohla.
A ich dom, to je podľa mňa postava sama o sebe. Mal temné zákutia, skrýše, ktoré Claire prekvapili, a hlavne obrovskú moc - veľmi silnú ochranu, ktorá nedovolila vstúpiť upírom dnu. A nesmiem zabudnúť ešte na jedno temné tajomstvo, na Nemenovaného ducha (bol by to príliš veľký spolier), čo mi vážne pripomenulo American horror family a chudáčika Tatea s jeho nešťastnou láskou k Violet. Tento Nemenovaný duch totiž tiež nemohol opustiť dom a jedine jeho moc ho ešte držala uväzneného v tomto svete.

Claire sa spýtala. "Kríže?"
"Rozhodne."
"Prečo?"
"Pretože sú to zlí démoni bez duše, pijúci krv."
"To bol aj môj učiteľ telocviku na strednej - a kríža sa nebál."

A humor? Nebol silený ani prehnaný. Páčili sa mi hlášky niektorých postáv a dokonca som sa na nich poriadne smiala. Hlavne na Eve a Shaneovi a na tom ich handrkovaní.
Pri tejto knihe som si netrhala vlasy ako pri The Golden Lily, ale za to som ani neprevracala očami ako pri The Selection, čo je rozhodne veľké plus. Príbeh plynul rýchlo, bez hluchých miest a z veľkej časti išlo v  o priateľstvo a súdržnosť v najhorších časoch. Knihu odporúčam všetkým milovníkom YA a hlavne tým, ktorých začiatok nebavil. Dajte príbehu šancu, ono sa to každou stranou iba zlepšuje. (Čo napríklad o takej sérii Nočný tieň povedať nemôžem).







Movie city #2

Včera som bola opäť v našom kine. Prekvapivo, mánii 3D filmov sa tu celkom dobre darí, aj napriek nehorázne vysokej cene lístkov. Každý normálny človek by toľko peňazí investoval radšej do návštevy Cinemaxu (ja tiež), kebyže nebol o tridsať kilometrov ďalej. Toto kino mám hneď vedľa domu. 
Zo sedačiek ma bolel zadok, klímu ešte stále nemajú, plátno by mohlo byť o niečo väčšie. Škoda. Mesto by mohlo investovať do celkovej opravy kina, ale to je asi len moje zbožné želanie. 
Namiesto toho opravujeme cesty, ktoré sú v poriadku, a chodníky, ktoré boli predtým v lepšom stave ako teraz. 



Neskrotná

U nás v kinách: 23. 8. 2012

Kto to má na svedomí: Mark Andrews, Brenda Chapman
Hrajú: Kelly Macdonald, Billy Connolly, Emma Thompson,

O čo ide:  Už od dávnych časov sa po mnoho generácii šíria drsnou a temnou Škótskou vysočinou príbehy o epických bitkách a mystických legendách. Vo filme sa k legende pridá nová povesť, keď sa mladá Merida postaví tradíciám, osudu a najkrutejšej beštii. Merida je skúsená lukostrelkyňa a impulzívna dcéra kráľa Fergasa a kráľovnej Elinor. Je odhodlaná ísť si v živote vlastnou cestou a vzoprie sa starému zvyku zasvätenia pánom zeme, silnému Lordovi MacGuffinovi, mrzutému Macintoshovi a spornému Dingwallovi.
Meridine činy nechcene rozpátajú v kráľovstve chaos. Keď sa obráti s prosbou o pomoc na starú čarodejnicu, dostane prekliate prianie. Merida musí objaviť význam skutočnej sily, aby zlomila príšernú kliatbu skôr, ako bude neskoro.

 Môj názor: Na začiatok by som asi pochválila hudbu - vždy ma fascinovala typická škótska melódia. Chalan v kine, ktorý sedel o rad vyššie, povedal, že mu pripomína Titanic, na čom som sa fakt smiala, ale keď som sa do nej hlbšie započúvala, skutočne to tak chvíľu vyzeralo.
Krajina bola takisto veľmi pekná, zasnežené hory, husté zelené lesy, skalnaté svahy, vodopád ožiarený západom slnka - rozhodne niečo pre mňa. Vždy som si pohľad na krásnu krajinu vychutnávala a verím, že vo filme zohráva prostredie, v ktorom sa dej odohráva, dôležitú rolu. 
Postavy boli rovnako výborne nakreslené, premyslené, s vypracovanými charaktermi. Príbeh sa vlastne vzťahuje na rodinné vzťahy, na silu lásky medzi matkou a dcérou a na ich tvrdohlavosť, ktorá mala dopad nie len na zvyšok rodiny, ale aj na celé kráľovstvo. Mnoho matiek a dcér by sa v tomto príbehu dokázalo nájsť, ibaže neviem, ako by sa im pozdávalo, keby ich dcéra za pomoci čarodejnice náhodou premenila na medveďa. Trochu drsné riešenie, ale nakoniec dopadlo všetko dobre a žili šťastne až do smrti. To by nebola rozprávka.
Merida mi pripadala ako nezvyčajne silná, nezávislá hrdinka, ktorá si šla za svojím, nehľadiac na následky. Občas sa zdalo, že je až sebecká. Jej povaha sa počas celého filmu vyvíjala rovnako ako povaha jej matky a ich vzájomné odpustenie a spolupráca ma dojímali vzhľadom na to, aké boli pri začiatku obe tvrdohlavé. 

 Bolo by hriechom nespomenúť Meridiných troch bratov - krpaté potvorky, ktoré všetko vidia, všade sa dostanú a majú prehľad o najtajnejších chodbách na hrade. Rovnako ako Merida si stáli za svojím, riadili sa vlastnými pravidlami a pojedli snáď všetky koláče, ktoré našli. Príjemne ma pobavila aj kráľovská slúžka a jej reakcie.

Potom sú tu ešte traja lordi:  McGaffin, Macintosh a Dingwall. Na nich som sa smiala asi najviac. Ich komické správanie a výzor ma niekoľkokrát rozosmial. Pristihla som sa, že sa škerím ako zubaté slniečko, keď prehovorili alebo sa ich synovia pokúsili streliť šíp do stredu terča, aby si vybojovali pre seba Meridinu ruku. Ťažko sa dalo povedať, ktorý z nich je nemotornejší, ale na konci filmu som sa rozhodla, že sa u mňa všetci ocitli na rovnakom mieste a obľúbila som si ich. Ukázalo sa, že ani jeden z nich si naozaj Meridu vziať nechcel, donútili ich k tomu lordi.

Rozprávku odporúčam každej vekovej kategórii. Rodina a jej súdržnosť je dôležitá. Myslím, že v Neporaziteľnej sa skrýva veľké ponaučenie. Treba odpúšťať, vedieť sa obetovať a prispôsobiť. Tvrdohlavosť a sebeckosť nemajú v rodine miesto. Láska a porozumenie sú tými najdôležitejším pri spevňovaní rodinného puta.






Reviews #1

The Selection 


For thirty-five girls, the Selection is the chance of a lifetime. The opportunity to escape the life laid out for them since birth. To be swept up in a world of glittering gowns and priceless jewels. To live in the palace and compete for the heart of the gorgeous Prince Maxon.
But for America Singer, being Selected is a nightmare. It means turning her back on her secret love with Aspen, who is a caste below her. Leaving her home to enter a fierce competition for a crown she doesn't want. Living in a palace that is constantly threatened by violent rebel attacks.
Then America meets Prince Maxon. Gradually, she starts to question all the plans she's made for herself- and realizes that the life she's always dreamed of may not compare to a future she never imagined.


Na túto knihu som sa už dlhšie tešila, ale priznám sa, nejako som ju precenila. Obálka je veľmi pekná a akosi som dúfala, že príbeh bude rovnako kvalitný, ale nestalo sa tak. Postavy mi pripadali povrchné, celý dej na rýchlo napísaný a nie veľmi premyslený. Akcia nula bodov. Tie dva trápne útoky rebelov mali od skutočnej akcie v knihe asi tak ďaleko ako  ja od Las Vegas. 


America ma neuveriteľne rozčuľovala, nad niektorými jej myšlienkami som krútila hlavou. V prvých kapitolách prehlasovala, ako veľmi sa nechce prihlásiť do Výberu, nechce byť princeznou a princ Maxon sa jej nepáči. Bola s ním najlepšia kamarátka a keď ju pobozkal, zrazu si nebola istá, či nechce byť kráľovná... bla bla bla. Autorka sa vôbec nepohrala s jej charakterom, zdalo sa mi, že nemá žiadne povahové vlastnosti, ktorými by som ju mohla popísať. Bola to proste postava, ktorá nevedela, čo chce, nezaujala ma a jej naivné uvažovanie ma občas až fascinovalo. Úprimne, nechápem, čo na nej Maxon videl. Príbeh by bol  lepší, keby ho rozprávala Marlee (určite by bolo zaujímavejšie čítať o tom, ako najprv samú seba presviedčala, že Maxon je skvelý, ale potom si konečne uvedomila, že ho nechce) alebo Celeste. Mali v sebe väčšiu iskru ako America. 
BTW, volá sa America Singer, rada spieva a páči sa jej ešte aj národná hymna?! Trošku pritiahnuté za vlasy. 

Autorka načala celkom zaujímavú tému o rebeloch, o rozdelení obyvateľstva do kást a o modernom svete spojenom s životom v paláci. Škoda, že tú myšlienku nerozvinula viac a stále dookola to bolo len o Aspenovi a o Maxonovi. Koniec bol seknutý v časti, keď som si už ako tak zvykala na povrchnosť deja a zmierila sa so skutočnosťou, že Kiera nie je rozhodne žiadna Rachelle Mead. Možno by bol môj názor na túto knihu menej kritickejší, keby som pred ňou nečítala Vampýrsku akadémiu. 
A čo sa týka vykrádania iných kníh... no... myslím, že dnes sa knihy rozdeľujú len do dvoch kategórii. Tie s originálnymi nápadmi a tie s ukradnutými nápadmi. Nebudem tu príliš rozoberať, ako sa Selection podobá na HG. Každý, kto to čítal, si to určite všimol, ale čo s tým. Autorka bola zrejme taká fascinovaná životom v Paneme, že si nápad musela požičať. 
Stačilo si to trochu viac premyslieť, ísť viac do hĺbky a možno by kritiky na knihu neboli až také negatívne. 

“I know the checks we’ve gotten over the last few weeks have really
helped, and my family is very smart about money. I’m sure they’ve
already tucked it away so it’ll stretch out for a long time. You’ve done
so much for us, Maxon.” I tried to smile at him again, but his expression
remained unchanged.
“Good God. When you said you were only here for the food, you weren’t
kidding, were you?” he asked, shaking his head.